Fujary, gajdy, opasky, remence či krpce pre rôzne súbory aj jednotlivcov vyrába vysokoškolský učiteľ Roman Bienik z Dolného Hričova v okrese Žilina, ktorý tento rok získal za agátovú fujaru ocenenie Nástroj vynikajúcej kvality na súťaži výrobcov fujár o Cenu Ladislava Lenga.
Fujara musí podľa Bienika v prvom rade hrať, dizajn považuje za druhoradý. Plnosť zvuku závisí od dokonalosti prevedenia, technickej presnosti tónotvorného zariadenia, ale zanedbateľný nie je ani materiál. Fujary vyrába z tisu, agátu, javora, klenu alebo jaseňa. „Čo sa podarí prevŕtať a čo má dobré rezonančné vlastnosti. Starí chlapi hovorili, že dobré je také drevo, ktoré nepočuje vodu. Keď rastie pri rieke a rýchlo vydrevuje, nemá také akustické vlastnosti, ako keď je severne orientované niekde na skale. A čím ťažšie rastie, tým lepšie,“ hovorí R. Bienik. Dodáva, že fujara prežíva posledných desať rokov renesanciu.
Na fujare hráva R. Bienik tridsaťštyri rokov. „Začal som ako jedenásťročný. Je to pre mňa aj požehnanie, aj prekliatie,“ dodáva. Výrobcov fujár spoznával už ako študent, pretože témou jeho diplomovej práce boli výrobcovia fujár v Stredoslovenskom kraji.
Vtedy spoznal aj špičkových výrobcov Martina Psotu zo Žiliny či Ľuba Páričku z Martina. Opracovávať drevo sa naučil od starého otca v Kokave nad Rimavicou, výrobu fujár aj od „uja Martina Psotu“. Bienikove fujary vlastnia muzikanti a zberatelia vo viacerých štátoch Európy, v Amerike, Afrike, Austrálii či v Japonsku.
Za novátorskú označuje napríklad tisovú fujaru - skladačku. „Lepšie sa chodí s fujarou, ktorá má jeden meter, ako s fujarou, ktorá má 1,8 metra. Spodný diel sa dá preladiť, čo sa nikdy predtým nerobilo. Ja som prišiel na to, že pri presnej práci sa fujara dá preladiť,“ hovorí Bienik.
(tasr)