Číňania v Tibete nerobia dobre ani ľuďom, ani prírode

Podhorie Himalájí sa môže v budúcich desaťročiach stať miestom s najväčšou hustotou vodných elektrární na svete. Dokáže niekto predpovedať ekologické dôsledky vyše štyroch stoviek plánovaných vodných stavieb?

Ak sa povie Tibet, väčšina si predstaví dalajlámu, kláštory na strmých svahoch, modlitebné mlynčeky, prípadne modro-červenú vlajku so slnkom uprostred, ktorú na znak solidarity s týmto neveľkým národom minulý týždeň vyvesovali aj aktivisti na Slovensku.

Dnešný Tibet je však nielen miestom na meditácie, ale aj staveniskom gigantických priehrad, ktorých múry sú vyššie ako eiffelovka či 95-poschodový mrakodrap. Čo sa deje s doteraz stále pomerne panenskou prírodou, sa pýtajú nielen rafteri na divokých himalájskych riekach.

Tretí pól zeme

Pod strechou sveta symbolicky pramení sedem najväčších ázijských riek, okrem iných aj veľtoky ako Mekong, Brahmaputra, Jang-c’-ťiang či Žltá rieka, ktoré predstavujú 40 percent sladkovodnej zásoby sveta a zásobujú viac ako miliardu ľudí. Nečudo, že komentátori nazývajú túto oblasť aj vodojemom sveta.

Modlitebné vlajky nad priehradou Mänla pri Gjalce.
Predstavujú päť elementov – modrú oblohu, biely vietor, červený oheň, zelenú vodu a žltú zem.
Foto: Profimedia.

Hoci sa Himalájam niekedy hovorí aj tretí pól zeme, ľadovce sa tu topia rýchlejšie než v iných oblastiach sveta. Ich hranica sa za posledné desaťročia posunula o pätnásť až dvadsať metrov. Vinou otepľovania majú tamojšie rieky stratiť do roku 2050 desatinu, možno až pätinu svojho objemu. Ekologická rovnováha tejto oblasti je však ohrozená aj z iného dôvodu.

Donedávna boli horné toky himalájskych riek relatívne nedotknutou prírodou. Podľa štúdie uverejnenej v časopise Science v januári 2013 sa má však na riekach prameniacich v Himalájach v nasledujúcich desaťročiach vybudovať vyše štyristo vodných elektrární.