V odľahlej lazníckej oblasti sú ľudia na zimy zvyknutí. FOTO SME – JÁN KROŠLÁK
o vtedy, ak nebolo vidieť okná domov.
Posledný víchor nafúkal záveje iba poniže okien. Tak akáže kalamita? Život ide v Lehotách plynule ďalej. Neviazne zásobovanie, ani doprava. „My sme tu na veľké zimy zvyknutí, aj keď v posledných rokoch je ich čoraz menej. Neprekvapia nás“, hovorí známy veľkolehotský gajdoš Dominik Garaj. „Pamätám si iné kalamity. Keď bolo snehu toľko, že z odľahlých samôt – štálov sa deti nemohli dostať do školy“, spomína si Dominik Garaj.
Zo všetkých štálov, niekedy riadne vzdialených od dedín viedli úzke vyšliapané cestičky. Ľudia brali do rúk drevené lopaty, aby poodhadzovali sneh. Cez deň cestičky zavialo, ale ráno museli deti do škôl, ľudia do práce. Tak to išlo celú zimu. Najhoršie bolo, keď niekto ochorel. „Nebehalo sa k doktorovi s obyčajným prechladnutím, iba keď išlo o niečo vážne. Vtedy naložili do voza seno, naň položili chorého a pozakrývali perinami. Potom ho odviezli buď do Novej Bane, alebo Zlatých Moraviec“, spomína Garaj. Keďže niektoré štále sú naozaj odľahlé, treba si netradičnými metódami niekedy vypomôcť aj dnes. Sanitka síce hlavnými cestami bez problémov prejde, pri väčších snehových nádielkach sa však niekedy nedostane až ku štálom.
KVETA FAJČÍKOVÁ