„Žijem s ľuďmi na ulici, aby som zachytil vôňu a chuť krajiny,“ hovorí cestovateľ, ktorý spoznáva svet sám alebo s priateľom Viktorom Wiedermannom. V krajine je podľa neho ideálne žiť aspoň mesiac. Nesedí pritom vo vyhliadkovej lodi ani nebýva v hoteli.
„Nepovažujem sa za spisovateľa. Najradšej zachytávam život cez objektív fotoaparátu. Cez deň pracujem v obchode, večer sa venujem rodine a v noci píšem,“ hovorí.
Zo svojich silných zážitkov vylovil tibetský pohreb. Spriatelil sa s rodinou zomrelého, od ktorej dostal povolenie fotografovať obrad. „V Tibete vo výške 5-tisíc metrov nad morom je väčšinu roka zamrznutá pôda, v ktorej nie je možné vykopať jamu. Nerastú tam ani žiadne stromy, nemajú teda ani drevo, aby mohli nebožtíka spáliť. Mnísi v budhistickom kláštore robia takzvaný nebeský pohreb. O piatej ráno vynesú nebožtíka na vrchol hory, narežú ho a nechajú napospas supom. Keď ich odoženú, dlhými nožmi odkostia mäso a v obrade pokračujú. Opakujú to tri razy. Ohlodané kosti roztlčú kameňmi na kašu, zmiešajú s múkou a nechajú zožrať dravcom. Nebol to príjemný pohľad, no fascinovala ma pominuteľnosť človeka,“ hovorí cestovateľ a dodáva, že drastické detaily odmietol fotiť.
V Etiópii sa stretol s nevýslovnou biedou. V tejto krajine žobre každý od každého. Dal jednému domorodcovi drobné mince a oslovilo ho, keď sa s ňou chudák rozdelil s väčším chudákom. „Tieto zážitky ovplyvňujú môj pohľad na život,“ komentuje Ivan Bulík, ktorý sa rozhodol venovať výťažok z knihy deťom Základnej školy v Trenčianskom Jastrabí, kde je jeho otec starostom. Chytilo ho za srdce, že tamojšie deti nemajú telocvičňu. Na budovanie telocvične treba 4,5 milióna korún. Ivan Bulík oslovuje ďalších sponzorov.
JANA BEŇOVÁ
FOTO - IVAN BULÍK