Liptovská dedina oživuje dávne remeslá

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/6/56/5665846/5665846.jpeg?rev=2" author="" longread-pos="full"][/content]

V Pribyline sa bude v nedeľu variť, do konca prázdnin sa ešte predvedú včelári i hrnčiari.

TEXT: Monika Grešová, FOTO: autorka

Stačí jeden pohľad a človek je späť v minulosti. Kľukatý prašný chodník po oboch stranách lemujú chalupy a domy, v ktorých kedysi žil liptovský ľud. Väčšina z nich pochádza z 19. storočia a nájdu sa medzi nimi napríklad aj poľná stodola, hasičská zbrojnica či vozáreň.

„Návštevníci tu majú možnosť vidieť spôsob života rôznych sociálnych vrstiev obyvateľstva. Od roľníckych a želiarskych rodín až po život zemanov v kúrii a kaštieli,“ približuje etnologička Natália Fungáčová. Malá dedinka dýcha dávnou históriou aj napriek tomu, že ide o najmladšie múzeum v prírode na Slovensku.

Vzácna história nepatrí na dno priehrady

Múzeum liptovskej dediny v Pribyline nevzniklo náhodou. Impulzom bola plánovaná výstavba vodného diela Liptovská Mara. Keďže nezvratné zatápanie obcí by okrem príbytkov ľudí zničilo aj vzácne pamiatkové objekty, vypracoval sa projekt na záchranu a prenesenie tých najvýznamnejších. „Niektoré z nich boli zreštaurované, iné museli byť vystavané nanovo,“ rozpráva Fungáčová.

Základný kameň položili v roku 1972 a múzeum mohli prvýkrát otvoriť verejnosti takmer po dvadsiatich rokoch stavebných prác v roku 1991. Oproti iným múzeám je toto špecifické tým, že na jednom mieste si tu môžeme spraviť autentický obraz o živote chudobného aj toho najbohatšieho liptovského ľudu.

Hneď pri vstupe nás víta skromná chalupa bez oplotenia s jedinou izbou, príbytok chudobného želiara z Liptovskej Sielnice. O niečo vyššie sa po ľavej strane cesty vyníma väčší, päťpriestorový dom remeselníka a stredného roľníka.

To, že patril k sociálne silnejšej skupine obyvateľov, dokazuje zachovaný nábytok, lavice so zdobeným operadlom, porcelán a knihy. Súčasťou je aj kolárska dielňa s najrozličnejšími predmetmi, ktorým teraz už ťažko hádať ich pôvodnú funkciu.

Hneď vedľa stojí kováčska vyhňa, ktorej ohnisko doteraz nevyhaslo. Pravidelne sa rozkuruje, aby kováči mohli ukázať svoju zručnosť pri tvarovaní železa. Pozornému oku neunikne ani hasičská zbrojnica na pasienku za vyhňou, ktorá týči do výšky svoju šindľovú strechu.

Prostredie očarilo aj Jakubiska

Pri objavovaní histórie ďalších domov natrafíme na želiarsky dvojdom. Ukrýva malý obchodík, v ktorom si obyvatelia mohli kúpiť najpotrebnejšie potraviny a veci do domácnosti. Je tu aj dom roľníka a obuvníka, a aj dva utešené maloroľnícke domy z Likavky – v prvom žil kedysi ovčiar, v druhom si na živobytie privyrábali tkaním plátna. Zastavíme sa aj pri stánkoch s keramikou, čipkami a ďalšími suvenírmi, ktoré majú byť spomienkou na staré remeslá.

Náš pohľad však neustále priťahuje mohutná stavba na miernom návrší, ktorá je od verejného priestranstva dediny oddelená kamenným múrom. Ide o goticko-renesančný kaštieľ z Parížoviec. Práve pri ňom sa odohrávalo niekoľko zimných scén Jakubiskovho veľkofilmu Bathory.

Celý skanzen sa pred desiatimi rokmi na istý čas premenil na čachtické podhradie. Pamätné odtiaľ sú napríklad scény s mníchmi, ktorých si zahrali Boleslav Polívka a Jiří Mádl. Na druhom konci obecného priestranstva zas objavíme drevenú zemiansku kúriu z Paludze, ktorá ukrýva atraktívnu expozíciu s dobovými kočíkmi, sánkami a hračkami zemianskych detí. Pokračujeme až na mierne vyvýšený kopec nad dedinou, odkiaľ sa do diaľky vypína ranogotický Kostol Panny Márie z Liptovskej Mary. Jeho základy siahajú až do 12. storočia.

Do vnútra týchto troch vzácnych stavieb sa dá nahliadnuť len v rámci lektorského výkladu, ktorý býva každú hodinu. Interiéry ostatných domčekov sú voľne prístupné na nahliadnutie pre každého. Od etnologičky sa dozvieme ešte čo-to o dedinskej škole z Valaskej Dubovej, ktorá je učupená pod kostolom. Je tam izba učiteľa, v ktorej spával, čítal aj varil a hneď oproti nej trieda s drevenými lavicami, kalamármi a tabuľou.

Čo víkend, to program

Pri vstupe do vozárne z liptovskej obce Malužiná musíme na chvíľku stíchnuť, keďže práve znie lektorský výklad o histórii paličkovanej čipky. „Projekt Čipkárskej cesty robíme už od roku 2006 s klubmi paličkovanej čipky z celého Slovenska. Čipkárky dali dokopy svoje práce a pomohli vytvoriť unikátny rekord – dlhý, vyše päťdesiatmetrový pás paličkovanej čipky,“ hovorí projektová manažérka Naďa Somorová.

Ten možno vidieť v Národopisnom múzeu v Liptovskom Hrádku spolu so stálou expozíciou tohto osobitého remesla, ktorým sa v minulosti ženy snažili zabezpečiť nejakú tú korunu navyše do rodinného rozpočtu. No aj v pribylinskej vozárni sa ešte do konca leta budete môcť pokochať zložitosťou a krásou čipiek zo Španej Doliny, Liptova a ďalších kútov Slovenska.

„Minulý rok videli liptovskú čipku aj čipkárky združené v európskom klube. Dovtedy si mysleli, že v Bruseli už videli všetko, ale prepracovanosť tejto čipky ich úplne ohúrila,“ spomína Somorová.

Druhá polovica leta má stále pripravených dostatok víkendových podujatí. Už táto nedeľa bude patriť liptovskej kuchyni. „Určite bude zaujímavé vidieť, ako vyzerala napríklad taká bačovská strava a ako si tieto jedlá bačovia pripravovali,“ hovorí Fungáčová. Tretia augustová nedeľa bude zasa hostiť včelárov, ktorí predstavia svoju prácu a produkty, štvrtá bude hrnčiarska.

Okrem ukážok práce s hlinou na hrnčiarskom kruhu bude svoje práce vystavovať jubilujúci hrnčiar Gustáv Virág. Múzeum má v závere prázdnin pripravenú aj rozlúčku s letom pre deti. Jej program zostáva tajný, aby najmenší zažili poriadne prekvapenie.