, a aj napriek tomu o nej nevieme nič viac, než to, že je každoročne trápená vlnou povodní a cyklónov. Bolo by vôbec možné, aby napríklad v Európe niekto prehliadal krajinu s ľudnatosťou Británie a Francúzska dokopy? Krajinu, ktorá má viac než 15-krát toľko obyvateľov ako Slovensko? Rozum hovorí, že by to možné nebolo, ale skutočnosť nás presviedča o opaku. A Bangladéš stále zostáva neobjavenou aj so svojou panenskou krásou.
Jedným z dôvodov častých záplav je to, že Bangladéš leží na rovine. Ďalšími sú Džamuna (v Indii Brahmaputra) a Padma (v Indii Ganga), dve veľké rieky, ktoré sa cez Bangladéš vlievajú do Bengálskeho zálivu. Bangladéš je taká rovinatá, že pokiaľ by sa hladina zálivu zdvihla iba o 10 metrov, 90 percent krajiny by sa ocitlo pod vodou. Preto sú záplavy v Bangladéši také hrozné a pravidelné. Na druhej strane práve na záplavách závisí podstatná väčšina bangladéšskeho obyvateľstva. Záplavy totiž do tejto prevažne poľnohospodárskej krajiny prinášajú úrodnú pôdu a teda aj život.
Džamuna rozdeľuje Bangladéš zhruba na dve polovice východnú a západnú. Donedávna cez ňu neviedol ani jediný most, takže celá doprava bola obstarávaná prievozmi. Prvý most, dielo skutočne gigantické, bol dostavaný iba pred dvoma rokmi. S jeho stavbou bšak bola spojená nejedná zaujímavá otázka. Napríklad kde most vlastne postaviť. Pretože je Bangladéš rovinatá, rieky menia smer ako vrtošivý had a samotná Džamuna sa v dnešnom koryte objavila iba v roku 1762, kedy Brahmaputra v Indii zmenila smer. Rovnaká situácie však môže nastať prakticky kedykoľvek, obzvlášť po povodniach, kedy sa ráz krajiny môže veľmi podstatne zmeniť. Z toho dôvodu musia vodní inžinieri na hornom toku udržať vodu v súčasnom koryte stoj čo stoj, aby sa náhodne neposunula a celý most neobišla. Aj preto je na každej strane mostu dlhého 4,8 km postavená 15 km dlhá privádzacia cesta. A to všetko za cca 700 miliónov dolárov...
Povodne všetko odplavia a v Bangladéši tak nenájdete veľa kameňov. Bengálci sa preto bez nich pri stavbe chrámov museli obísť. A zvládli to na jednotku. To, čo vytvorili z obyčajnej hliny, proste nemá vo svete obdobu. Nestačili im jednoduché, z hliny uplácané búdy a neuspokojili sa dokonca ani so svätostánkami z obyčajných tehál. S každučkou tehlou si dali obrovskú námahu. Práve na tehlách zobrazili príbehy celých generácií. Mnoho hinduistických chrámov je totiž postavených z terakotových tehál, na ktorých boli najprv vymodelované výjavy zo života a až neskôr potom boli tieto vypálené. Chrámy, postavené z takýchto tehál, sú ešte dnes ako obrovské obrázkové knihy. Nie je potrebné vedieť bengálsky, anglicky ani slovensky, reč obrázkov a symbolov je univerzálne. Názorné a jednoduché. Stojíte pre tou hlinenou krásou uprostred ryžových polí a divíte sa, že ešte vôbec stojí pri tom obrovskom počte záplav. Stojí a dúfajme, že bude stáť. Aj keď je iba hlinená, a preto málo trvanlivá. V každom prípade by zo sveta zmizol jedinečný svedok dejín, v tejto časti sveta obzvlášť pohnutých.
Bez cesty po rieke by žiadna návšteva Bangladéšu nebola úplnou. V krajine, kde je vodných ciest ďaleko viac než tých pozemných, by to bolo rovnaké, ako keby sa v Číne chcel turista vyhnúť Číňanom alebo na Sahare piesku. Kolesový parník Ostrich brázdi po riekach i neriekach a za necelých 30 hodín vás dopraví z provinčnej Khulny do hlavného mesta Dháky. A ani zďaleka to nie je nudných 30 hodín.
Bangladéšske rieky brázdi neuveriteľný počet rôznych typov lodí. Od celkom zachovalých, ako už vyššie spomínaný parník Ostrich, až po absolútne zhnité ruiny či atrapy plavidiel. Od malinkých lodičiek až po veľké nákladné lode. Niektoré počas plavby dymnia a smrdia, ďaleko viac ich však je poháňaných silou najekologickejšou z ekologických silou ľudskou. Tieto lodičky vyzerajú skôr ako plávajúce bungalovy. Niektoré určite slúžia aj ako príbytok. V Bangladéši často veľmi praktický, pretože existuje ďaleko väčšia pravdepodobnosť, že prežije i nečakanú veľkú vodu.
Bangladéšske rieky nie sú všetky rovnaké. Niekedy plávate po niekoľko kilometrov širokej "vodnej dialnici", aby ste po pár hodinách, pri ďalšom vyklonení hlavy z paluby boli prekvapivo zasiahnutí do hlavy haluzou z brehu, ktoré sú od seba vzdialené len o niečo viac, než je šírka lode. Oba extrémy sa plynulo striedajú a vy žasnete nad rôznorodosťou prírody tejto svetom zabudnutej krajiny.
Bengálci nie sú Indovia a v Bangladéši si to hneď všimnete. Bangladéšania (či Bengálci) sa od Indov (pokiaľ si dovolíme obyvateľa veľkého suseda Bangladéša takto zjednodušene nazvať)ozaj značne odlišujú. Nikde nepocítite ten tlak a túžbu po vašich peniazoch, ktorý je v Indii všadeprítomný. Východné Bengálsko (dnes Bangladéš) bolo už za čias Britskej Indie na periférii záujmu britskej koruny a cudzinci tam zďaleka neboli bežným zjavom. Po získaní samostatnosti sa izolácie ešte prehĺbila a vďaka jednotnému jazyku (a tiež nulovej jazykovej bariére s indickým zväzovým štátom Západné Bengálsko) ani dnes necíti Bangladéš potrebu príliš sa zaoberať myšlienkami na cudzie jazyky a kultúry. Tiež preto budete všade podrobení tomu najdôkladnejšiemu civeniu, poľnohospodári na poliach odložia svoje motyky, aby vás mohli sprevádzať na vašej púti, spolucestujúci v autobusoch vám uvoľnia svoje časti tyče, aby sa vám pohodlnejšie viselo, štamgastovia v hostincoch si k vám bez opýtania prisadnú, aby si prehliadli, či aj belosi jedia ústami, a mohli o tom potom ďalší mesiac rozprávať v celej dedine.
Sú chudobní, a napriek tomu milí (až roztomilí), veselí, nevinní a zvedaví. Neuniknete nikde, zástupy "na vás" sa budú tvoriť na dedine aj v mestách. A až tam budete, nezabudnite, že sa ľudia fantasticky bavia, a bavte sa tiež...
Autor: archív Košický Korzár