Mnohí ľudia milujú Vysoké, Belianske aj Západné Tatry, ale na náročnejšiu túru s väčším prevýšením si netrúfnu. Existuje však spôsob, ako to zvládnuť. Treba si len zvoliť správnu trasu s využitím dopravných zariadení. Jesenné mesiace september-október sú na to ako stvorené. Poďte.
Text: Mikuláš Sliacky
Foto: Mikuláš Sliacky
Prvú celodennú túru začíname kabínkovou lanovkou na Skalnaté pleso. Hlavný letný nápor turistov už, chvalabohu, opadol, nemusíme sa už v Tatranskej Lomnici obávať hodinových radov.
Cestou nahor si môžeme všimnúť, čo v citlivom vysokohorskom priestore narobí rozšírenie zjazdovky. Len čo sa však vyvezieme na hornú stanicu do výšky 1725 metrov nad morom, kocháme sa výhľadom a zároveň tešíme, že sme si ušetrili takmer 900 výškových metrov stúpania, čo sa nám ešte náramne zíde.
Vysoké aj Belianske Tatry na jeden záťah
Zo Skalnatého plesa vyrážame na východ po červenej značke. Najprv stúpame popri observatóriu, nasleduje hodinový traverz cez skalné morény v úbočí Huncovského štítu na sedlo pod Svišťovkou. Tam sa nám otvorí prekrásny pohľad na Dolinu Zeleného plesa, ktorú mnohí považujú za najkrajšiu v Tatrách a určite nie sú ďaleko od pravdy. „Beautiful!“ ochká v sedle mladý pár.
Vysvitne, že prišli až z Izraela. Ani oni sa nevedia vynadívať na panorámu – od kolmých stien Malého Kežmarského štítu cez Baranie rohy, Kolový a Jahňací štít, Brnčalovu chatu pri Zelenom plese. Ďalej na východe strieda tmavú vysokotatranskú žulu svetlý vápencový hrebeň Belianskych Tatier, pripomínajúci predhoria talianskych Dolomitov.
,,Tak holky, padáme, támhleten mrak se mi nelíbí,“ súri svoje dve dorastenky tatko z Čiech. Dievky by ešte rady posedeli hore na jesennom slniečku, ale voľky-nevoľky poslúchnu a vydajú sa spolu s nami nekonečnými serpentínami nadol, kde populárna Brnčalka na brehu plesa pod Jastrabou vežou pripomína nepatrnú zápalkovú škatuľku. Našťastie, z mraku napokon vypadne len pár kvapiek, legendárna stabilita septembrového počasia nesklame.
Dolu, po dobrej gulášovej polievke a jednom čapovanom pivku, pokračujeme miernym stúpaním k Bielym plesám. O hodinu sme pri nich.
Polhodinovku na Kopské sedlo vypúšťame, bolo by to na naše nohy už možno priveľa. Pohneme sa mierne nadol, úbočiami Belianskych Tatier, popod Bujačí vrch na chatu Plesnivec. Po ďalšej pol druha hodine sme tam a dáme oddych. Prívetivá obsluha na chate nás zláka dať si ďalšie pivo a nami nechtiac rozbitý pohár prejde úsmevom: ,,No bóže, to sa stáva...“
Nasleduje dlhý zostup Dolinou siedmich prameňov a potom Zbojníckym chodníkom do Kežmarských Žľabov. Celodenná túra sa však stále nekončí: autobus zo Ždiaru do Tatranskej Lomnice, na ktorý tu čaká s nami skupina ďalších unavených turistov, jednoducho - nejde.
Po hodine vyčkávania sa rozhodneme prejsť tých sedem kilometrov peši po asfaltke. Sotva však prejdeme sto metrov, zastaví nám rodinný mikrobus z Poľska. Videli nás hore na Bielych plesách a posadajú si jeden druhému na kolená, aby sme sa pomestili. Paráda. Vďaka, Poliaci...
Úplne novým chodníkom na hrebeň Roháčov a na Sivý vrch
Zo Zuberca autobusom na Zverovku sa s nami vezie aj starenka s umelohmotným vedrom, vraj ide do Látanej doliny na čučoriedky. Vedro sa nám zdá priveľké, ale čo už. Uvidíme. Aj tu je po letnej sezóne, nová sedačková lanovka Spálenou dolinou už nepremáva denne, iba cez víkendy.
Je však sviatok, čiže chodí, a teda ušetríme vyše 400 metrov prevýšenia a 1,5 hodiny chôdze. Aj tak nás ešte čaká na Predný Salatín, dobrá hodina šliapania serpentínami v prudkom svahu. Nový modro značený chodník ešte nie je zaznamenaný ani v najaktuálnejších mapách Západných Tatier.
Z Predného Salatína pokračujeme po hrebeni na Brestovú (1903 m). Ako vlny na mori sa okolo nás vypínajú Osobitá, Volovec, Ostrý Roháč, Plačlivô, Tri kopy aj Spálená. V diaľke vidno poľský Giewont, hraničnú Svinicu aj slovenský Kriváň.
Kam teraz? Máme na výber: doľava hrebeňom na Skriniarky, Baníkov a cez Smutné sedlo a Ťatliakovu chatu späť na Zverovku alebo zahneme doprava a cez sedlo Pálenica vystúpime na Sivý vrch. ,,Sivý vrch je počiatočný kopec hrebeňa Roháčov, Západných Tatier a Vysokých Tatier. Ideme naň!“ padne rozhodnutie. A okrem toho to biele bralnaté vršisko vyzerá naozaj impozantne.