„Cool krajina. Posledné panenské pláže v Európe. Ale nechaj si to pre seba."
V roku 2011 objavil a menoval Albánsko top destináciou roka bedeker Lonely Planet. Znamenalo to definitívny koniec „utajenia“. A tiež prílev zmätených západných turistov - toho typu, ktorý ešte vyžaduje infraštruktúru, hygienu a bezpečnosť, no už hľadá aj trochu exotiky a divočiny. Lonely Planet bol signál, že Albánsko je po dvadsiatich rokoch od pádu komunizmu pripravené. Dnes podľa Euromonitoru patrí medzi najrýchlejšie rastúce turistické destinácie sveta. A je teda pripravené?
Západ spoznáš po mobiloch
V uliciach Tirany môžete uvidieť veľa spoločných znakov s našimi búrlivými deväťdesiatymi rokmi. Množstvo drobných súkromných butikov, second-handov, fast-foodových „okienok“, cestovných kancelárií, DVD požičovní, predajní MC kaziet, herní play-station, predajní domácich potrieb…. Všetko, čo už u nás zotreli hypermarkety, nákupné centrá a ak ani to, tak internet. Akurát Albánci sú veľkí obchodníci, tak je toho násobne viac. Aj veľká tržnica, ktorá vyzerá ako obsadenie ruín ulíc po bombardovaní.
No niečo v tej spleti svieti - predajne telekomunikačných operátorov. Červené, lesklé bubliny Vodafone medzi starými domami pôsobia ako zabudnuté vesmírne lode. Presne ako u nás, keď v druhej polovici 90. rokov patrili medzi najrýchlejšie rastúce bohaté firmy. Okrem západnej červenej je tu aj komunistická invázia - v Bratislave máme obrátenú pyramídu, tu normálnu. V centre mesta, celá rozbitá a zabednená. Kultúrny dom navrhla diktátorova dcéra.
Hneď vedľa je štvrť, ktorá bola celé obdobie diktatúry uzatvorená. Sídlila tam vláda. Dnes sa táto úplne bežne vyzerajúca štruktúra ulíc stala centrom nočného života. Miestni v sprievodcoch píšu, že ide o jedno z najtrendovejších miest Európy. Nájdete tam mnoho štýlovo vyzdobených podnikov, ale väčšinu tvoria potlačené túžby Albáncov - defilujú tu vysvietené fasády barov a hotelov s názvami ako Hotel Boston, bary Ekvádor, Atény, Barcelona či New Amsterdam. Cool je najmä to, čo je za hranicami. A stoly plné skupín miestnych mužov.
Kultúrne centrum v centre Tirany je dielom dcéry diktátora. My máme pyradímu obrátenú, tu majú normálnu.
Pumpy, kam sa pozrieš
Celé obdobie diktatúry Envera Hodžu boli v Albánsku nedostupné autá. Izolovaná krajina ich nemala skadiaľ získať, ani keby chcela. Cesty tu boli pre priemysel, zásobovanie, povozy a asi dvetisíc áut funkcionárov. Ak znamenal niečo pád Hodžu pre život na uliciach, bol to nástup obrovského množstva áut.