Ruiny železničnej stanice v Nových Zámkoch.TEXT: Boris Vanya
FOTO: ARCHÍV F. D.
V yzeralo to na príjemnú slnečnú sobotu. Obyvateľov Nových Zámkov veľmi neznepokojili ani húfy lietadiel, ktoré sa 7. októbra 1944 na poludnie objavili na oblohe.
Provinčného mesta, ktoré po Viedenskej arbitráži pripadlo Maďarskému kráľovstvu, sa vojna akoby netýkala. „Novozámčania vnímali vojnu najmä cez vojenské transporty, ktoré sa presúvali cez mesto a najviac sa dotkla tých, ktorých príbuzní zahynuli na východnom fronte,“ hovorí František Daniel, nadšenec histórie, ktorý sa venuje bombardovaniu Nových Zámkov už niekoľko rokov.
„Letecké poplachy neboli ničím nezvyčajným, no vždy sa ukázali ako plané. Lietadlá preleteli nad mestom, no bomby zhodili inde. Aj preto boli ľudia voči nim dosť ľahostajní,“ dodal Daniel.
Prvý zničujúci nálet zažil na vlastnej koži. „Mal som štyri roky, býval som v tomto dome so starými rodičmi. Nálet sme prečkali v bunkri, ktorý vyrobil môj dedo tamto v záhrade. Zostali sme v ňom uväznení štyri hodiny, ale prežili sme,“ zanietene vysvetľuje pamätník.
Zovšadiaľ bolo počuť smrteľný rev
Smrtiaci náklad prinieslo nad Nové Zámky z talianskeho Bari vyše 80 ťažkých bombardovacích lietadiel typu B-17 Flying Fortress a približne rovnaký počet bombardérov typu B-24 Liberator z 15. americkej leteckej armády.
Kobercový nálet úplne zničil okolie železničnej stanice, zásah dostalo viacero ulíc, poškodený bol napríklad známy hotel Bláha.
„Počet obetí sa odhaduje na 1500, domácich bola menšina. V meste bolo veľa utečencov, ktorí unikali pred blížiacim sa frontom, na stanici boli v tom čase dva vlaky plné ľudí.
Zahynulo aj niekoľko nemeckých a maďarských vojakov či ruských zajatcov z transportu. Veľa ľudí sa zadusilo v ruinách domov,“ hovorí Daniel.
Hoci boli Nové Zámky dôležitým železničným uzlom, cez ktorý smerovala vojenská technika na východný front, silné bombardovanie miestnych zaskočilo.
Radnica v Nových Zámkoch.Potvrdzuje to aj svedectvo v kronike Františkánskeho kláštora z pera pátra Klementa, ktoré zachytil vo svojej práci o bombardovaní Štefan Zupko: „V sobotu dopoludnia po 11. hodine už naznačili nálet nepriateľských lietadiel. Pokojne sme si však sadli k obedu, už sme to nebrali veľmi vážne, pretože v skupinách po sedem nad nami často prelietavali stovky strieborných anglických alebo amerických lietadiel. Desať minút po ich odlete bolo počuť bombardovanie ďalekého cieľa. Už sa vytvoril názor, že nás vynechajú buď z politických dôvodov, alebo pre modlitby mnohých dobrých duší. O hodinu opäť prišli smerom z východu, bolo už podozrivé, ako sa medzi sebou rozmiestnili: v jednej skupine boli 3 – 4 lietadlá. Odleteli na severozápad, hneď potom sa však otočili. Niektorí zvedavci, ktorí sme sa ľahkomyseľne pozerali hore, sme si uvedomili, že by bolo lepšie utekať dole do úkrytu. Ani sme tam neprišli, už sme počuli fičanie a výbuchy bômb. Opakovane sme dostali všeobecné rozhrešenie. Potom sa nám zdalo, ako keby sa bol nad nami rozletel kláštor. Neraz sa prerušila dodávka elektrickej energie, zhasli sviečky, steny akoby sa potácali, ľudia popadali, bojazlivé ženy odpadli, zovšadiaľ bol počuť smrteľný rev...“
Apokalypsu opisovalo aj svedectvo pani Heleny H. Kuruczovej, ktorá sa zachránila tak, že počas náletu odbehla z domu za manželom do práce.
„Neskôr som sa dozvedela, že pri tretej vlne náletov dostal náš dom priamy zásah. Všetci mi zomreli: otecko, mamička, babička, brat, sestrička a braček. Po mamičke našli len hlavu s krkom a pravú ruku. Bračeka našli až na šiesty deň. Bol to len zakrvavený trup, bez končatín a hlavy. Spoznali sme ho podľa knižky, ukrytej na hrudi, v ktorej mal napísané svoje meno. Bolo to hrozné a neviem na to zabudnúť: naraz som pochovala šiestich svojich najdrahších...“
Aj tanečnice z Kyjeva
Nové Zámky sa ešte nestihli spamätať z následkov prvého bombardovania a o týždeň neskôr padali bomby na mesto znovu. Americké lietadlá mali pôvodne útočiť na rafinériu v Rakúsku, ale pre zlé počasie si vybrali sekundárne ciele, medzi nimi aj Nové Zámky.
Kobercový nálet posial výbušninami opäť železničnú stanicu a jej okolie a vyžiadal si približne 400 obetí.
„Namiesto starodávnych pamätihodných budov Nových Zámkov nachádzame prachom pokryté rumovisko. Staré povestné námestie patrí už minulosti... Spolu s ním patrí minulosti mnoho iného, čo nám, Novozámčanom, bolo také milé a krásne,“ písala miestna dobová tlač.
Zničená železničná stanica v Nových Zámkoch patrila medzi najkrajšie stavby svojho druhu v strednej Európe.
„Jej súčasťou bola chýrna reštaurácia. Raritou stanice tiež bolo, že vlaky vítala a vyprevádzala cigánska kapela, ktorá najčastejšie hrávala Rákocziho pochod," opisuje Daniel.
Najväčšie škody napáchalo tretie bombardovanie len dva týždne pred oslobodením.
Keď sa 13. marca objavilo nad mestom ruské prieskumné lietadlo Rata, obyvatelia ešte netušili, že je predzvesťou skazy. Lietadlo zachytilo na novozámockej železničnej stanici transport nemeckých tankov Tiger, tie však v priebehu ďalších hodín opustili stanicu po Masarykovej ulici.
Na druhý deň americké bombardéry zhadzovali bomby od stanice až po reformovaný kostol a zničili historicky cenné budovy.
Hotel Zlatý lev v pôvodnej podobe.Okrem iných radnicu, Arcibiskupský palác či hotel Zlatý lev, kde bolo múzeum so vzácnymi predmetmi a listinami. „V ruinách hotela zahynulo aj 31 ukrajinských tanečníc, ktoré Nemci na ústupe odvliekli z Kyjeva, pochovali ich v spoločnom hrobe,“ dopĺňa fakty František Daniel.
Počas tretieho bombardovania protiletecká obrana zasiahla jeden stroj B-24 Liberator, ktorý dopadol na zem za mestom pri obci Bajč.
Z dvanástich členov posádky prežil jediný – palubný technik čatár Vincent A. Beeson. „Nemci ho odviedli do zajatia. Keby sa dostal do rúk miestnych ľudí, nepochybne by ho zlynčovali. Vypátral som ho na sociálnej sieti, nikdy nemal záujem sa do Nových Zámkov vrátiť,“ tvrdí Daniel.
Na konci vojny pripomínali Nové Zámky mesačnú krajinu. Na mesto dopadlo asi 750 ton bômb. Nie všetky vybuchli, no aj tak spôsobili obrovské utrpenie.
Počet obetí sa odhaduje na 4000, polovica z nich boli miestni. V roku 1938 mali Nové Zámky 23 000 obyvateľov a boli štvrté najväčšie mesto na Slovensku. O sedem rokov ich zostala sotva polovica.
Hotel Zlatý lev po bombardovaní.