"Kým Paríž ostáva Parížom a Rím Rímom, Berlín Berlínom neostane."
Redakcia SME
Písmo:A-|A+ Diskusia nie je otvorená
Takýto reklamný slogan výstižne charakterizuje metropolu, ktorej rozporuplnosť a neustála zmena sú jedinými jej konštantami. Adekvátne tomu je Berlín vnímaný - od pohrdlivého vyhlásenia "Kto by už len išiel dobrovoľne do Berlína?" rakúskeho spisovateľa Josepha Rotha cez spontánne vyznanie "Ich bin ein Berliner" Johna F. Kennedyho, až po aktuálne opojenie takzvaným "Novým Berlínom".
Zvlášť v súčasnej fáze prerodu ide nepochybne o fascinujúce mesto. Jeho štylizácia na predobraz metropoly budúceho tisícročia však celkom nezodpovedá realite.
O Berlíne sa hovorí ako o "nemeckej Tróji", teda ako o meste, ktoré nesie stopy všetkých historických epoch. Berlín je akýmsi zmenšeným laboratóriom kontinentu - stal sa synonymom tak pre pruskú ríšu, Hitlera, studenú vojnu, a momentálne sa zdá, akoby bol projekciou Európy pri hľadaní samej seba. Paradoxne za to vďačí absurdite - berlínskemu múru. Múr bezprecedentným spôsobom ovplyvnil a poznačil podobu tohto mesta. Jeho odstránenie - aj z hláv ľudí - bolo jedinečnou výzvou a šancou. Otázne je, do akej miery sa to podarilo.
Muzeálny artefakt Jedným z turistami najvyhľadávanejších obchodných artiklov je mapa Berlína so zakreslenou hranicou múru. Inak je už totiž prakticky nemožné zistiť, kadiaľ vlastne múr viedol - jeho úlomky sa síce ako suvenír dajú kúpiť na každom rohu, kde však možno nájsť aspoň torzá originálu, vedia už len "insideri". Dnešné miesto múru je teda v múzeu.
Na prvý pohľad by sa teda mohlo zdať, že problémy sú vyriešené. Platí to však iba pre technickú stránku - keď sa vezme do úvahy, v akom krátkom čase boli prepojené len doprava a kanalizácia obidvoch častí mesta, ide naozaj o neuveriteľný výkon. Také jednoznačné to však už nie je, pokiaľ ide o novú architektonickú podobu mesta. A to napriek tomu, že s Berlínom sa asociuje predovšetkým stavebný boom, pri opisovaní ktorého sa nešetrí superlatívmi. Absentuje akýkoľvek kritický odstup - Berlín je pasovaný na "malú Ameriku", v ktorej sa sústreďujú idey, nevídané tempo, peniaze a high-tech. Výsledkom má byť nablýskaná podoba mesta. Ale tú možno počuť len v "nedeľných rečiach" politikov a vidieť len na kriedovom papieri časopisov.
Mánia stavebného boomu Najilustratívnejším príkladom je najväčšia pýcha Berlína - Potsdamer Platz. Toto pôvodne hraničné pásmo - nazývané zónou smrti - stratilo pádom múru svoje opodstatnenie. Niekdajšia periféria mesta sa tak stala centrom zjednoteného Berlína. Na začiatku išlo o územie nikoho, rozľahlý priestor so šarmom mesačnej krajiny. Celková plocha 68000 metrov štvorcových sa stala nielen najväčším staveniskom v dejinách Nemecka, ale aj Európy. Od októbra 1993 - keď sa začali stavebné práce - cez pompézne sprístupnenie väčšej časti budov v októbri 1998 až do dneška možno v súvislosti s Potsdamer Platz hovoriť o opájaní sa gigantomániou. Novými hrdinami Berlína sa stalo 4500 robotníkov 52 národností, pracujúcich za asistencie šesťdesiatich žeriavov, v troch smenách 24 hodín denne. Čísla sú natoľko ohurujúce, že sotva kto sa pýta, čo je za tým. Mohutné mediálne echo pritiahlo tisícky turistov - ale tí veľmi rýchlo odchádzajú. Výsledkom je síce devätnásť nie nezaujímavých budov (reprezentačných sídiel prestížnych firiem, kín a nákupných centier), ktoré by sa pri troche fantázie dali označiť za futuristickú architektúru, o ľudskej dimenzii a akejkoľvek atmosfére však predbežne nemôže byť reč. Asi najvýstižnejšie situáciu komentoval Veit Hannemann, ekomanažér firmy Kirchbauhof, zaoberajúcej sa koncepciami miest: "Že pozemok získala firma Daimler-Benz za smiešnych 133 miliónov mariek, by sa dalo pochopiť - mesto bolo v ťažkej finančnej situácii a investor pripravený konať bol vítaný, takže sa dá hovoriť o kompromise. Skutočnou tragédiou však je úplne absentujúca úvaha o tom, čo patrí do centra mesta. Celkom sme minuli cieľ funkčnej pestrosti. A z môjho pohľadu ide aj o architektonické sklamanie, pretože bola premárnená šanca stavať inovatívne ekologicky."
Centrálne problémy vidí Hannemann predovšetkým v troch navzájom súvisiacich oblastiach - v doprave, ekonomike a sociálnej sfére. Zatiaľ je všetko postavené na zastaranej, ale ešte vždy relatívne dobre fungujúcej sieti hromadnej dopravy. Keďže však mestu chýba akýkoľvek koncept na riešenie dopravnej situácie, v blízkej budúcnosti akútne hrozí dopravný kolaps. Zdanie, že Berlín je bohaté mesto, klame. Okrem extrémneho zadlženia totiž prechádza náročným prerodom pôvodne priemyselného mesta. V praxi to znamená masívne straty pracovných príležitostí - štatisticky je každý šiesty Berlínčan nezamestnaný - a rozvíjajúci sa sektor služieb to zatiaľ nie je schopný vyvážiť. Mnohé firmy, predovšetkým banky, sa napriek očakávaniam nepresťahovali do Berlína, čo neznamená len absenciu očakávaného finančného kapitálu, ale napríklad aj milión metrov štvorcových neobsadených nebytových priestorov. Keď sa zoberú do úvahy zdroje, ktoré boli potrebné na ich vybudovanie, veľmi sa relativizuje efektivita spomínaného stavebného boomu.
Berlín, druhé najväčšie mesto Turecka Jeden z mýtov, spájajúcich sa s Berlínom, je jeho multikulturalita. Faktom je, že v nijakom inom meste Nemecka nežije taká pestrá etnická zmes - za všetko hovorí skutočnosť, že medzi 3,5 miliónmi Berlínčanov sú registrovaní obyvatelia všetkých 184 štátov zastúpených v OSN, pričom percentuálne je najviac Turkov. Podobu tohto spolužitia ilustruje policajná správa, ktorú s gustom citovali nemecké médiá: "Vďaka pomoci Iránca sa podarilo prichytiť dvoch Alžírčanov, pokúšajúcich sa odcudziť peňaženku istej Mongolke." Vynímajúc neuveriteľne pestrú zmes lokálov však v skutočnosti nejde o multikulturalitu v pravom zmysle slova, ale skôr o multikulturalitu ako Hannemannom spomínaný sociálny problém. Dochádza totiž k silnej sociálnej segregácii - ani nie tak v zmysle prehlbovania materiálnych rozdielov, ako skôr k minimálnemu premiešavaniu obyvateľstva. Ak nechceme hovoriť o ghetách, dalo by sa to charakterizovať ako vytváranie miest v meste. V Turkami obývanej mestskej časti Kreuzberg je napríklad znalosť nemčiny nanič.
Jedno pozitívum sa však v tejto súvislosti Berlínu nedá uprieť - je ním tolerancia. Hoci tak trochu ako z núdze cnosť - v meste, ktorého každý siedmy obyvateľ nie je vlastníkom nemeckého pasu, nemá nenávisť veľkú šancu na prežitie. Tomu - a ešte legendárnej hviezdnej ére medzivojnového obdobia - Berlín vďačí za svoju povesť multikulturálneho mesta, hoci vo vtedajšej podobe už dávno neexistuje a podľa všetkého sa tak rýchlo nič podobné nezopakuje. V Berlíne síce žije nepomerne viac Východoeurópanov, než bolo vtedajšej - mesto takej obohacujúcej - východoeurópskej intelektuálnej elity, a asi nikdy sa toľko nešpekulovalo o funkcii Berlína ako o "moste medzi Východom a Západom". Realita je však prozaickejšia - križujú sa tu predovšetkým cesty východných tajných služieb, pašerákov drog, zbraní a Východoeurópanov pracujúcich "načierno".
K povedanému sa ešte pridáva pre Berlín špecifická dimenzia spolužitia - rozlišovanie medzi Východo- a Západoberlínčanmi. Hoci sama poloha berlínskeho múru už nie je výrazná, medzi podobou východného a západného Berlína ešte vždy celé svety, a aj v hlavách múr naďalej existuje. Zakorenené sú klišé o vypočítavosti, povrchnosti a arogantnosti Západoberlínčanov, ktorí sa naopak ešte stále neprestali čudovať, prečo zmysle Východoberlínčania nie sú ako oni. Nepretržité deklarovanie metropolitnosti Berlína a svetoobčianstva jeho obyvateľov je zatiaľ len veľkohubou frázou. Magazín Der Spiegel to trpko glosoval slovami: "Nadávať, a to, na čo sa nadáva, v skutočnosti milovať. Volať po poriadku, ale nič nemeniť, naopak, udržiavať chaos. Chcieť byť svetoobčanom, ale myslieť provinčne. To je berlínska dialektika."
Je nádej, že k zmene prispeje presťahovanie sa celej nemeckej politiky do Berlína. Význam nemeckej politiky totiž ďaleko presahuje nielen hranice Berlína a Nemecka, ale aj celej Európy. Médiami často kolportovaný dojem, že dejiskom tejto politiky je veľkolepá kulisa (staro)nového hlavného mesta, je však opodstatnený len podmienečne. V plnej miere platí len pre pôvodne - ako symbol nacizmu a nedemokratických tradícii - znevažovanú budovu Ríšskeho snemu, ktorej nová podoba sa stala dominantou mesta. Ostatné vládne budovy sú však ešte menej inovatívne než komplex Potsdamer Platz. Bez výnimky sú stavané z betónových panelov, takzvaného "mramoru storočia". Dojem nedobytných hradov, ktoré asociujú, je však klamlivý. V Berlíne sú totiž nemeckí politici konfrontovaní s podstatne dravším prostredím, než bol harmonický, tak trochu malomeštiacky Bonn. Toto prostredie má síce ďaleko od lesku a atraktivity - ministerka školstva Edelgard Bulmahn z okna svojho úradu pozerá priamo na prostitútky povestnej Oranienburgerstrasse - je tu však kontakt s realitou. Nehovoriac o drobnohľade, ktorému podrobuje "bonnských" politikov berlínska mediálna scéna. Len lokálnych denníkov má Berlín desať (tým však súčasne rastú obavy, že v honbe za exkluzívnou story sa budú z mimovoľne utrúsených viet robiť celoštátne aféry). Ilúzia, že okolo Berlína sa krúti svet, je v meste prítomná. Pravde je však bližšie výrok Györga Konráda, prezidenta Berlínskej umeleckej akadémie: "Prečo si to Berlín nahovára? Lebo tak je ľahšie mať sa rád!"
Mánia stavebného boomu
Je nádej, že k zmene prispeje presťahovanie sa celej nemeckej politiky do Berlína. Význam nemeckej politiky totiž ďaleko presahuje nielen hranice Berlína a Nemecka, ale aj celej Európy. Médiami často kolportovaný dojem, že dejiskom tejto politiky je veľkolepá kulisa (staro)nového hlavného mesta, je však opodstatnený len podmienečne. V plnej miere platí len pre pôvodne - ako symbol nacizmu a nedemokratických tradícii - znevažovanú budovu Ríšskeho snemu, ktorej nová podoba sa stala dominantou mesta. Ostatné vládne budovy sú však ešte menej inovatívne než komplex Potsdamer Platz. Bez výnimky sú stavané z betónových panelov, takzvaného "mramoru storočia".