Na vlastné oči sa o tom presvedčil starosta MČ Sídlisko Ťahanovce Jozef Pavelka, ktorý ju navštívil v rámci holandského projektu News aj so starostom MČ Dargovských hrdinov Ladislavom Lumtzerom. Pricestovali do mesta Rivas, ktoré má 60 tisíc obyvateľov a je zároveň aj akýmsi krajským mestom. O svoje dojmy, ktoré v mnohom predčili jeho očakávania, sa s nami J. Pavelka veľmi rád podelil.
"Už keď som do Nikaragui odlietal, vedel som, že ide o veľmi chudobnú krajinu. Ale ani v najhoršom sne som si nedokázal predstaviť takú biedu. Keďže sme boli vyslancami projektu News, ktorý má za úlohu pomoc Nikaragui, dozvedeli sme sa aj také podrobnosti, ktoré bežný turista nemá šancu spoznať."
Keď sa pozrieme do mapy, už na prvý pohľad je jasné, že Nikaragua je niekoľkonásobne väčšia ako Slovensko. Žije v nej však len okolo päť miliónov obyvateľov. Ako v mnohých štátoch latinskej Ameriky aj v nej ešte pred časom bujnel terorizmus a diktátorstvo. "Štyridsať rokov tam vládol diktátor Somoza, ktorého v osemdesiatych rokoch zavraždili. Proti jeho vláde protestovali partizánske bandy sandinovcov, podporované Kubou a bývalým Sovietskym zväzom. Sľubovali obyvateľstvu, že naďalej budú krajinu rozvíjať, ale keď sa dostali k moci, začali s kolektivizáciou, bohatým brali majetok a delili medzi chudobných. Tí nevedeli čo s ním, tak ho opäť predávali movitejším a celé hospodárstvo sa postupne devastovalo. Prezident Ortega tvrdil, že budujú komunizmus, ale vlastne nikto nevedel, čo to je. Potom sa v susednej Kostarike sformoval sandinovský odboj a v roku 1990 donútili Ortegu vyhlásiť demokratické voľby. V časoch sandinovcov sa napáchali aj ďalšie škody. Napríklad Američania mali prenajaté zlaté bane a keďže im sandinovci vypovedali bez náhrady zmluvy, bane zatopili a tie sú už teraz zničené," zasvätil nás do nedávnej nikaragujskej histórie J. Pavelka.
Preventívne si vybavili azyl
Súčasnosť je taktiež pre našinca dosť nepochopiteľná. Nikaragua sa už síce hlási k demokratickým princípom, ale ľudia ju ram chápu po svojom. "Mali sme to šťastie, že práve počas nášho pobytu sa konali komunálne voľby. Prebiehajú inak ako u nás. Volia sa strany, ale tie samozrejme predstavujú aj svojho kandidáta na starostu. Výsledky volieb potom musí vyhlásiť štátna volebná komisia do určitého dňa. To sa však nestalo, pretože tri mestá boli sporné. Bol tam rozdiel asi 50 hlasov medzi dvoma najsilnejšími stranami - sandinovcami a liberálmi. Sandinovci tvrdili, že vyhrali oni a keď komisia nevyhlási výsledky, začnú najprv pokojné demonštrácie a Ortéga nevylúčil ani rôzne formy násilia. Nakoniec sa obe strany dohodli. Bez ohľadu na výsledky volieb prevzali samosprávu v jednom meste sandinovci, i keď tam získali menšinu a v ďalších dvoch mestách sa chopila moci liberálna strana. Aj my sme v tých rušných časoch mali namále, i keď nás ubezpečovali, že nám sa nemôže nič stať, pretože krajine pomáhame. Napriek ubezpečovaniu sme sa pre istotu dohodli s mníškami v kláštornej škole, že keby došlo k najhoršiemu, poskytnú nám azyl. Našťastie sme túto možnosť nemuseli využiť."
Učiteľka-žena má smolu
Juhoameričania sú veľmi priateľskí a spontánni. Napriek veľkej biede sa vedia tešiť z každej maličkosti, ale niektoré zvyky sú pre nás ťažko pochopiteľné.
"Doteraz tam v tichosti platí právo prvej noci. Funguje totiž skrytá forma otrokárstva. Na finkách, čo sú ich veľkostatky, pracujú obyvatelia, ktorí sa najprv u majiteľa zadĺžia a už potom nemajú šancu svoj dlh splatiť. Keď uzatvoria medzi sebou sobáš, majiteľ využije právo prvej noci. Aj preto je medzi Nikaragujčanmi veľmi veľa mentálne postihnutých. Totiž mnohokrát nevedia, kto je koho brat alebo sestra. Žiaľ, mnohí sú aj negramotní. Nefunguje povinná školská dochádzka. Boli sme sa pozrieť v škole, ktorú vybudovali v rámci projektu News a bolo to úžasné. Stojí na kopci, je v nej len jedna trieda, kde sa učia všetky tri ročníky na tri zmeny, bez elektriny a vody. Sú však na ňu veľmi hrdí, aj na svoj knižničný fond, kde majú asi 60 kníh. Učiteľ dochádza denne hodinu na bicykli a v zime na koni. Ako nám domáci povedali, predtým tam učila učiteľka, ale keďže ju žiaci znásilnili, museli nájsť muža - učiteľa. Žiaci sedia dvaja na jednej stoličke. Kým sú menší, vychodia aspoň prvý ročník, ale potom detí ubúda, pretože už na učenie nemajú čas. Pracujú aj s rodičmi na poli."
Nepoznajú chlieb
Samozrejme, nielen zážitkami je človek živý. Takže na čom si v Nikaragui Košičania pochutnávali? "Ich zvláštnosťou je, že nepoznajú chlieb. Neurodí sa tam totiž pšnica. Varia, pečú a jedia najmä kukuricu na sto rôznych spôsobov. Miesto zemiakov používajú platano, je to zelenina väčšia ako banán a robia sa z nej hranolky, lupienky a ďalšie pochutiny. Jedia veľa rýb, bravčoviny, hovädziny a syrov. Domáci nás pozvali aj na ich zabíjačku podobnú tej našej. Jedli sme ich jaternice, mleté pečené mäso, mäso na ražni a čičerony, čiže škvarky z kože. Vodu z vodovodu na pitie nepoužívajú, lebo je závadná. Získávajú ju buď zo studní alebo starým spôsobom. Využívajú veľké nádrže, ktoré sa počas obdobia dažďov naplnia a potom sa z nich celé mesiace tá voda pije. Úplne čistú vodu kúpite len na trhoch vo fľašiach. Veľa sa tam pije ich piva, kukuričná pálenka a najmä rum."
Na záver nám J. Pavelka prezradil zopár ďalších zaujímavosti. "Navštívili sme tiež ostrov Osmotepe v jazere Lago di Nicaragua. V tomto jazere žije jediný sladkovodný žralok na svete. Nie je však nebezpečný, ale veľmi plachý. Tiež sme si pozreli banánovú plantáž a niektoré sopky. Tie sú síce momentálne pokojné, ale vždy sa z nich dymí. Zaujímavé je aj to, že komunikácie sú vybudované len na juhu krajiny. Celú cestnú sieť odhadujem asi na 1000 kilometrov asfaltiek. Celý telefónny zoznam Nikaragui nie je väčší ako košický. V Nikarague je oficiálnou menou cordoba. Za dolár dostanete 13 cordob. Nazvaná je po prvom španielskom kolonizátorovi, ktorý sa stretol s náčelníkom miestnych indiánov Nikaragvom a podľa neho zas nazvali krajinu. V celom štáte je 60-percentná nezamestnanosť. Väčšina ľudí chodí pracovať do blízkej Kostariky, ktorá je podstatne vyspelejšou krajinou."
Autor: archív Košický Korzár