Vyraziť v letných mesiacoch na výlet či podniknúť cestu za nevšednými zážitkami bolo medzi ľuďmi populárne aj v minulosti. Cestovanie patrilo v 19. storočí k moderným spôsobom trávenia voľného času a oddali sa mu aj poprední predstavitelia slovenského národného hnutia.
TEXT: Rastislav Molda, FOTO: Archív
V yraziť v letných mesiacoch na výlet či podniknúť cestu za nevšednými zážitkami bolo medzi ľuďmi populárne aj v minulosti. Cestovanie patrilo v 19. storočí k moderným spôsobom trávenia voľného času a oddali sa mu aj poprední predstavitelia slovenského národného hnutia.
Cestovateľské aktivity štúrovskej generácie patria stále k málo poznaným aspektom ich života. Aké mali pohnútky? Cestovali predovšetkým za vzdelaním, chceli lepšie spoznať otčinu aj okolitý, najmä slovanský svet. Na cestách šírili slovanskú vzájomnosť a nadobudli viacero osobných kontaktov. Navštevovali ľudí aktívne zapojených do národného hnutia, kňazov a učiteľov.
Cestovanie bolo finančne náročné, aj preto si mladí slovenskí študenti v Bratislave založili cestovateľský spolok. Jeho súčasťou bol fond, do ktorého každý člen prispel istou sumou peňazí. Nazbieraná hotovosť potom poslúžila jednému z nich na podniknutie výpravy. Napríklad v školskom roku 1838/1839 sa vyzbieralo 63 zlatých, čo predstavovalo približne mesačnú mzdu priemerného evanjelického farára. Tie využil Jozef Miloslav Hurban na cestu do Čiech.
Študenti cestovali najmä v lete a podľa možností, ktoré vtedajšia doba ponúkala: peši, loďou, železnicou, poštovým dostavníkom alebo furmanským záprahom. Zážitky a príhody z ciest neraz podrobne opísali vo forme cestopisu, ktorý publikovali v dobových slovenských i českých periodikách, študentských rukopisných časopisoch, alebo vyšiel ako samostatné knižné dielo.
Krása slovanských žien
Najrozsiahlejším cestopisom je dielo Jozefa Miloslava Hurbana s názvom Cesta Slováka ku slovanským bratom na Morave a v Čechách 1839. Autor v ňom opísal cestu z Bratislavy cez Viedeň a Brno do stovežatej Prahy. Odtiaľ sa vrátil cez Hradec Králové a Olomouc k rodičom do Beckova. Hurban napísal cestopis ako mladý 21- ročný študent lýcea. Nečudo, že ho upútalo ženské pokolenie v moravskej metropole.
„Čo mi prvé padlo do očí, boli pekné, krásne Brnianky s okrúhlymi tvárami a bystrými očami. Krása sa zbadá predovšetkým očami, nuž a komu nebesá dožičili zdravé oči, tomu sa nebude ani za hriech pokladať, ak svoj zrak uprie na anjelskú krásu... Veru, krásna pleť je tu naozaj krásna; tváre sú utešenými odbleskami jasného slnka prirodzenej krásy, ktorá je vlastná celému Slovanstvu. Okrúhlosť, jarnosť, bystrý zrak, čierne oči, gaštanové vlasy, výraz a dôstojnosť v celom správaní – všetko toto sústredené v našich Brniankach, tých spanilých dcérach chrabrého moravského kmeňa, robí nás pyšnými na ne.“
Na cestách sa musí aj dobre jesť. K tomu slúžili najmä hostince, fungujúce ako hotel aj reštaurácia. Hurban priblížil, ako to vyzeralo vo Viedni: „Hostince sú vždy preplnené, poriadok sa zachováva všade. Pre toho, kto bol vo Viedni, nie je síce toto nič nové, ale nejeden náš Slovák sa tomu začuduje, lebo v Uhorsku sú krčmy opravdivé kričmy (slovná hračka: krčma-kričma ako miesto, kde je hluk)! Kto sa neučil rátať alebo je ostýchavý, toho chytráci rakúski čašníci ľahko ošmeknú a oplejú. Oni vedia totiž rátať obrátene, pokladajúc mnoho za málo.“
Zážitky z ciest prezentovali štúrovci v súlade s dobovým trendom a ideami národného hnutia. Kritizovali silnejúci maďarský nacionalizmus a pranierovali Židov, ktorých pokladali za príčinu morálneho a sociálneho úpadku Slovákov. Vinili ich z rozširovania alkoholizmu aj z toho, že bohatnú úžerou. Ján Kutlík opísal v diele opisujúcom cestu z Dolnej zeme do Liptova turčianske Príbovce takto: „Voľačo pekné tuto. Krčiem ako všade v Turci je i tu dosť, ale ani jedna moju pozornosť tak veľmi na seba neobrátila, ako tá Krummerova. Obraz na veľkej doske z ulice nado dvermi, na ňom nababrané všelijaké podoby, kosa, osla, dymka, karty atď., v prostriedku stôl s pohárikmi, z oboch koncov dva pijaci, jeden sedliak, druhý pán, a na spodku takýto nápis vo veršoch:
„Tuto sú k dostaniu veci potrebné,
K tomu dobruo pivo, víno i rozoliš,
kto sa tých napije, na psotu nepríde, ver:
Tak vraví Izák Krummer.“
No, myslím si, či je toto nie opravdivá satira na spolky miernosti? Či je toto nie bohapusté? A nenájde sa v Turci človek, ktorý by tento obraz i s nápisom blatom okydal! „Tak vraví Izák Krummer“ – pekná židovská autorita! Slováci, hanba nám. – Svätý Martin je celkom požidovštený, a preto nie Svätý.“
Železnica? Nieto nad paroloď!
Kým Kutlík si nevedel železnicu vynachváliť (Pri Aboni som prvýkrát videl železnicu a parný voz, znamenitý vynález!) iný cestovateľ, Ján Tombor, jej nedokázal prísť na chuť.
„Kto sa prvý raz ako ja na takejto železnici vezie, neviem, či mu ten hrkot na sluch dobre pôsobí; ej nieto nad paroloď! Ona s človekom ako snehobiela labuť po striebornom jazere dolu letí, ona človeku všemožnú pohodlnosť dopraje, hneď sa môžeš na pernatých sedadlách kolembať, hneď po palube prechádzať, tu-tam sa rozprávať... Z toho na železnici nič nenájdeš, sedíš ako prikovaný, dokiaľ na štáciu neprídeš.“
Nejeden cestovateľ sa dostal aj na pomerne vzdialené miesta. Samuel Tomášik počas svojho štúdia v Berlíne podnikol cestu na ostrov Rügen. V Štetíne nasadol na loď menom Alžbeta, na ktorej ho zastihla búrka: „Vietor začal omnoho strašnejšie zúriť ako dosiaľ, vlny ako celé, vysoké vrchy, a vždy s väčšou silou dorážali na našu loď, hádzajúc a zmietajúc s ňou z boka na bok, chcejúc ju konečne prevrátiť. Kachle, stôl, stoličky i všetko náradie sa triaslo a padalo. Vtedy nepokoj a zlé nejaké tušenie každého opanovalo. ... Pri tejto strastiplnej príhode sa i kachle na nás zrútili, lavice a stoličky sa polámali, ženské klobúky a čepce (to je najväčšie zo všetkého nešťastie) celé sa pokazili! I nastal teda všeobecný krik a plač a zalamovanie rukami. Každý vyskočil zo zeme a s nedôverou samého seba obhliadal, najprv presvedčiť sme sa chceli, či ešte všetky údy na tele sa nachádzajúce sú zdravé? ... Posledný sa pozdvíhal z toho ohromného pádu úbohý starček, náš plavčík, a prvé povyťahoval potlčené ramená, porozhliadol sa dokola po tých rozkošných tvárach až konečne mrzutým hlasom vyriekol tieto slová: Ó malé víry! Však to ešte aj horšie môže byť, len sa upokojte, ešte nevypršala vaša posledná hodina.“
A na záver zaujímavá pasáž z Cesty Gašpara Belopotockéhe do Viedne a k bratom Moravanom i Čechom. Vo Viedni autor navštívil okrem iného aj blázninec a Jozefínum, inštitúciu pomenovanú po niekdajšom panovníkovi, ktorá slúžila aj na vzdelávanie nových lekárov.
„Dňa 6. marca navštívil som vež bláznov, s mnohými bláznami tam hovoril som, ktorí sú na slobode (vonku) po dvoch a po dvaja sú aj v izbách, veľmi zlostní blázni sú za železnou mrežou zavretí. Potom som išiel do Jozefína, v ňom sú všetky údy ľudské aj celí ľudia oboch pohlaví ako z kože stiahnutí, aby všetky žily na nich vidieť boli, z vosku spravení, za sklom ich vidieť možno. Aj panna v najdokonalejšej kráse z vosku zhotovená je tam."
Autor: Rastislav Molda