Mnoho ľudí si myslí, že tento tretí najmenší kontinent je posledným rajom na zemi. Drsné podmienky a washingtonská Zmluva o Antarktíde mu zaručili
nedotknuteľnosť. Antarktída nebude patriť nikomu - 1. decembra 1959 sa na tom vo Washingtone dohodli štáty, ktoré na zimnom kontinente udržiavali aspoň jednu celoročne obývanú stanicu. Zmluva sa stala súčasťou medzinárodného práva pred 40 rokmi, 23. júna 1961. Antarktída sa stala územím pod spoločnou správou
medzinárodného spoločenstva.
Už po druhej svetovej vojne sa dve superveľmoci - USA a Rusko - dohodli, že Antarktída zostane demilitarizovaná. Podľa zmluvy z Washingtonu je dnes najstudenší kontinent neutrálnym pásmom, kde sa nemôže vyvíjať nijaká vojenská činnosť, jadrové skúšky a iné pokusy so zbraňami. Povoľuje vedecký výskum a
využívanie Antarktídy na mierové účely, výmenu informácií a prítomnosť vedeckého personálu. Dohodu v súčasnosti rešpektujú štyri desiatky štátov.
Hoci zmluva zakazuje teritoriálne nároky Argentína, Austrália, Francúzsko, Nový Zéland, Nórsko a Británia si dodnes robia nárok na časti studeného kontinentu.
Zmluvu o Antarktíde postupne doplnilo asi 170 ďalších dokumentov na ochranu antarktickej fauny a flóry, hlavne tuleňov a veľrýb.
Drsné polárne podnebie s absolútnym najnižším teplotným rekordom -89,2 stupňa Celzia bráni trvalému osídleniu človekom. Šestnásť výskumných polárnych staníc obýva počas neturistických zimných mesiacov asi 1200 vedcov. Najväčšími výskumnými stanicami sú americká McMurdo a novozélandská Scottova základňa.
Od dobytia južného pólu v decembri 1911 nórskym bádateľom Roaldom Amundsenom sa kontinent, ktorý je z 90 percent pokrytý vrstvou ľadu, ocitol v centre záujmu mnohých štátov, ktoré si nárokovali časti kontinentu kvôli nerastnému bohatstvu a výnosnému lovu zvierat.
Podľa turistickej príručky Lonely Planet bolo od čias nórskeho vynálezu strieľajúcej harpúny v roku 1904 až do roku 1966 v južných moriach zabitých 175 250 veľrybích kusov. Aj dnes japonské rybárske člny ulovia každoročne vo svetových vodách tristo veľrýb.
Signatári washingtonskej zmluvy prijali v Madride v roku 1991 uznesenie zakazujúce v nasledujúcich päťdesiatich rokoch akúkoľvek ťažbu nerastných surovín na kontinente. Krehký ekosystém Antarktídy totiž ohrozovali aj vyhlásenia krajín tretieho sveta v 80. rokoch. Podľa nich by sa kontinent mal stať spoločným vlastníctvom ľudstva a zisky z nerastného bohatstva by
mali pripadnúť hlavne chudobných krajinám. Geologické prieskumy na dvoch percentách územia Antarktídy bez ľadovej pokrývky objavili bohaté zásoby uhlia, ropy a iných minerálov. Ťažbu nerastných surovín znemožňujú mimoriadne extrémne
podmienky. Priemerné ročné teploty sa pohybujú okolo -50 stupňov Celzia. Ťažba ropy a plynu sa ukázala pre vysoké náklady ako neekonomická.
OSN predložila pred časom ambiciózny plán, podľa ktorého by sa Antarktída mohla stať svetovým parkom. Prví turisti prileteli z Nového Zélandu na kontinent až v roku 1977. Každoročne v lete, ktoré trvá krátko a teploty sa počas neho pohybujú okolo 0 stupňov Celzia, navštívi kontinent 15-tisíc turistov. Prílev
turistov je prísne regulovaný. Každý, kto vstúpi na antarktickú pôdu, musí pred vstupom podpísať tvrdé podmienky na ochranu prírody a dodržiavať ich.
Napríklad tučniaky a iné živočíšne druhy majú prednosť. Ak ide okolo vás tučniak, musíte sa zastaviť a nevyrušiť ho - tak káže antarktický zákon.