Ak všetky cesty vedú do Ríma, tá od juhu prechádza spočiatku dvadsiatym storočím. Rozľahlú štvrť EUR (Esposizione Universale di Roma) s prvkami prísneho funkcionalizmu začali stavať pre svetovú výstavu plánovanú na rok 1942, projekt zastavila druhá svetová vojna. Areál dokončili v 50. rokoch, po dobudovaní športovísk bol spolu s Foro Italico na severe mesta dejiskom XVII. letnej olympiády roku 1960. Teraz slúži prevažne administratíve, sídlia tu ministerstvá, firmy, pre mňa nie je príťažlivý napriek niekoľkým múzeám.
Rím bol podľa známej povesti založený na siedmich pahorkoch roku 753 pred n. l. a mal vo svojej dvaatrištvrtetisícročnej histórii vrcholy aj úpadky. Ťažko ho spoznávať chronologicky. Štvrť EUR je počiatkom súčasného, Štvrtého Ríma, s modernými predmestiami, verejnými parkami, športoviskami. Predchádza mu Tretí Rím zjednotenej Itálie z roku 1870, reprezentovaný monumentálnymi pamätníkmi a budovami so snahou o zachovanie veľkého rímskeho štýlu. Najpôsobivejšia je na nich mohutnosť a pompéznosť, pri Národnom pamätníku Vittoria Emanuela II. sa cítim ako trpaslík.
Mne je bližší Druhý Rím, renesančno - barokový, Rím Michelangela a Berniniho, ktorý sa začal rozvíjať, keď sa Vatikán stal trvalým sídlom pápežov.
V období Prvého Ríma bol hlavným mestom sveta, krutým, dobyvačným, ale aj veľkolepo kultúrnym a pokrokovým. Rimania poznali vodovod, kanalizáciu, návšteva početných kúpeľov patrila k bežnému životu.
Prvý kontakt s dnešnými obyvateľmi bol v daždi. Aj v Ríme niekedy prší, po vystúpení z autobusa ma okamžite obklopuje hlúčik čiernych Rimanov: "Umbrella, umbrella," pokrikujú jeden cez druhého a aktuálne núkajú lacné skladacie dáždniky. Sú prítomní všade, kam vkročí noha turistu. V hustom daždi obchádzam Koloseum, skutočne kolosálnu stavbu, aj keď z nej zostali iba ruiny. V stredoveku slúžilo ako zásobáreň stavebného kameňa, podobne ako blízke Forum Romanum. V aréne vidno zvyšky múrov, tvoriacich podzemné priestory, boli tu mechanické zdvíhacie zariadenia, arénu bolo možné napustiť vodou a predvádzať aj námorné bitky. Chlieb a hry žiadali Rimania od svojich vládcov, a cisári z rodu Fláviovcov im ich s radosťou poskytovali. Vonku som si na pamiatku odlomil halúzku z vavrínového kríka. Bola symbolom víťazstva, ale aj spomienka na porazených.
Forum Romanum tvorilo stred sveta, medzi Kapitolským a Palatínskym pahorkom. Odtiaľto riadili svetovládnu ríšu, pri Zlatom míľniku sa stretali všetky cesty z provincií. Tiež tu zostali ruiny. Zachovali sa len stavby, ktoré si osvojila a prispôsobila cirkev. Takmer neporušený Panteón, na ktorom zostali aj pôvodné bronzové dvere, bol prebudovaný na kostol Santa Maria della Rotonda. Aj Anjelský hrad je vlastne Hadriánovo mauzóleum.
Cirkev však prevažne stavala nové kostoly. Len mariánskych je v Ríme asi osemdesiat. Navštívil som Santa Maria Maggiore, jeden z najväčších. Kazetový strop je bohato zlátený prvým zlatom, dovezeným po objavení Ameriky. Relikviár pod oltárom ukrýva drevo, údajne z betlehemských jasličiek, v Borgheskej kaplnke v ľavej priečnej lodi je starý obraz Panny Márie, maľovaný neznámym autorom v byzantskom štýle, ktorému je pripisovaná zázračná moc. Je tu pochovaný Gian Lorenzo Bernini, najväčší barokový sochár.
Do kostola San Pietro in Vincoli meriam cestu od Kolosea kvôli jedinej soche. Michelangelov Mojžiš so sústredeným výrazom, akoby rozmýšľal nad osudom izraelského národa. Zároveň z mramorovej sochy vyžaruje aj nesmierna duchovná sila jej tvorcu. I tu sú v oltári relikvie, reťaze, v ktorých bol spútaný svätý Peter.
Michelangelo a Bernini zanechali v meste, nezávisle od seba v dvoch obdobiach - renesancie a baroka - najhlbšie stopy ako sochári a architekti.
Berniniho sa už nezbavím do večera. Pri prechádzke námestiami barokového Ríma sa jeho sochy prihovárajú takmer z každej fontány. Púť začínam na oválnom Piazza dei Popolo. Jeho meno nie je odvodené z talianskeho popolo - ľud, ale z latinského populus - topoľ, ktorý tu údajne vyrástol nad hrobom cisára Neróna. Námestie pôsobí veľmi harmonicky a vyvážene, odveká hlavná tepna Via del Corso ho spája s rušným námestím Piazza Venezia. Z hlavnej ulice s barokovými palácmi doľava odbočuje Via Condotti, ulička s najluxusnejšími obchodmi svetových módnych tvorcov. Ústi na svetoznáme Španielske námestie s ešte známejšími schodmi. Teraz pôsobia dosť ošumelo, v septembri tu už nie sú azalky. Ich vejárovité stupne však pôsobia pekne zhora, aj zdola od fontány La Barcaccia, ktorú Bernini vytvoril vo forme bárky. Aspoň na chvíľu na ne sadnem, vychutnávajúc veľkosvetskú atmosféru v drobnom mrholení. Už sa zotmelo, pokračujem po Via del Corso k Piazza Colonna. Dominuje mu stĺp Marca Aurelia, teraz sotva viditeľný spoza lešení. Po vzore Trajánovho stĺpa je obtočený špirálovým reliéfom ako stuha. V blízkej galérii práve prebieha výstava Salvadora Dalího. Uličky doprava vedú k Panteónu na Piazza Rotonda. V strede malého námestíčka fontána, v kaviarničkách na ulici posedávajú hostia, dvaja gitaristi spievajú melodické talianske kantilény. Krásna nočná pohoda. O niečo rušnejšie je na dlhom námestí Piazza Navona. Stojí na mieste niekdajšieho antického štadióna a kopíruje jeho tvar. Pouliční umelci maľujú, spievajú, hrajú. V strede sa týči Fontana dei Fiumi, Riečna fontána. Alegória riek štyroch svetadielov od Berniniho. Štyri mohutné sochy zosobňujúce Dunaj, Gangu, La Plattu a Níl nesú na vrchole obelisk.
Napokon posledné námestie, skôr námestíčko. Úzkou klesajúcou ulicou doň vstupujem ako do divadla. Kulisu tvorí osvetlené priečelie paláca Poli, hľadisko polkruhové schody. Dole je 'javisko' - Fontana di Trevi. Postavil ju Nicola Salvi v duchu Berniniho rímskych fontán o storočie neskôr. Šum vody stekajúcej po kameňoch dotvára predstavenie, prehlušuje vravu turistov. Boh Saturn v jej strede hrdo stojí na lastúre, ktorú ťahajú kone vedené tritónmi. Zelená voda bazénu je plná mincí. Podľa starého zvyku sa postavím chrbtom k vode a hádžem slovenskú korunu pravou rukou ponad ľavé plece. Do roka sa sem vrátim.
Arrivederci Roma!