á vzhľadom na teploty hlboko pod nulou a najmä supernízky atmosférický tlak. Alternatívne vysvetlenia (osobitne výrony oxidu uhličitého) v diskusii o vzniku riečisk neobstáli.
Vodné vysvetlenie zatiaľ predpokladalo buď výrony vody zo zdrojov hlboko pod zemou, alebo topenie podpovrchového ľadu (obidvoje v podmienkach dočasne teplejšej klímy na planéte). Riečiská sa však vyskytujú prevažne v chladných stredných marsografických šírkach, kde je prítomnosť kvapalnej vody menej pravdepodobná, ako aj na izolovaných špecifických povrchoch, kde nemožno rátať s presakovaním vody z podzemia. Hoci teda vodné vysvetlenie ako také stále platí, nie je celkom uspokojivé.
Philip Christensen z Arizonskej štátnej univerzity v Tempe v online vydaní časopisu Nature uverejnil scenár, podľa ktorého riečiská mohli vzniknúť aj topením snehu, bohatého na vodu. Ten sa každoročne „sťahoval“ z marťanských pólov do stredných šírok, keď bola klíma teplejšia. Tohto snehu zrejme vtedy bývalo dosť na to, aby voda vzniknutá jeho topením dokázala vyhĺbiť riečiská už za približne 5000 rokov. Christensen uvádza, že zvyšky takejto snehovej pokrývky sú v stredných šírkach badateľné dodnes.
Väčšiu úlohu marťanských pólov v atmosférickom prenose vody dokladajú aj výsledky, ktoré v časopise Science predložili Shane Byrne a Andrew Ingersoll z Kalifornského technologického inštitútu. Obidve polárne čiapočky na Marse podľa nich obsahujú oveľa vyšší podiel zmrznutej vody a naopak menší podiel zmrznutého oxidu uhličitého, ako sa doteraz predpokladalo. ZDENĚK URBAN