Čo sa vlastne stalo?
Je sobota večer. Vzduchom sa nesie vôňa sobotňajšej noci. Kvety na balkónoch, ulice plné ľudí. Celé Bali je teraz plné cudzincov. Počas týchto horúcich dňí a večerov si naplno môžu vychutnávať život. Ulica Jalan Legian, stred Kuty a strategický bod obchodu a zábavy, je doslova napchatá. Obchodníci si mädlia ruky. Po pôstnych mesiacoch po tragédii v New Yorku sa turizmus konečne postavil na nohy. Prúdy ľudí sa hrnú na Legian z pláže, kde pred chvíľou sledovali nádherný západ slnka. Každý si chce nájsť miesto, kde sa bude baviť počas dlhej a horúcej sobotňajšej noci. Ja osobne tiež rozmýšľam, kde dnes zájsť. Dlho som sa nebol s manželkou Alenou zabaviť. Láka ma myšlienka, uložiť našu malú Lauriku spať a poďho do Sari Clubu alebo do Paddysu. Sú to dve super diskotéky, podávajú tam najlepší ľadový džús na
Je deväť hodín večer. Laurika už spí, ja s Alenou sa snažíme dokončiť prácu, aby sme mohli o desiatej vyraziť. V tej chvíli je Legian už doslova napchatý turistami. Sari Club a Paddy´s sú doslova na prasknutie. Nikto netuší, že o slabé dve hodinky príde moment, ktorý zmení osud mnohých ľudí.
Blíži sa jedenásta hodina. Po celej Kute zrazu počuť ohromujúci výbuch. Velikánske plamene vyšľahli k nebu do výšky niekoľkých desiatok metrov. Všade je chaos, ľudia nechápu, čo sa vlastne stalo. Čo sa deje? Explodovali Sari Club a Paddy´s! My ešte stále nevieme, že sa niečo deje. Zavretí doma, snažiaci sa dokončiť urgentnú prácu, nemáme ani potuchy o katastrofe. Úspešne končíme prácu o pol jednej v noci. Dnes už nejdeme do žiadneho Sari Clubu, azda na budúci týždeň. Och, prečo už nebude žiadne nabudúce?
Keď práca zachráni život.
Znie to možno komicky, ale v tomto prípade je to pravda. To, že som mal kopu roboty, ma najprv štvalo, ale už nasledujúci deň som si poriadne vydýchol. A možno som nebol v takom prípade sám. Nasledujúce dni však boli kruté. Všade bolo počuť „cancel“, to keď 80 percent turistov odvolávalo svoje výlety na Bali. Beznádej striedala ešte väčšia beznádej. Z preplneného ostrova sa stala pustá dedina. Prázdne hotely, prázdne reštaurácie.
Čo robiť? Zúfať? To nepomôže. Život, či chceme alebo nie, nám zachráni iba tvrdí drina. Treba narýchlo prijať bezpečnostné opatrenia, rýchlo usporiadať rozsiahlu promotion ostrova, aby sme sa zachránili. V opačnom prípade je s Bali koniec. Štatistici predpovedali, že tragédiou utrpí 300000 ľudí. Veľa z nich príde o prácu, niektorí prídu o časť platu. Budú postihnuté celé rodiny. Prakticky celé Bali, živiace sa turizmom. Po dvoch mesiacoch sa predpovede napĺňajú, naozaj drina strieda drinu, každý je rád aj pri najmenšom úspechu. Kým dosiahneme stav spred októbra, potrvá mesiace.
Normálne sa desím návštevy recepcií v hoteloch, nie kvôli nejakému útoku, len neviem zniesť pohľad na prázdne haly a záhrady, kde donedávna bolo veľa preveľa turistov. Taký istý pohľad neviem zniesť, keď pozerám na reštaurácie, na pláže, na rôzne turistické atrakcie...
Ďakujem za opýtanie, mám sa dobre
Sedím pohodlne na svojom motocykli, na semafore svieti červená. Všade okolo mňa je kopa motoriek. Je všedný pracovný deň. Ľudia sa hrnú do práce, alebo z práce, niektorí na nákupy, alebo z nákupov. Obzerám sa vôkol seba. Viacerí si ma všimnú a na môj úsmev odpovedajú úsmevom. Na všetkých však ustaranosť. Tieto dni nám všetkým na Bali dávajú poriadne zabrať.
„Apa kabar?(Ako sa máte?)“ – pýtam sa jedného pána.
„Baik-baik, terima kasih!(Dobre, ďakujem!)“ – odpovedá s úsmevom.
Prikyvujem, no nechce sa mi veriť. Vyzerá dosť zbito, smutne. Ako veľa ďalších ľudí okolo nás. Počas posledných dní sa častokrát pýtam domácich, ako sa im darí. A vždy povedia „ďakujem, mám sa dobre“. V iných častiach Indonézie by už možno boli sociálne nepokoje, Balijci sú však absolútne nekonfliktní a trpezliví. Ich prejav voči tejto momentálnej situácii sú časté ceremónie, modlia sa za lepší zajtrajšok.
Pocit bezpečnosti a odhodlania.
Na Bali som cudzinec, hoci mám štatút „Temporary Indonesian“, čo znamená, že som Indonézan na 1 rok s možnosťou prolongácie. To že som, „buleh“, (cudzinec po indonézsky) si uvedomujem často, denne aj niekoľkokrát. Dôvod je jednoduchý, správanie sa domácich k nám cudzincom. Balijci len málokedy obídu cudzincov bez toho, aby sa pozdravili, opýtali sa, ako sa darí, usmiali sa. Po tragédii sú doslova vďační, že im zachovávame svoju priazeň. Dajú Vám aj to posledné, čo majú. Keď predtým polícia zastavovala bielych na motorkách, lebo chcela peniaze, dnes po tragédii sa od toho upustilo. Nemôžu si to dovoliť, lebo by stratili aj to málo, čo sa ešte zachránilo. Na Bali sa cítim bezpečne, musím priznať, že oveľa bezpečnejšie ako v Európe. Pocit bezpečnosti je ešte silnejší po bombovom útoku na Legiane. A keby som sa aj bál, čo už narobím? Musím chodiť do supermarketov a aj do reštaurácie. Chodievam na pláž, a tiež do centra Denpasaru, kde pracujem. Nikto predsa nemôže prerušiť život kvôli strachu. Strach teda nemám, skôr som plný odhodlania. Veľmi si v duchu želám, aby Bali otočilo túto ťažkú situáciu. Chcem tiež prispieť svojimi silami, v najvyššej možnej miere.
Aby sme tu mohli naďalej normálne dôstojne žiť. Aby ostrov Bali nikdy nestratil svoju povesť raja na zemi. Držte nám všetci na Slovensku palce, aby sme to dokázali.
My z Bali Vám zasa prajeme krásne a pokojné Vianoce a šťastný Nový rok 2003.
Z Bali, raja na zemi,
Jaroslav Baran