Stretávame sa s ním v jeho kráľovskej rezidencii Vrana pri Sofii. Privíta nás s tým, že len pred dvoma dňami sa vrátil zo Slovenska, jeho starý otec Ferdinand tu vlastnil kaštieľ Svätý Anton. Neuznávaný bulharský kráľ Simeon II. je jedným z troch posledných žijúcich monarchov z čias druhej svetovej vojny. Väčšinu života prežil v exile a keď sa vrátil, stal sa premiérom. „Bol to vskutku nezvyčajný život,“ hovorí.
Počas cesty sme navštívili Rilský kláštor, kde je pochované srdce vášho otca, kráľa Borisa III. Vy ste v čase jeho smrti mali len šesť rokov. Pamätáte si ho?
„Šesť rokov je vek, keď si už pamätáte veci. Chodili sme spolu na túry, ktoré on miloval, to som zdedil po ňom. Pamätám si aj účasť na oficiálnych ceremóniách.“
O jeho smrti sa dlho viedli debaty. Oficiálne zomrel na zlyhanie srdca, no podľa niektorých ho dal zavraždiť Hitler. Čo si o tom myslíte?
„Už je to sedemdesiat rokov a stále nemáme jasný dôkaz. V čase smrti mal iba 49 rokov a bol úplne zdravý. Ale ak chcete na niekoho ukázať prstom, musíte mať dôkazy. Od roku 1973 som chodil po rôznych krajinách a hľadal nejaké záznamy. Nič som nenašiel. Bulharsko bolo v tom čase spojencom Nemecka, no môj otec odmietol poslať vojakov na východný front a deportovať bulharských Židov. To pre Berlín bola ťažká urážka.
Ak by môj otec prežil, mohol nás dostať z vojny, podobne ako sa to podarilo Taliansku. To by možno nebolo v záujme Sovietskeho zväzu, lebo by nemali zámienku nás oslobodiť v roku 1944. Nemôžem povedať nič konkrétne, len to, že zomrel náhle. Bol som na letisku, keď priletel z Berlína. Legendy, ktoré hovoria, že sa vrátil už mŕtvy, sú nezmyslom.“