Agamemnónova maska
Z každého okna sa vykláňajú aspoň traja nedočkavci s fotoaparátmi pripravení zvečniť Korintský prieplav. Starká v kupé všetkých dobrosrdečne posunkami upozorňuje, aby sa pripravili. O niekoľko sekúnd nadšenie vystrieda sklamanie. Cez 23 metrov široký a 80 metrov hlboký prieplav sme prefrčali príliš rýchlo. Ale zato nám otvoril dvere na polostrov pokoja, olivových hájov, pomarančovníkových plantáží – a predovšetkým skvelých ľudí.
V Korinte sa nemeria čas
Prvou zastávkou turistov na polostrove je Korint. Vlak stojí v Novom Korinte, postavenom podľa antiseizmických zásad po tom, čo slávu Starého Korintu v roku 1858 definitívne zničilo zemetrasenie. Zo stanice vás do areálu Starého Korintu dovezie autobus za 250 drachiem. So šoférmi aj s väčšinou obyvateľov polostrova sa po anglicky nedohovoríte.
Korint bol v časoch pred Kristom jedným z významných námorných a obchodných centier Grécka, jeho slávu zlomili až Rimania. Na troskách gréckeho Korintu vyrástol rímsky. Dnešné archeologické vykopávky pochádzajú práve z rímskeho obdobia. V múzeu sú rímske napodobeniny gréckych sôch, prechádzate sa pomedzi zvyšky rímskych stavieb, námestí, stĺporadí, v areáli je aj zachovaný rímsky odeón a divadlo. Nad všetkým sa vypína znak nesmrteľnosti Grécka – posledné zachované stĺpy Apolónovho chrámu zo 6. storočia pred Kristom. Starý Korint leží pod horou Akrokorint, na ktorom sa nachádza najväčší európsky križiacky hrad.
Mimo sezóny akoby sa v Korinte zastavil čas, na ceste vylihujú túlavé psy, okolo areálu stojí niekoľko reštaurácií a obchodov s hromadou napodobenín antickej keramiky a sošiek. Pred reštauráciami „siestujú“ majitelia. Maria z reštaurácie roznáša ľadové capuccino predavačom pohľadníc. Pozýva nás na grécku kávu – malú, sladkú a silnú. Káva sa varí spolu s vodou, tesne pred zovretím sa však odtiahne – aby usademina zostala všade v hrnčeku. Niektorí labužníci ho s obľubou jedia.
Schliemannove Mykény
Ďalším výhľadávaným turistickým strediskom na polostrove sú Mykény. Tentoraz sa nadchýname pohľadom z okna vlaku na nádhernú prírodu. Celý dojem kazí len hustý cigaretový dym. Gréci sú najtuhšími fajčiarmi v Európe. Ak cestujete vlakom, neoplatí sa hľadať nefajčiarsky vagón. Aj keď ho nájdete, všetci v ňom fajčia – výnimkou nie je ani sprievodca. Mnohí sa medzi fajčením zabávajú s krátkou retiazkou, ktorú točia pomedzi prsty. „Voláme to kobolei. Hrajú sa, aby nemuseli fajčiť, vraj aby si niečím zamestnali ruku. Všetci však fajčia druhou rukou,“ vyvetľuje predavač. Kobolei idú dobre na odbyt.
Mykény sú nádhernou malou dedinkou medzi horami, olivovými hájmi a plantážami s pomarančovníkmi. Neodoláme a nejaké si natrháme, kým strážca „spí“ počas popoludňajšej siesty o pár metrov ďalej na traktore. Sú skvelé – veľké a šťavnaté.
Mykénsky hrad leží asi kilometer od osady – na strategickom mieste. Výhľad je nádherný, v diaľke vidíte more a na opačnej strane arkádske hory. Mykény vraj založil Perzeus, syn Danae a boha Dia. Záletník Zeus vraj k Danae prišiel v podobe zlatého dažďa. V Mykénach si svoje odvládol aj Eurystheus – ten, ktorý vymýšľal pre Herakla nemožné úlohy. Známym panovníckym rodom boli Pelopovci, predovšetkým Agamemnón, hlavný veliteľ Grékov v Trójskej vojne. Kým Agamemnón desať rokov bojoval o návrat krásnej Heleny – bratovej manželky, jeho vlastná manželka si čakanie spríjemňovala v spoločnosti milencov. Po návrate sa s pomocou jedného z nich manžela veľmi rýchlo zbavila – zabili ho sekerou vo vani, za čo sa im pomstil Agamemnónov syn – oboch ich zabil. Nuž, nenadarmo sa Pelopovcom hovorilo „krvavý rod“.
Zašlú slávu mykénskej kultúry dnes pripomínajú vykopávky Heinricha Schliemana – pozostatky hradu so slávnou Levou bránou a kopulovité hroby – v tých, ktoré nepadli za obeť vykrádačom, našiel Schliemann poklady.
Zlaté nádoby a posmrtné masky – aj tá najslávnejšia Agamemnónova – sú dnes vystavené v Národnom archeologickom múzeu v Aténach. Ešte predtým, ako sa vyberiete do hlučných a preľudnených Atén – vychutnajte si pokoj Peloponézskeho polostrova. V Aténach viac olivové háje nenájdete, len hromadu áut a divé pomaranče.
ANDREA HAJDÚCHOVÁ
FOTO – AUTOR