Syn kováča turistom zvyčajne ukáže pôvodné náradie, vysvetlí, ako sa s ním pracovalo a porozpráva, čo všetko kováči na dedine robili. FOTO: AUTOR Súčasný majiteľ by jej chcel s pomocou obce vrátiť zašlú slávu a turistom priblížiť tradičné kováčske remeslo.
TEXT: Marek Juriš
K aždého návštevníka obce Vlachy pod priehradným múrom Liptovskej Mary zaujme staručká kováčska vyhňa. Stojí hneď vedľa požiarnej zbrojnice.
Článok pokračuje pod video reklamou
Článok pokračuje pod video reklamou
Dôchodca Ján Molek má sedemdesiattri rokov a vyhňu zdedil po otcovi Jozefovi Molekovi, ktorý bol vychýreným kováčom.
J. Molek ju už dlhé roky udržuje, takže je vyhňa stále v pôvodnom stave. Nestojí už však komín. Je v nej všetko náradie, ktoré otec kováč používal a potom zanechal synovi. Naposledy v nej Jozef Molek ohýbal železo začiatkom sedemdesiatych rokov.
Traktory za kone
Potom už kováčske remeslo stratilo na cene. Kováči prestali byť potrební, keďže v socialistických roľníckych družstvách postupne z veľkých znárodnených lánov polí vytlačili kone traktory. Rovnako aj sekery a motyky nahradila mechanizácia.
Syn kováča už niekoľko rokov, čo je na dôchodku, na vyhni vždy ráno otvorí okná a dvere a každý, kto prejde okolo, môže do pôvodnej remeselnej dielne nahliadnuť.
„Najčastejšie chodia českí turisti a náramne sa im to páči, pochvaľujú si najmä starodávnu atmosféru, ktorá dýcha z očmudených stien drevenej stavby.
Zastavia sa však aj Slováci a občas prídu aj Poliaci. Jeden známy mi dokonca povedal: „Jano, veď k tebe chodí toľko turistov, že keď budeš od nich vyberať len euro, tak pekne zarobíš.“ Povedal som mu, že "ja na toto povahu nemám, takže od ľudí nič nepýtam,“ vraví.
J. Molec je síce vyučený strojár, ale ku kováčskemu remeslu veľmi nepričuchol, prácu s horúcim železom preto neovláda.
Pracoval ako údržbár v bývalých severoslovenských konzervárňach a liehovaroch v Liptovskom Mikuláši a popritom roky hrával futbal v republikových súťažiach za ŠK Liptovský Mikuláš. Do lopty kopal ešte na štadióne za Váhom.
Kováč bol často aj zvierací zubár
Turistom, keď ho poprosia, zvyčajne ukáže pôvodné náradie, vysvetlí, ako sa s ním pracovalo a porozpráva, čo všetko kováči na dedine robili. Nepodkúvali len kone, nekovali len sekery, neopravovali a nevyrábali len kolesá.
„Kováč často slúžil na dedine aj ako zubár pre zvieratá. Ešte keď bol otec na vojne, tak si urobil kurz zverolekára. Na opravu zubov pre kone si vyrobil špeciálny prípravok. S boľavými zubami svojich koní k nám chodili gazdovia z celého Liptova,“ zaspomínal.
