SME

ALT: Pútnik, ktorý prešiel pešo do Jeruzalema: Moslimovia nie sú zlí

Vysokoškolák LADISLAV ZIBURA z Českých Budějovíc má doma topánky, v ktorých prešiel štyritisíc kilometrov. Hoci nie je veriaci, učarovali mu púte.

Ladislav Zibura pred Múrom nárekov v Jeruzaleme.Ladislav Zibura pred Múrom nárekov v Jeruzaleme. (Zdroj: LADISLAV ZIBURA)

Po maturite sa vydal na Svätojakubskú púť do Santiaga de Compostela v Španielsku. Po tomto zážitku zistil, že pútnictvo spĺňa všetko, čo má rád – cestovanie, chôdzu a spoznávanie ľudí z celého sveta. Netrvalo dlho a po svojich prišiel aj do Ríma. Minulé leto putoval 40 dní peši cez celé Turecko do Jeruzalema. Ladislava niekoľkokrát na púti v Turecku napadli psy, v Taliansku ho zrazilo auto a v Izraeli zažil raketový poplach. Sníva, že raz zažije všetky štyri ročné obdobia na ceste zo severu na juh Európy.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

SkryťVypnúť reklamu

Mnohých zamrazí len pri predstave, že by mali sami putovať neznámou krajinou hoc len deň. Vy ste dokázali putovať 40 dní. Nebáli ste sa?

Čaro púte je práve v samote. Nemal som sa na koho spoľahnúť, nemal som sa s kým cez deň rozprávať, nemal som sa komu posťažovať. Pútnik je sám so sebou a zažíva oslobodzujúci pocit. Nemusel som nad ničím premýšľať. Celý deň som len kráčal a bol som otvorený všetkému, čo ma stretlo. Okolie som vnímal omnoho intenzívnejšie. V hlave sa mi všeličo za ten čas usporiadalo.

Peši ste šli až od bulharsko-tureckých hraníc, kam ste sa doviezli autobusom. Aké boli prvé kilometre?

Z autobusu som musel vystúpiť niekde pri diaľnici, odkiaľ som peši pokračoval do 12 kilometrov vzdialeného mesta. Cestou na mňa vybehla svorka 30 psov. Kľakol som si, psy ma oňuchali, našťastie, nič mi neurobili. V duchu som si hovoril: „Ja na túto krajinu nemám, vrátim sa.“ Bol som odhodlaný, že si v najbližšom meste kúpim lístok na autobus a vrátim sa domov.

SkryťVypnúť reklamu

Čo vás presvedčilo pokračovať v púti?

Ráno som prišiel do mesta Edirne. Práve vychádzalo nad mešitou slnko. Bol to krásny pohľad. Povedal som si, že tomu dám ešte šancu.

Celé Turecko ste nakoniec prešli bez mapy. Máte dobrý orientačný zmysel?

Až taký dobrý orientačný zmysel nemám. Pred pár rokmi som si myslel, že som na bicykli prišiel k Severnému moru. Nakoniec som zistil, že to je Baltské more. Strácal som sa aj po ceste do Jeruzalema, pretože som šiel bez mapy. Uprostred Turecka som maličkú mapu dostal na benzínovej stanici. Bola to naozaj len orientačná mapka vo veľkosti 20 krát 30 centimetrov. Pri plánovaní cesty som využíval internetové kaviarne, kde som si vždy na týždeň dopredu pozrel trasu.

Ako vyzerala trasa vašej cesty do Jeruzalema?

SkryťVypnúť reklamu

Z Česka som šiel autobusom k bulharsko-tureckým hraniciam. Odtiaľ som po svojich prešiel až do Antalye. Z Antalye som letel do Tel Aviv, odkiaľ som sa autobusom doviezol do Nazaretu, aby som to do Jeruzalema nemal tak blízko. Keď som prišiel do Jeruzalema, tak som si ešte odskočil k Mŕtvemu moru. Potom som sa zas vrátil do Tel Aviv, odkiaľ som letel do Prahy.

Vaša batožina vážila len okolo 14 kilogramov. Čo ste mali zbalené?

Pri púťach je nevyhnutné, aby si človek zbalil len tie najpotrebnejšie veci. Zbalil som si jednoduché lieky, pár vecí na táborenie, dokonca som nemal ani stan. Zobral som si len ľahký spací vak a závesnú sieť, pretože som veril, že ak by pršalo, tak by som našiel strechu nad hlavou. Čo sa týka oblečenia, tak z každého som mal len dva kusy. Vždy som mal jeden kus na sebe a ten druhý som vypraný sušil na krosnách. Po celý čas som mal na nohách jedny topánky, v ktorých som prešiel už okolo štyritisíc kilometrov, čo je pre mňa fascinujúce, pretože iné topánky sa po sto kilometroch rozpadnú. Teraz už nemajú gumovú podrážku. Ale keby som si ich nechal podraziť, opäť by slúžili.

SkryťVypnúť reklamu

Vybrať sa na takú dlhú cestu a nezobrať si stan je odvážne. Nocovali ste pod holým nebom?

Nikdy som neplánoval, že budem spávať v hoteloch. K atmosfére púte to nepasuje. Nocoval som, kde sa dalo. Často ma pozývali ľudia k sebe domov. Boli to domáci, ktorých som náhodne stretol na ulici a opýtali sa ma, či mám kde spať, keď videli, že kráčam s krosnami. Počas cesty som spal u kadekoho. Raz ma ubytovali vojaci v kasárňach, z čoho by mali asi problém, keby im na to niekto prišiel. Spal som u profesora fyziky, ktorý mal dom v lokalite, kam ľudia chodili pozorovať hviezdnu oblohu. Ľudí, ktorí ma u seba doma prichýlili, bolo mnoho. Niekedy som ich ponuku aj odmietal, pretože som chcel byť sám. Potom som spal v prírode.

Ako ste vyriešili noc v rušnom Istanbule?

SkryťVypnúť reklamu

Priznám sa, že v Istanbule som mal dohodnuté ubytovanie u známeho môjho kamaráta. Bolo to jediné mesto, ktorého som sa bál, preto som sa poistil. Mali sme spať obaja na rozkladacom gauči. Nezdalo sa mi to ako zlý nápad. Turek odišiel na diskotéku, odkiaľ sa nadránom vrátil taký opitý, že ma začal obchytkávať. Dodatočne som kamarátovi, ktorý mi nocľah vybavil, poďakoval.

Putovali ste tureckým vnútrozemím. Vždy ste sa vedeli s miestnymi dohovoriť?

Hovorím dobre po anglicky, trochu po francúzsky a nemecky. Ak sme si nerozumeli, tak v dedine rýchlo zohnali človeka, ktorý niektorý z týchto jazykov ovládal. Na mobiloch mali tiež aplikáciu, ktorá angličtinu prekladala do turečtiny. Cestou som sa naučil pár tureckých fáz, pomocou ktorých som sa dorozumieval. A keď už nič nezabralo, vždy to šlo nejakým spôsobom naznačiť rukami-nohami.

SkryťVypnúť reklamu

V čase, kedy ste absolvovali svoju púť, mali moslimovia pôstny mesiac ramadán.

To, že vyšiel ramadán na obdobie mojej púte bola náhoda. Môžem však povedať, že tento sviatok mi ešte viac umocnil celý zážitok z cesty. Moslimovia cez deň nejedli. Na druhej strane ramadán prináša veľké večerné hostiny, na ktoré ma často pozývali. Tiež som si počas dňa nemal kde dať kávu, ktorú som vymenil za čaj. Je to zvláštne, ale Turci pijú čaj preto, lebo znižuje tlak a všetci sú presvedčení, že by bez rannej šálky čaju nemohli vstať z postele. Európania sú zas presvedčení o tom, že z postele nevstanú bez kávy, ktorá im tlak zvýši. Jedna civilizácia sa musí mýliť.

Ramadán je najväčší moslimský sviatok. Prekvapil vás v niečom?

Je to mesiac, keď moslimovia prehlbujú a upevňujú zásady svojej viery. Aj preto boli otvorenejší k cudzincom, prikazovala im to ich viera. Napríklad som si kupoval len chlieb a mlieko. Predavačka ma sledovala a keď videla, že jem suchý chlieb a pijem k tomu mlieko, zašla do reštaurácie, kúpila večeru a doniesla mi ju. Vyjavený som na ňu pozeral a ona krčila ramenami a hovorila mi: „Je ramadán a počas ramadánu takéto veci musím robiť.“

SkryťVypnúť reklamu

Mali ste viac takýchto zážitkov?

Raz som kráčal pustinou a zastavil pri mne pán na motorke. Bol zvedavý, čo tam robím. Chvíľu sme sa rozprávali. Vedel trochu po anglicky a poprosil som ho o cigaretu. Povedal, že hoci je fajčiar, nemá, lebo poslednú dofajčil pred chvíľou. Rozlúčili sme sa. V ten deň som prespával v hosťovskej izbe pri mešite. Zrazu mi niekto zabúchal na dvere. Bol to ten pán a povedal mi, že posledné hodiny obchádzal všetky dediny okolo a pýtal sa, či ma nevideli. Doniesol mi cigarety, ktoré mi zašiel kúpiť do mesta.

Vnímali ste takéto malé gestá od prostých ľudí ako kultúrny šok?

Všetko, čo som zažil boli veci, ktoré by mi ani nenapadli. Ubytovať niekoho na jednu noc alebo ponúknuť mu jedlo. Párkrát som niečo podobné urobil aj v Česku. Raz sa ma v Brne pýtala nejaká pani, či neviem o lacnom ubytovaní. Ponúkol som jej, že môže spať u nás v byte. Máme voľnú izbu. V tej chvíli ju to celkom zarazilo. Vysvetlil som jej, prečo to robím. Nakoniec u nás prespala.

SkryťVypnúť reklamu

Zúčastnili ste sa aj na oslave konca ramadánu. Je na čo spomínať?

Na ten zážitok nikdy nezabudnem. Vyzvali ma, aby som tancoval európske tance. Tak som začal tancovať. Neskôr začali okolo mňa v krúžku poskakovať a strieľať do vzduchu. V život som sa tak nebál. Odvtedy mi píska v uchu.

Aký je váš pohľad na moslimov?

Keď sa na začiatku roka odohral útok na francúzsky karikatúrny časopis Charlie Hebdo, tak som si na Facebooku urobil album, kde som na príbehoch milých a pohostinných ľudí, ktorých som cestou stretol, chcel ukázať inú tvár moslimov. Snažil som sa tým naznačiť, že moslimovia môžu byť aj dobrí. V Česku robili prieskum, ktorý ukázal, že až 60 percent Čechov nepozná ani jedného cudzinca. Ako si títo ľudia majú utvoriť obraz o svete? Album s názvom „Šokujúci obraz moslimov a židov“ zdieľalo takmer 630 ľudí. Obsahom bolo 30 fotiek židov a moslimov, ktorých som stretol a boli to dobrí ľudia.

SkryťVypnúť reklamu

Čo vám robilo počas cesty najväčšie starosti?

Mal som problém s otlakmi. Ľahko sa mohli zapáliť a zabrániť mi, aby som pokračoval v ceste. Tiež som sa veľmi bál psov, ktoré sú v Turecku úplne všade. Občas na mňa zaútočili. Zo začiatku som sa najviac bál hadov, ale keď som pár stoviek kilometrov žiadneho nestretol, tak ma to prešlo. Obavy som mal aj z toho, či ma pustia do Izraela, keďže situácia tam nebola najlepšia. Zrušili pár letov, vyzeralo to zle. Do poslednej chvíle som nevedel, či odletím. Ale nebolo to pre mňa až také dôležité. Aj keby som sa vrátil z Antalye, tak by to bol pre mňa dostatočný zážitok.

Ako ste chceli riešiť nepredvídané situácie?

V tureckých dedinách celkom dobre fungovali miestni autobusoví prepravcovia. Vedel som, že ak by bolo najhoršie, tak sa odtiaľ dostanem. Navyše Turci sú mimoriadne ústretoví ľudia. V prípade choroby som so sebou nosil širokospektrálne antibiotiká. Lekárničku som mal vybavenú dobre. Tiež som vedel naspamäť telefónne čísla ľudí, ktorí by mi mohli pomôcť, ak by som stratil mobil. Zo svojich dokladov som si narobil kópie. Nejaké tie krízové scenáre som pripravené mal.

SkryťVypnúť reklamu

Koľko stojí štyridsaťdňová púť do Jeruzalema?

Cesta ma vyšla extrémne málo. Okolo 13-tisíc českých korún, čo je v prepočte necelých 500 eur. Najväčšiu časť som investoval do leteniek a do lístkov za autobus do Turecka – približne deväťtisíc korún. Na jedlo a ostatné veci som minul štyritisíc korún. Moje nízke náklady ovplyvnilo hlavne to, že domorodci mi dávali na cestu jedlo a pozývali ma na večere. V Izraeli som pobudol jedenásť dní. Za celý čas som si ani raz nemusel kupovať jedlo. Žil som len z toho, čo mi dali ľudia.

Ovplyvnili púte aj váš bežný život v Česku?

Každá takáto skúsenosť má za následok, že si človek začne viac ceniť veci, ktoré má. Vďaka pútnictvu som zistil, že dokážem prežiť bez pomoci iných. Že moje telo je na tom lepšie, ako som si myslel. Našiel som v sebe psychickú silu. V 22 rokoch som zvládol prejsť 1400 kilometrov a 40 dní som strávil sám. Ak v práci dostanem náročnú úlohu, pomyslenie na to, čo som dokázal, mi dodáva sebavedomie.

SkryťVypnúť reklamu

Ako vníma pútnik čas?

Ďalšie kúzlo púte je v tom, že je nekonečná. Trvá dlho a všetko je strašne ďaleko. Keď človek kráča šesť týždňov v kuse, tak si len ťažko spomenie, čo mal na obed predvčerom. Vôbec nemyslí na to, čo bude zajtra, o týždeň. Naučí sa žiť prítomnosťou. Minulosť je na púti nesmierne ďaleko, rovnako ako budúcnosť. Žil som prítomnosťou.

Riadite sa v živote tým, že nie je dôležitý cieľ, ale cesta?

Dalo by sa to tak povedať. Keď som prišiel do Jeruzalema, strávil som tam pol dňa. Mesto ma zvlášť nezaujalo. Bol som pri Múre nárekov, videl som údajné hroby Krista a išiel som domov. Celkovo som radšej v prírode, ďaleko od civilizácie.

Putovali ste 40 dní do Jeruzalema, aby ste tam strávili len pol dňa?

Ráno som vkročil do Jeruzalema, okolo obeda som sa dostal do centra mesta a večer som si pozrel západ slnka z Olivovej hory. Povedal som si: „Fajn, Ladislave, už si zažil všetko, čo si chcel. Už nemusíš nikam chodiť, zvládol si to.“ Človek sa upokojí. Bolo po všetkom. Úprimne, do poslednej chvíle som neveril, že by sa mi to mohlo podariť. Do odletu som mal tri dni. Pokračoval som cez púšť k Mŕtvemu moru, ktoré bolo vzdialené asi 40 kilometrov. Vykúpal som sa v ňom, čo nebol dobrý nápad, pretože som mal zapálené otlaky, rôzne škrabance a akné.

SkryťVypnúť reklamu

Ani ste tam neprespali?

V Gaze v tom čase prebiehali rozsiahle operácie izraelskej armády. Veľmi pekne na mňa vo východnom Jeruzaleme nepozerali. Deti po mne hádzali kamene, mysleli si, že som Američan. Radšej som spal v púšti. Nebol som tam v správnom čase.

Aký bol odchod z krajiny?

Pri odchode som na letisku zažil raketový poplach. Utekali sme do krytu. Človek si na všetko zvykne. Vtedy mi to už ani tak neprišlo. Bežný turista však z toho môže byť vykoľajený.

Zážitky z cesty ste chceli porozprávať aj kamarátom. Keď sa ich na neformálnu udalosť prihlásilo dvetisíc, rozhodli ste sa premietanie uskutočniť v študentskom kine Scala v Brne.

Prvú projekciu som mal 18. februára. Od vtedy ich bolo desať a videlo ich približne 3500 ľudí. Sály boli vždy vypredané, čo ma teší. Každá z mojich prezentácií je iná. Vždy použijem iné fotky, keďže som ich cestou nafotil päťtisíc, mám z čoho vyberať. Snažím sa neustále projekcie vylepšovať. Niektorí ľudia prišli dvakrát a nenudili sa. Najviac ma však teší, že som mnoho ľudí inšpiroval, aby sa vydali na púť. Dokonca aj svojich rodičov, ktorí už boli dvakrát v Santiagu a brat sa tam chystá teraz v máji.

SkryťVypnúť reklamu

O svojich projekciách hovoríte ako o novom žánre – cestovateľskom stand up comedy.

Ľudia z pražských kín mi tvrdili, že také niečo nikdy nevideli. Vraj u nás ešte nikto neurobil nič podobné. Moje projekcie sú založené hlavne na humore. Prelína sa nimi zaujímavý príbeh, ktorý som prežil. Je to vlastne o cestovaní, ale neuvádzam žiadne miesta ani históriu. Tiež moja osobnosť je špecifická. Som najmladší Čech, ktorý podnikol púte do Ríma, Jeruzalema a Santiaga de Compostela.

Keď prichádzate do Istanbulu tak vo videu hovoríte: „Je to druh dobrodružstva, ktorý by si človek pokojne odpustil. Stále myslím na to, že sa môžu stať aj horšie veci. Že by som napríklad mohol byť v Bratislave. Ale nič horšieho mi nenapadá.“ V máji sa chystáte na projekciu aj do Bratislavy. Ukážete video hosťom?

SkryťVypnúť reklamu

Vôbec neviem, či video v Bratislave pustím. Myslel som to ako vtip. Rád si robím žarty z predsudkov. Verím tomu, že ak si človek dokáže opakovane zo všetkého vystreliť, tak negatívne veci stratia na sile. Som taký humorista s drsným zmyslom pre humorom. V Bratislave som nikdy poriadne nebol, takže nemôžem súdiť. Teším sa tam.

Na púťach ste si viedli denníky. Ten z Jeruzalemu má viac ako sto strán.

Každý deň som denníku venoval dve hodiny. Písal som si ho pred spaním. Často sa mi nechcelo, ale dbal som nato, aby som si poctivo zapisoval, čo sa mi v ten deň prihodilo. Človek si nemusí vždy všetko zapamätať a denník mu pomáha uchovať si aj tie najdrobnejšie spomienky. Na púti do Santiaga som si denník neviedol a pamätám si omnoho menej. Denníkové spomienky sú pre mňa trvalá hodnota. Keby u nás doma začalo horieť, denník by bola prvá vec, ktorú by som začal zachraňovať. Spomienky v ňom si cením natoľko, že ich mám zálohované aj elektronicky.

SkryťVypnúť reklamu

Neplánujete ho vydať knižne?

Prepísať denník a vydať ho je jednoduchá vec, ktorá sa dá urobiť za dva týždne, ale výsledok nebude dobrý. Človek, ktorý si píše denník, sa nevenuje voľbe slov. Pár takýchto denníkov som čítal a neoslovili ma. Skôr by som chcel skombinovať niečo z denníka s postrehmi z bežného života. Peniaze z projekcií investujem do knihy, ktorú chcem napísať cez leto, keďže sa nechystám na žiadnu púť. Bol by som rád, ak by kniha vyšla už na jeseň.

Prečo na leto neplánujete žiadnu púť?

Pôvodne som mal v pláne ísť opäť do Santiaga, ale chcem využiť, že ľudia radi počúvajú o mojich pútnických zážitkoch. Púť počká. Veľa ľudí má dojem, že mojím cieľom je hovoriť o sebe. Hocičo človek robí, ľudia sa neustále snažia odhaliť motiváciu, prečo to robí? Mňa to proste baví, pretože v pútnictve vidím zmysel a rád upozorňujem na veci, ktoré sú dôležité. Svet nie je taký zlý, ako si ľudia myslia. Ani moslimovia nie sú zlí. Kto má nejakú vášeň a dôležitú myšlienku, tak chce, aby ho bolo počuť. Veď čo je krajšie ako ľudia, korí majú pre niečo vášeň. Pre mňa sú vášňou projekcie. Pri pohľade na ľudí, ktorí odchádzajú s nejakou myšlienkou, zažívam ten najkrajší pocit.

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Cestovanie

Komerčné články

  1. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu
  2. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  3. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  4. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  6. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  7. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  8. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  1. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  2. E-recept, evolúcia v zdravotnej starostlivosti
  3. Leťte priamo z KOŠÍC a dovolenkujte na najkrajších plážach
  4. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  5. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  6. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  8. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  1. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 18 266
  2. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 548
  3. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 13 069
  4. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 11 012
  5. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 10 665
  6. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 10 517
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 8 027
  8. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe 5 290
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
  1. Ľuboš Vodička: Zolná, kostol za hradbami
  2. Ľuboš Vodička: Slovenské hrady: Tematín
  3. Anton Kaiser: 100 rokov organizovanej turistiky III.
  4. Ladislav Kucharik: Bahrain - panské pieskovisko na zimu
  5. Michal Drotován: Singapur - mesto budúcnosti. Naozaj?
  6. Aleš Tvrdý: Ľudské povolania
  7. Ľuboš Vodička: Kam vo Viedni, keď prší? Albertina
  8. Miroslav Lisinovič: Putovanie slovenskými kalváriami - Lokca
  1. Ivan Čáni: Korčok vybuchol – Pellegrini ho zožral zaživa. 46 862
  2. Ivan Mlynár: Fašistický sajrajt Tomáš Taraba, je už zamotanejší, ako nová telenovela. 13 670
  3. Peter Bolebruch: Každa rodina bola podvedená o 80 tisíc v priemere. Ako podviedli vidiek a ožobráčili ľudí o role a pozemky? Kto je pozemková mafia? 13 482
  4. Michael Achberger: Vitamínový prevrat, o ktorom lekári mlčia: Ako lipozomálne vitamíny menia pravidlá! 8 392
  5. Miroslav Galovič: Nezalepený dopis víťazovi prezidentských volieb 8 383
  6. Janka Bittó Cigániková: Drucker to vyhlásil 1. februára, Dolinková to stále zdržiava. Stáť nás to môže zdravie a životy 8 152
  7. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat 7 989
  8. Juraj Kumičák: Kolaborant 7 853
  1. Pavol Koprda: Demografia a voľby - čo sa zmenilo od roku 1999
  2. Jiří Ščobák: Ivan Korčok aktuálně zvítězil ve facebookové diskusi nad Petrem Pellegrinim!
  3. Jiří Ščobák: Velikonoce jsou výborné na podporu Korčoka na sociálních sítích! Pojďme do toho! ❤
  4. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 76. - Arkdída - Vilkitský a Ušakov, ktorí sa zaslúžili o posledné arktické objavy
  5. Yevhen Hessen: Teroristický útok v Moskve a mobilizácia 300 000 Rusov
  6. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat
  7. Monika Nagyova: Synom, ktorí svoje matky nešibú
  8. Yevhen Hessen: Postup pri zdaňovaní príjmov pre odídencov z Ukrajiny
SkryťZatvoriť reklamu