Veľké prekvapenie čakalo sebechlebských furmanov pri ceste popod Sitno do Štiavnice, kam viezli ovos. Prepadli ich ozbrojení rytieri. Prinútili ich vozy otočiť smerom na Sitno a tam ovos zložiť v podzemnej jaskyni. Za tovar dostali list pre krnišovského farára. Ten im zaň mal zaplatiť. Vydesení furmani utekali so záprahmi preč. Ani si nevšimli, že zatiaľ čo na Sitno išli po hradskej, teraz utekali takou cestou, že sa mohli pozabíjať.
Sitno plné tajomstiev
V skalnatých jaskyniach a dierach pod Sitnom sa ukrýva pluk po zuby ozbrojených jazdcov. Netrpia hladom a nedostatkom. Zato sú kedykoľvek pripravení postaviť sa na obranu Slovenska. S nohou v strmeni čakajú pri osedlanom koni na jediné slovíčko: „Už.“ To slovko musí vyriecť ich veliteľ. Predtým sa rytieri zborovo spýtajú: „Či už?“
Jediný, kto ich videl, bol pastier, ktorý hľadal stratené voly. Keď zazrel medzi balvanmi výklenok so zasadenými železnými vrátami, pootvoril ich a na svoje prekvapenie zbadal rytierov. Tí sa ho spýtali: „Či už?“ Pastier sa však vyľakal, zabuchol vráta a zutekal. A tak rytieri zostali čakať na povel v útrobách Sitna.
Bohatstvachtiví hľadači
V lete 1863, deň pred sv. Jánom, pracovali obyvatelia Prenčova na širokej lúke pod Sitnom. Vtom zbadali, ako sa neďalekým lesom zakrádajú traja muži. Horár Oparený na cudzincov počkal na neďalekej čistinke a vypočul si ich rozhovor. Neznámi dúfali, že na tomto mieste, tak ako hovorí povesť, na druhý deň na sv. Jána uvidia plamienky, ktoré im ukážu miesto, kde sa skrýva poklad. Horár mal zmysel pre humor, a tak sa rozhodol pripraviť trom neznámym prekvapenie. Na miesto, kde mal byť údajný poklad, položil v noci misku s liehom. (V tej dobe ešte málo známym.) Po polnoci ho podpálil. Neznámi pátrači okamžite začali na mieste určenom svetlom holými rukami hrabať. Pritom mrmlali niečo nezrozumiteľné podľa akejsi starej knihy. Okolo misky s liehom urobili kriedou kruh a na misku napísali: „Toto je svetlo sveta.“ Celú noc vyhrabávali poklad, no ráno nakoniec odišli s dlhým nosom.
(jmp)