FOTO -
ARCHÍV
Ukážky rôznych mečov tzv. liptovského typu.
Meč, stredoveký symbol rytierstva, má zaujímavú minulosť. Jeho príbeh sa začal písať najmä v súvislosti s objavením bronzu. Doteraz sa za najstaršie považovali meče zo začiatku 3. tisícročia pred naším letopočtom. Nové objavy talianskych archeológov však priniesli zásadný zlom. Tí už pred troma rokmi objavili na vyvýšenine Arslantepe neďaleko Malatye vo východnom Turecku pravdepodobne najstarší meč na svete. Najnovšie expertízy a chemická analýza stanovili jeho vek na neuveriteľných päťtisíc rokov. Talianski odborníci to oznámili v marci na konferencii vo Florencii.
Meč objavili na mieste veľkého administratívneho paláca z rokov 3350-3000 pred n. l. Spolu s mečom odkryli štít, jedenásť hrotov kópií a ďalších deväť mečov z mladšieho obdobia. Lokalita Arslantepe, osídlená už od mladšej doby kamennej, ležala neďaleko kultúrnej Mezopotámie (dnešný Irak). Bola teda práve na území, kadiaľ v staroveku prenikali na Blízky východ kaukazské etniká zo severu (napríklad Churriti). Neskôr ju ovládli Chetiti, ktorých moc tu vrcholila v druhej polovici 2. tisícročia pred n. l. V 8. storočí pred n. l. ovládla Arslantepe novoasýrska ríša s panovníkom Sargonom II.
Bohato zdobený bronzový meč pochádza z prelomového obdobia, keď nadvládu medi vystriedal bronz. Dokazuje to aj materiál, z ktorého bol vyrobený spomínaný štít: zliatina medi a arzénu, čiže prvá forma bronzu, tzv. arzénového (neskôr bronz tvorila iba zliatina medi a cínu).
Objav zatiaľ najstaršieho meča na svete patrí medzi prelomové obdobia vo vývoji zbraní nielen v oblasti východného Stredomoria, Malej Ázie a Blízkeho východu v staroveku, ale aj európskeho praveku v dobe bronzovej.
Meče v Európe sa začali prvýkrát výraznejšie vyskytovať v priestore minójskej civilizácie (dosiahla kultúrny vrchol v prvej polovici 2. tisícročia) na Kréte a najmä u Achájcov, nositeľov mykénskej kultúry (17.-12. storočie pred n. l.). V stredoeurópskom priestore sa meče prvý raz objavujú v strednej dobe bronzovej (asi 1450-1250 pred n. l.), predovšetkým u nositeľov tzv. mohylových kultúr (mŕtvych pochovávali v navŕšených mohylovitých pohrebiskách). Meč bol nielen účinnou sečnou zbraňou, ale zvýrazňoval tiež vysoké spoločenské postavenie majiteľa a bol odznakom jeho moci.
Pozostatky výroby mečov poznáme aj z územia Slovenska. Dokazujú to odlievacie formy na kov, tzv. kadluby. Ide najmä o meče s tzv. liatou rukoväťou (okrem nich poznáme napríklad aj meče s tzv. jazykovou rukoväťou). Vo väčšom množstve sa našli na Liptove a dolnej Orave. Je to špecifický typ mečov pochádzajúci z mladšej doby bronzovej (asi 1250-1000 pred n. l.) Ide o tzv. meče liptovského typu, rozšírené v stredoeurópskom priestore kultúr popolnicových polí. Paradoxne podobné typy kvalitných mečov sa objavili i v oblasti vyspelých kultúr Balkánu, najmä v súvislosti s veľkým sťahovaním Indoeurópanov doby bronzovej (v 12. storočí pred n. l.).
Nielen v dobe bronzovej mal meč výnimočné postavenie. Veľmi účinnou zbraňou bol pre keltských bojovníkov v mladšej dobe železnej. Meče s krátkou čepeľou používali rímski legionári. Ani germánske bojové etniká sa nezaobišli bez meča. Dôkazom sú meče škandinávskych Vikingov alebo vojsk Franskej ríše vo včasnom stredoveku. Meče Vikingov a Frankov prenikli aj medzi slovanské kmene.
Dôležitou súčasťou výzbroje bol meč aj u veľkomoravských bojovníkov, kde sa popri sekere stal symbolom ich vojenských úspechov. Len na našom území sa zachovalo približne osem typov mečov z čias veľkomoravských vládcov. Najvýznamnejšie postavenie mal meč vo vrcholnom stredoveku po roku 1000, keď sa stal symbolom rytierstva a vojenských ťažení križiakov.
DRAHOSLAV HULÍNEK
(autor je archeológ)