SME

Budapešť sa mení, hamburger s čalamádou zostáva

Hlavné mesto Maďarska patrí medzi najlacnejšie metropoly. Spoznajte ju slobodne a rôzne.

[content type="img" render-type="pressphoto" title=""src="http://i.sme.sk/cdata/6/79/7970386/somi5540_r8714_res.jpg" author="Tibor Somogyi /Sme" longread-pos="full"]Budova maďarského parlamentu – Országház je jedným z národných symbolov Maďarska a jednou z najstarších vládnych budov v Európe. Podmienkou výstavby budovy bolo, že sa môžu využiť len domáce stavebné materiály. Výnimkou je osem mramorových monolitov pri hlavnom schodisku, ktoré nechali priviezť zo Švédska.[/content]

Kto by sa nechcel povoziť na legendárnom Fantomasovom Citroene DS! Hocikedy a hocikam. Nasadajte, masívne odpružené sedadlá budú teraz vašou pohodlnou obývačkou. Štartujeme. Začína sa vzrušujúca jazda mestom. Dobyjeme Budapešť?

TEXT: Eva Andrejčáková

Keď sa vzhľadný veterán pustí krížom cez široké bulváre, hneď je jasné, v čom je okrem ruchu ozajstného veľkomesta ten vzácny moment výnimočnosti: ľudia mu kývajú z chodníkov aj okoloidúcich áut, dávajú mu prednosť na ceste, usmievajú sa na jeho pasažierov.

„Mám rád leto v Budapešti, teda, keď nie je extrémne teplo. Obzvlášť preto, že mesto opúšťajú domáci obyvatelia. Zrazu je prázdnejšie, zostane len zopár peštianskych beťárov a turisti,“ hovorí Domonkos Tikk.

Fanúšik starých áut a rodený Budapešťan je naším osobným šoférom. Práve v lete má vraj často ten opojný pocit, že je tu naozaj doma, že práve on pozná každý roh, vie, kedy na ktorej križovatke naskočí zelená a pozná v meste najlepšie adresy.

Čo má rád štyridsiatnik

Rozprávanie o meste začína tým najpríjemnejším – výpočtom štýlových krčiem, reštaurácií a záhradných terás, ktoré má tunajší štyridsiatnik rád. Samozrejme, najvychytenejšie z nich už medzitým objavili turisti, takmer všetky v okolí jeho bytu, neďaleko známych ulíc Ráday a Rákóczi út. Za posledných desať rokov ich tu vyrástli desiatky.

Fungujú v polorozpadnutých domoch odsúdených na zbúranie a sú známe pod názvom ruin pubs.

„Mne turisti neprekážajú, hoci teraz sa aj u nás rozmnožil ten druh opilcov rozprávajúcich po anglicky, ktorí brázdia centrum mesta. Ale inak veľa vody nenamútia a z ob čas sa dá s nimi aj pokecať,“ hovorí Domi. Nečuduje sa, že párty turizmus sa tak rozmohol, Budapešť je lacná a kvalitou porovnateľná s európskymi metropolami.

budapest_szechenyi_foto-wikipedia_r5262_res_res.jpg

Turecké kúpele Széchényi Gyógyfürdő sú najväčším kúpeľným komplexom v Európe. Sú len jednými z mnohých vyhľadávaných v Budapešti. Studňu artézskeho prameňa vyvŕtali v roku 1868, kúpele začali fungovať v júni 1913. FOTO – WIKIPÉDIA

Homo urbanus a obľúbený smog

Narodil sa na budínskej strane, o to viac dnes cíti rozdiel medzi societami mesta na oboch stranách Dunaja. V Pešti, ktorá je ľuďom viac otvorená, sa cítil vždy lepšie, aj po tom, čo niekoľko rokov strávil v zahraničí. Určite vraj existujú dôvody, pre ktoré by bol schopný navždy sa odsťahovať – napríklad vojna či extrémna politika. Ale nebol by rád. „Som typ človeka z centra mesta, homo urbanus.

Neprekáža mi smog, dym ani hluk. Samozrejme, mám rád aj čistý vzduch a nenárokujem si na to, aby ma v meste chytali benzínové kŕče. Ale rozhodne sa nedusím,“ vysvetľuje s úsmevom.

Nestáva sa, že by rodina s deťmi túžila žiť v centre mesta v nájomnom dome, každá by bola šťastnejšia v zeleni. Aj Domiho rodina si jej nedostatok musí vynahrádzať, presúva sa za ňou do odľahlejších parkov, k dunajskej prírode či do areálov komunitných záhrad, ktoré v Budapešti už dlhšie úspešne fungujú.

„Dom ma neláka,“ hovorí, „asi preto, že som v ňom vyrastal a viem, aké náročné je udržiavať ho. Jarné a letné strihanie trávy, na jeseň upratovanie lístia, v zime rúbanie dreva, to mi nechýba. Bol som najstarší zo súrodencov, ešte si pamätám, ako som v detstve vstával, aby som pripravil drevo do kozuba,“ konštatuje.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/6/79/7970386/jederman-rest_res.jpg" author=""]Jederman – jedna z obľúbených reštaurácií pri Goetheho inštitúte na Ráday ulici. FOTO - JEDERMAN[/content]

Posledný hamburger s čalamádou

Keď pred mnohými rokmi vyletel z hniezda, žil len neďaleko, na známom budínskom námestí Moszkva tér. Už v puberte bolo preňho centrom života, tak ako pre mnohých z jeho generácie. Presne to vystihol vo svojom filme Moszkva tér maďarský režisér Ferenc Török.

Inšpiroval sa vlastnými skúsenosťami z obdobia konca leta v roku 1989. Jeho osemnásťročný hrdina si užíva prvé chvíle ozajstnej slobody, rieši maturitu, prvé rande a starosti s tým, ako sa dostať k peniazom. Nezaoberá sa príliš spoločenskou atmosférou, hoci sa práve schyľuje k pádu starého režimu.

„Nebol som z tých mladíkov, čo sa stretávali na námestí, aby zistili nejakú adresu, kde by sa dalo ísť na žúr,“ hovorí Domi. „Ale musím priznať: cesta domov nadránom cez námestie, hltanie posledného hamburgera s čalamádou, tá dobre známa domácka ošumelosť, to sa nezmenilo ani po roku 1989 a nechcem na tú atmosféru zabudnúť.“

[content type="citation"]„Nehovorím, že dnes je v Maďarsku diktatúra, ale sú snahy potlačiť všetko, čo nie je podľa chuti vládnucej strany.“[/content]

Majakovskij je v poriadku

Námestie Moszkva tér sa od roku 2011 volá inak. Jeho názov padol za obeť chúťkam súčasnej vlády, ktorá si aj takouto cestou posilňuje svoje politické postavenie. Domi zažil premenovávania ulíc ešte začiatkom 90. rokov a chápe, že pri niektorých sa to muselo stať.

„Používanie názvu možno závisí aj od toho, aký vzťah k tomu miestu mám. A tiež od toho, ako ten názov znie nahlas,“ uvažuje. Napríklad aj voľakedajšiu ulicu Majakovského nedávno premenovali – volá sa Király (Kráľovská) a ľudia si na to rýchlo zvykli, hoci s Majakovským ako umelcom vlastne žiadny problém nie je. Voľakedajšie Námestie republiky sa už tiež volá inak: Námestie Jána Pavla druhého. Nie je dôvod neprijať ho, len keby si na ňom v maďarčine človek nešiel vylámať jazyk.

„Časom sa aj tak vytvoria nejaké prezývky. Ale mrzí ma, že to súvisí s tým, ako politika človeku lezie do každodenného života,“ hovorí Domi. Viac si cení nemecký prístup – v Berlíne názvy ulíc a námestí ostávajú ako memento, spomienka, ktorej sa treba dívať do očí, lebo je súčasťou histórie.

Stopy na stenách

Že metropola Maďarska má veľmi veľa tvárí, zisťujeme na odľahlejších miestach jej ôsmeho obvodu. Prechádzame autom po prázdnych uliciach so starými obytnými domami, ošumelými budovami inštitúcií, ošarpanými nemocnicami, ktoré od 50. rokov minulého storočia nepoznali rekonštrukciu. Na stenách ešte vidno stopy po streľbe z revolúcie v roku 1956.

„Nedávno sme boli na prechádzke práve v tejto zašlej časti,“ spomína Domi. „Bol to pre mňa neuveriteľný pocit, zrazu som zacítil všetky tie pachy detstva spojené s dymiacimi výfukmi starých nákladiakov, ktoré kedysi rozvážali do dvorov drevo na kúrenie. Táto časť Budapešti nesie silné stopy minulosti 20. storočia.“

Štvrť je plná aj dvoj- a trojposchodových domov s dvormi. Mali zlú kvalitu, už keď ich stavali a nedajú sa zrenovovať. Skôr či neskôr ich zbúrajú, no dovtedy aj v nich ešte na chvíľu ožívajú ruin puby. Domi si nemyslí, že ľudia, ktorí tu žijú, by sa mali zle. Majú svoje domy so záhradkami, síce staré, ale môžu si sadnúť na priedomie, rozprávať sa so susedmi, stretávať sa. To je najdôležitejšie.

gk__0819_r2764_res.jpg

„Na jar sa otvárajú verejnosti storočné dvory, ktoré bývajú inak uzavreté. Majú výnimočnú atmosféru,“ hovorí Budapešťan Domonkos Tikk. FOTO: Gabriel Kuchta/SME

Storočné dvory sa otvárajú

Budapešť je ešte stále jedným z najlacnejších európskych miest. Stačí trocha šťastia a môžete si v centre kúpiť v cene 700 eur za štvorcový meter kvalitný byt. Obytných pavlačových domov s uzatvorenými dvormi je veľmi veľa, mnohé z nich už aj podstúpili renováciu.

Pri niektorých dokonca architekti dvory zväčšujú, nech sa majú mamičky s kočíkmi kde prejsť. Sú aj prípady, keď sa starý dom zbúra a dvor sa rozšíri na celý priestor pozemku.

„Dvory veľkomesta kedysi veľmi žili, odohrávajú sa v nich mnohé príbehy v románoch maďarských spisovateľov,“ pripomína náš sprievodca. „V pavlačových domoch bývali spoločenstvá v jednom priestore vlastne tak ako dnes, len mali možno k sebe trochu bližšie. O to cennejšie sú dnes snahy poľudštiť ich.“

Ako príklad uvádza aj projekt Storočné domy: znamená to, že na jar sa dvory starých budapeštianskych domov otvoria verejnosti. Môžete do nich vojsť, zažiť ich atmosféru a charakter.

Čítajme živú knihu

Ukážkovým príkladom podnikania v tomto duchu je asi budapeštianska reštaurácia a kaviareň Szimpla. Založil ju holandský podnikateľ v starom pavlačovom dome na Kazinczyho ulici. Hovorí sa jej matka ruin pubov. Vznikla ako prvá ešte v deväťdesiatych rokoch a ide jej o viac než len o odviazanú štýlovú zábavu. Usporadúva kopec kultúrnych akcií, v posledných mesiacoch napríklad rozbehla projekt Živá kniha, kde pravidelne pozýva do diskusie ľudí z okraja spoločnosti.

„Sú to bezdomovci, utečenci, obyčajní ľudia z menšinových skupín, s ktorými človek inak nemá možnosť otvorene sa rozprávať. Raz som na to náhodou naďabil a bolo to výborné. Situácia je oveľa otvorenejšia, než keď nejakému žobrajúcemu na ulici dáte sto forintov. Lepšie nahliadnete do uzavretého a nepochopiteľného sveta, ktorý ich problémy spôsobuje,“ dopĺňa Domi.

Dvojchvostý pes zasahuje

Na Budapešti je podľa neho výborné, že je v nej stále dosť ľudí na to, aby mohli rozbehnúť najrôznejšie iniciatívy a našli takých, čo ich podporia. Vládna politika však slobodným a nezávislým ľuďom v krajine nepomáha. Našťastie, ľudia sú o to vynaliezavejší, čo napokon vidno na poprepisovaných „zákazoch stáť v blízkosti šoféra“ hádam v každom autobuse.

A ešte lepšie na veľkoplošných plagátoch. Vláda si mnohé z nich obsadila na svoje absurdné kampane – jednu proti utečencom a druhú na propagáciu vlastných pochybných úspechov. V protikampani im úspešne kontruje občianska iniciatíva Maďarskej strany dvojchvostého psa.

„Pôvodne chceli na svoju antikampaň vyzbierať tri milióny forintov, podarilo sa im však desaťkrát viac a využili to najlepšie, ako mohli,“ hovorí Domi. „Napríklad k vládnemu sloganu Keď prídeš do Maďarska, dodržuj jeho zákony, vyrobili slogan Keď si premiérom Maďarska, dodržuj zákony. Alebo: Príďte do Maďarska, máme pre vás džob v Londýne. A mnohé iné, veľmi výstižné.“

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/6/79/7970386/big_head_rolunk_res.jpg" author=""]A38 – čiže loď Artemovszk je pamiatkou na takmer vyhynutý socialistickorealistický štýl výstavby v lodnom priemysle. Pochádza z Ukrajiny, postavili ju v roku 1968 a reparovali ju v komárňanských lodeniciach. Dnes je funguje ako kultúrny projekt, hudobné centrum, kaviareň a príjemné miesto na stretnutie. FOTO – A38[/content]

Čo je po chuti, to vládne

Nespochybniteľný kráľ starého Maďarska – svätý Štefan - kedysi tvrdil, že ak národ vyznáva len jednu kultúru a jeden jazyk, je vopred odsúdený na pád. Je to zvláštne, lebo súčasná maďarská politika sa podľa nášho sprievodcu riadi presne opačne: udáva len jeden smer, uznáva jeden jazyk, jednu kultúru, jednu zástavu.

„Podľa mňa to vyplýva z toho, že maďarská spoločnosť bola dlho veľmi uzavretá a v základoch sa orientuje na vodcu – autoritu, ktorej sa potom bojí. Tak to bolo v čase cisára, kráľa, Horthyho, za socializmu aj teraz,“ uvažuje. V dejinách nachádza len krátke lepšie úseky – od vyrovnania do prvej svetovej vojny, tri roky po druhej svetovej vojne či obdobie v 90. rokoch 20. storočia.

„Nehovorím, že dnes je v Maďarsku diktatúra, ale sú snahy potlačiť všetko, čo nie je podľa chuti vládnucej strany. To, čo im po chuti je, naopak, viditeľne podporujú na úkor ostatných. A opozícia sa prejavuje len pasívne, nie konštruktívne.“

Hrdý globálpatriot

Domonkos Tikk vedie medzinárodnú firmu, ktorú sám spoluzakladal, prednáša na univerzite a má rád mnohojazyčné prostredie. Má manželku Slovenku a to, že hovorí s deťmi po slovensky, ho nezožiera, hoci všetkému nie vždy rozumie.

„Nemám starosť o to, že preto stratia maďarstvo, zničia moje kultúrne prostredie a oslabia si maďarčinu. Naopak, vnímam to ako nové príležitosti,“ hovorí ako hrdý otec a globálpatriot. V posledných rokoch vstúpila do ich jazykového prostredia aj nemčina, lebo žili istý čas v Berlíne. Deti sa celkom dobre naučili po nemecky, v Budapešti teraz chodia do rakúskej školy a rozvíjajú si ďalší jazyk.

„Priznávam, urobili sme to aj z obavy pred maďarským nacionalizmom. Ale zvlášť preto, že sa u nás zmenili zákony v školstve k horšiemu,“ vysvetľuje Domi. „V štátnych maďarských školách je prvoradá maďarská identita, stačí sa pozrieť na symboly maďarstva, ktoré visia všade na stenách. V rakúskej naopak dávajú dôraz na hodnotu viacjazyčnosti a podporujú multikultúrne myslenie.“

Situácia nie je ľahká. Budapešť vás však zaiste očarí všetkým, čo v sebe ukrýva. A najmä – možno ju spoznávať slobodne a rôzne. Vrhnete sa najprv na pamiatky typu A, a potom sa do nej môžete donekonečna vracať, nachádzajúc stále nové miesta s neopakovateľnou atmosférou v každom ročnom období.

Tak teda: nevynechajte budovu parlamentu, Hrad, vrch Gellért, známu obchodnú Váci ulicu, Námestie hrdinov či najväčšie múzeá a národné divadlo, vyskúšajte vyhľadávané turecké kúpele. Ale navštívte aj očarujúcu veľkú tržnicu, zreštaurovanú židovskú štvrť s novými podnikmi, známu krčmovú Kazinczy ulicu, námestie Vörösmarty tér, kde býva v máji kvalitný knižný trh. Potom zaskočte aj do krčmy Párizs Texas alebo Jegerman pri Goetheho inštitúte na ulici Ráday.

Dobré divadlo hrajú v Katona József színház, dobré výstavy sú v Ludwig múzeu, zastavte sa vo fotoateliéri Mai Manó, v Hudobnej akadémii či MÜPA – paláci umenia, zablúďte do prírody na ostrov Margit sziget, na výhľady Erzsébet kilátó či Normafa. Požičajte si bicykel, vlezte do metra, alebo sa povozte loďou pri Budapešti za cenu lístka MHD. Prejdite sa aj pešo mostami, ktorýkoľvek stojí za to. A užite si pohľady na Dunaj. Je široký, mohutný a je aj náš.

Dokonalé leto je len pár kilometrov od Budapešti. Pre priateľov

Ak sa opýtate niekoho v Budapešti na Horány, buď vám povie, že o tom mieste už veľa počul, alebo, že tam často chodí a cíti sa tam ako doma. Les pri Dunaji asi so 150 drevenými domčekmi je útočiskom Budapešťanov, ktorých predkovia tu kedysi objavili svoj malý raj.

Je to od Budapešti len na pár minút vlakom. Usadlosť Horány sa rozprestiera na najjužnejšom cípe ostrova Szentendre. Ak vám nemešká rýchlik z Bratislavy, môžete tam byť za dve a pol hodiny vrátane cesty kompou, ktorá vás prevezie na ostrovný breh.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/6/79/7970386/horany_res.jpg" author=""]V usadlosti Horány sa o deti netreba báť, nech sú kdekoľvek, majú blízko k rodičom a známym. FOTO - AUTORKA[/content]

Bolo to v roku 1928. Každé leto sa na ostrov vyberali veslári letovať. Chodieval s nimi aj kočovný spevokol. Bola to skupinka chudobných maďarských Židov – postavili si pri brehu stany a užívali si šport. „Až po vojne sa ostrov začal viac civilizovať. Stavali sa malé drevené domčeky a postupne sa vybudovala usadlosť,“ hovorí Péter Molnár. Jeho dedo bol jedným z prvých, ktorí si tu postavili obydlie. Dedilo sa z generácie na generáciu a dnes sem chodí Péter s vlastnými deťmi, podobne ako to robia mnohí jeho priatelia, deti svojich dedičov.

Čarovné miesto blízko hlavného mesta je dnes uzavretou usadlosťou, bezpečnou pre deti. Viaceré domčeky sú prázdne, no na leto si ich prenajímajú blízki priatelia stálej komunity. „Keď sme boli malí, chodilo nás sem s rodičmi asi štyridsať chlapcov, obrovská banda. Tu sme sa všetci socializovali, vymýšľali, hrali sa spolu. Tu som si našiel priateľov, aj sám seba,“ hovorí Péter.

Upozorňuje, že kúpanie v Dunaji je dovolené, navyše voda v ňom je vraj teraz čistejšia ako kedykoľvek predtým, prúd je však silný, a tak sa treba držať zásady – vojsť do vody len do polovice stehien. Vedia to všetky deti. Už aj my.

Péter s rodinou trávi v Horányi celé leto a nič lepšie si nevie predstaviť. „Takto sa dá prežiť dovolenka, aj keď musíte chodiť do práce.“

(ea)

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="http://i.sme.sk/cdata/6/79/7970386/budapest_gellert_3-foto-wikipedia_r7746_res.jpg" author=""]Strmá skala vrchu Gellérthegy je otočená smerom k Dunaju. Na jej vrchole pri Soche slobody je jedinečný výhľad. Pod ňou (na snímke) socha biskupa sv. Gellérta. FOTO – WIKIPÉDIA[/content]

Čítajte ďalej

Last minute tipy: Top ponuky na koniec leta

Nestihli ste zatiaľ svoju dovolenku? Alebo máte chuť na druhé kolo? Ešte stále si môžete vyberať z lákavých destinácií a skvelých ponúk.

Last minute tipy: Kam na konci leta.

Lety do exotiky už aj z Bratislavy

Ak ste doteraz odkladali dovolenku v exotike zo strachu z veľkých letísk, do ďalekých krajín si zaletíte pohodlne aj zo Slovenska.

Maurícius alebo Seychely, ktoré ostrovy si vybrať?

Rozhodli ste sa pre exotickú dovolenku, no neviete, ktorá destinácia by bola pre vás vhodnejšia? Pozrite si prehľad hlavných zaujímavostí.

Seychely alebo Maurícius?

Očarujúca Srí Lanka: malý ostrov plný prekvapení

Spoznajte autentickú krásu Srí Lanky.

Viete, kde si užijete exotické ovocie?

Predstavujeme pätnásť druhov exotického ovocia, ktoré musíte pri cestovaní ochutnať aspoň raz.

V ktorých destináciách ochutnávať exotické ovocie?

Grécko: Praktický sprievodca na ostrov Korfu

Užitočné informácie a turistické tipy pri cestovaní na Korfu.

Ostrov Korfu.
Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop