V Ivanke pri Nitre si na rodinu Markhotovcov už nikto ani nespomenie. Významne však zasiahla do miestnych dejín v druhej polovici 19. a na začiatku 20. storočia a zúčastňovala sa na riadení župnej politiky. Jej meno sa spája s kaštieľom, v ktorom dnes sídli Štátny oblastný archív.
Markhotovci sa presťahovali do Ivanky v druhej polovici 18. storočia. Bola vtedy veľkou obcou, v ktorej žilo niekoľko zemianskych rodov. Aj Markhotovci sa hrdili týmto stavom. Radili sa však k chudobnej šľachte takzvaných sedmoslivkárov. Kúpili si staršiu kúriu, ktorú neskôr prestavali.
„Ján Markhot bol znamenitým rečníkom, ktorý presvedčivými argumentmi ničil svojich protivníkov, a bol aj nitrianskym podžupanom a kráľovským radcom,“ hovorí Peter Keresteš, študent archívnictva a pomocných vied historických. „Rodák z Dolných Krškan sa oženil so Sidóniou Mártonovou, vzdialenou príbuznou Ľudovíta Kossutha. Protivníci sa ho v diskusii báli. Keď vstal a mal hovoriť, nastal šum. Zomrel na mozgovú porážku. Jeho pohreb sa opisuje v starých dokumentoch ako honosný. Smútočný sprievod sa ťahal z Ivanky až na nitriansky mestský cintorín. Nechýbali v ňom významní predstavitelia Nitrianskej župy, nitrianski hasiči ani štyridsať konských záprahov,“ dodáva Keresteš.
Zo štyroch Jánových detí zažiaril syn Július. Dobre si počínal počas celoštátnej politickej krízy v rokoch 1905 až 1906. Založil župný výbor na ochranu ústavy. Informovanosť zvyšoval prostredníctvom Nezávislých novín a stal sa nitrianskym županom. Prestaval ivanský kaštieľ na reprezentačné rodové sídlo. Zomrel v roku 1918 v Ivanke, kde je aj pochovaný.
„Mal dve deti Imricha a Helenu Sidóniu. Hoci bol ich otec v službách maďarizačnej politiky, jeho deti sa rozhodli žiť v Československu. Imrich ako advokát pôsobil v Budapešti, no zomrel na Slovensku. Ako cestovateľ spoznal Egypt, maľoval a písal básne, ktoré mu vyšli v Nitre knižne. V čase veľkej hospodárskej krízy sa značne zadlžil. Keď mu nezostávalo nič iné, ako predať majetok veriteľovi – Ľudovej banke, odišiel do Maďarska. Usadil sa neďaleko Miškolca, kde jeho rodina žije dodnes. Má troch potomkov, z ktorých každý má po šesť mien,“ hovorí Peter Keresteš, ktorý sa osobne stretol s jeho synom Júliusom, stavebným inžinierom. Počas socializmu navštevoval Ivanku tajne a dokonca chcel, aby ho tu pochovali. K tomuto miestu má silný citový vzťah. Kým jeho otec, ktorý žil na Slovensku, nevedel vôbec po slovensky, Július, ktorý žije v Maďarsku, slovenčinu ovláda.
Po Markhotovcoch zostalo v kaštieli niekoľko predmetov: obrazy, kuchárske knihy, kniha dlhov, fotky či rodinná korešpondencia. Na starej fotke, ktorá vznikla v deň Júliusovej svadby, sedí v bielych šatách krásna Helena Sidónia. Nikdy sa nevydala. V kaštieli zostala žiť ako posledná z rodu v niekoľkých vyhradených miestnostiach. Sklamaná pomermi málo opúšťala štyri steny. Radšej písala básne a čítala knihy. Vzdelanú ženu považovali dedinčania za čudáčku a volali ju Lédina. Na konci života bola chudobná a po druhej svetovej vojne musela dokonca pracovať v konopárňach. Dožila v nitrianskom Domove dôchodcov na Čermáni. Pochovali ju v ivanskom cintoríne, ale nie s takými poctami, ako jej otca. Na rodinnom pomníku nie je uvedené ani jej meno.
JANA BEŇOVÁ
FOTO A REPROFOTO – AUTORKA