Strečno, dobová rytina.
V trinástom storočí začal poľský šľachtic Ľuboviensky stavať nad Ľubovňou hrad. Cez deň stavbári stavali, no ráno prekvapení našli všetko zbúrané. Stále sa opakujúci kolorit nenechával Ľubovienskeho na pokoji.
Znepokojovala ho hlavne krásna deva lákajúca robotníkov do blízkej jaskyne. Na ďalší deň sa v tábore stavbárov objavila stará bezubá žena a hromovým hlasom ich preklínala. Keď Ľuboviensky zistil, že je to čarodejnica, ktorá skôr než začal zo stavbou, žila na vrchu, už bolo neskoro. Keďže chcel hrad dokončiť, neostávalo mu nič iné, len s čarodejnicou podpísať zmluvu, spečatenú pred diablom a napísanú na psej kože.
Hrad sa podarilo dostavať. Ľuboviensky dostal rozhrešenie opáta kláštora, v ktorom dožil svoj život. Zmluva stratila svoju moc a čarodejnicu zabil blesk. V tom čase na kláštore odbíjali zvony večernú modlitbu.
Krutá smrť mnícha Bonaventuru
Na hrade dôstojného pána Pankráca na Strečne slúžieval omše rehoľník z františkánskeho kláštora v Žiline. Mních nikdy neponechal nič na náhodu a na omšu sa poctivo pripravoval. Deň pred ňou strávil v modlitbách a držal pôst. Hlad sa mu stal osudným aj pri jeho poslednej vianočnej omši. Uprostred kázania sa mu vo dverách sakristie zjavil diabol v podobe kostolníka, ktorý pred omšou odpadol na ceste do zámku. Diabol ponúkal Bonaventurovi čašu toho najlepšieho šumivého vína a upečené stehno zveriny. Vyhladnutý mních pokušeniu neodolal, prerušil omšu, zhodil zo seba rúcho a spolu s diablom sa odobral do vedľajšej miestnosti. Tu zasadli za bohato prestreté stoly a spoločne jedli do prasknutia. S posledným sústom mníchovi z úst vyšľahol dlhý ohnivý plameň a padol mŕtvy na zem vedľa stola. V tej chvíli dobehla žena so správou, že na ceste našli mŕtveho pravého kostolníka. Duch mŕtveho Bonaventuru musel za trest tristo rokov na hrade slúžiť vianočnú omšu. Keďže čas určený do vypršania dňa lehoty už uplynul, nik už na Vianoce neuvidí na ceste vedúcej k bývalému hradu svetlo z mníchovej lucerny. Kaplnka, kde Bonaventúra stával hľadiac na oltár so smutnou tvárou, už dnes tiež nestojí. (jmp)