FOTO - ARCHÍV
Myšlienku o stavbe mosta, ktorý by preklenul sanfranciskú zátoku a spojil by tak San Francisco s protiľahlým okolím, vyslovil architekt Joseph Baermann Strauss už v roku 1917. Na tie časy išlo takmer o kacírsku ideu. V tamojších novinách sa o nápade písalo ako o bláznovstve. Ako vraj môže ktosi vôbec niečo podobné navrhnúť. Brehy sú od seba veľmi ďaleko, pôda je pohyblivá, voda navyše nebezpečne hlboká a vlny vysoké. A ak by tam aj most naozaj stál, ako by sa uživili majitelia trajektov a lodičiek prepravujúcich pasažierov zátokou? Strauss sa svojho sna nevzdal a 5. januára 1933 - pred sedemdesiatimi rokmi - sa Golden Gate začal skutočne stavať. Joseph Baermann Strauss dostal od radosti skoro infarkt.
Preprava trajektom z jednej strany na druhú bývala veľkým dobrodružstvom. Možno sa o tom dočítať aj v autobiografickej knižke Jacka Londona Námorník na koni. S pribúdajúcim časom spôsobovala čoraz viac ťažkostí. Na vode bolo totiž stále viac ľudí. V niektorých chvíľach vraj bola zátoka taká preplnená loďami, že hrozili zrážky. A pravdaže k nim aj dochádzalo.
Ešte horšia situácia bola vo chvíľach, keď sa zdvihla búrka. V roku 1926, keď San Fracisco postihlo silné zemetrasenie, to vyzeralo takmer na masaker. Svedkovia spomínali, že pri pohľade z lodí mali pocit, akoby mesto padalo do vody. Ľudia, ktorí zasa z brehu sledovali zátoku, nadobudli dojem, že všetky lode sa prepadnú do strašných vírov.
Preto je celkom logické, že si viacerí vedeli nad zátokou predstaviť most. Architekt Strauss bol jedným z nich. Nie je celkom jasné, čo ho hnalo viac dopredu: či chcel byť navždy slávnym, alebo bola v pozadí túžba pomôcť ľuďom a vyriešiť ich každodenný prepravný problém.
Most sa stal pre Straussa dlhodobým cieľom. Keď ho prvý raz odmietli, odmlčal sa. Cítil, že sa ozval priskoro. V pracovni o to usilovnejšie pripravoval návrh celej stavby. V roku 1920 vyšiel s ideou znovu na verejnosť. O niečo vehementnejšie než predtým. Nápad sa znovu neujal a on sa znovu nepoddal.
„Keď som zatvoril oči, videl som nádherný most. Nad zátokou vo veľkej výške. Za týmto snom som išiel každý deň,“ napísal v pamätiach. A tak napokon odpor geológov, majiteľov lodí, ale aj veliteľov vojenskej základne prekonal.
Sám spomínal, že najväčšie obavy mal z geologických pomerov. Radil sa s geológmi a tí mu vysvetľovali, že aj pri najmenších otrasoch môže dôjsť k nevšednej katastrofe. Strauss počúval a premýšľal.
Pochopil, že majitelia trajektov prestanú reptať, že stíchnu aj vojaci, ktorí považovali obe pobrežia za význačné strategické body a neželali si ich spojenie, ale geologický problém mu nedával spať. Lenže Strauss nebol hocijaký inžinier. Už v tých časoch zvládal komplikované stavby, a hlavne poznal aj nové technológie. Vedel, že ak bude nosná konštrukcia z tej najlepšej ocele a bude zavesená na odpružených pilieroch, most prežije aj najmocnejšie zemetrasenie.
Keď mal plány hotové a odpor slabol, potreboval už iba poslednú, ale veľmi významnú vecičku: milióny dolárov. Vtedy sa prejavil ako výborný obchodník. Svoj nápad dokázal predať občanom. A tak sa spojilo šesť okrskov a začali sa predávať akcie. Na účte sa napokon ocitlo 33 miliónov dolárov. To bola aj takmer celková cena stavby. Strauss postavil San Franciscu zlatú bránu.
Most meria 2 742 metrov a spája diaľnicu Highway 101 medzi San Fanciscom a Marine Counties. Denne po ňom prejde okolo stopäťdesiattisíc áut. Za prejazd sa platia tri doláre.
Spomedzi všetkých ďalších mostov v rozsiahlej zóne je Golden Gate jediným, ktorý nie je pod jurisdikciou štátu Kalifornia. A tak časť z finančného zisku ide aj na ďalší rozvoj trajektovej prepravy, ktorá nezakapala.
Investícia sa už niekoľkonásobne vrátila a Most zlatá brána natretý tehlovočervenou farbou, čím kopíruje farbu pobrežných skál, nie je len turistickým zážitkom, ale zostáva symbolom odvážneho ducha architekta Josepha Baermanna Straussa.
Vo štvrtok - Londýnske metro