Z Antalye, centra Tureckej riviéry, prejdete cez dve malé roľnícke dediny. Majú len niekoľko desiatok budov, zato päť mešít.
Potom prejdete cez opustenú cestu, na konci ktorej sedia štyria muži pod stromom, hrajú karty a pijú čaj. Turistov tam víta tabuľa jaskyňa Karain.
Nemáte pocit, že by ste sa práve blížili k jaskyni, ktorá ponúka jedinečný pohľad na život v prehistorickom období. K jaskyni, ktorá mieri na zoznam svetového dedičstva UNESCO.
Strmý výstup
Turistov pri jaskyni nie je veľa, niekoľko desiatok áut denne. Dôvodov je niekoľko.
Najmä ten, že do Antalye, kam chodí na dovolenky aj množstvo slovenských turistov, neprídu ľudia, aby obdivovali pamiatky z prehistorického obdobia.
Turecko má na svetovom zozname dedičstva zatiaľ 14 miest. Desiatky ďalších čakajú na zaradenie, dve z nich sú v bezprostrednej blízkosti Antalye.
K jaskyni sa nedostanete ináč ako vlastným (či požičaným) autom alebo v rámci objednaného, nie lacného výletu. Pravidelná linka sem nechodí.
Tretí dôvod vám napadne, keď sa jeden zo štyroch mužov spod stromu postaví a okrem symbolického vstupného prezradí aj to, kde sa jaskyňa vlastne nachádza.
„Tristo metrov hore,“ hovorí a ukáže na strmý kopec. Nie je jasné, či hovorí o prevýšení alebo o dĺžke cesty.
Pri pohľade nahor je možné oboje. K jaskyni vedie prudká kamenistá cesta, bez zábradlia, vytvarované schody sú skôr výnimkou. Karain naozaj nie je pre každého.
Pri vstupe do jaskyne stále pracujú na vykopávkach. Tie sa tu začali v 50. rokoch minulého storočia a postupne odhaľovali zvyšky osídlenia paleolitu, neolitu aj skorej doby bronzovej. Ľudia tu žili už pred 25-tisíc rokmi, kontinuálne tisícky rokov.
V jaskyni sa našli dôkazy, že ju obývali už od človeka neandertálskeho, zvieratá ako slony, nosorožce či hrochy.
Je to jedno z najvýznamnejších prehistorických nálezísk v Anatólii aj na svete. Vedci vďaka tejto jaskyni získali mnoho poznatkov o vtedajšej flóre, faune či o klíme.
V tejto jaskyni žili ľudia pred tisícročiami. FOTO SME - TOMÁŠ BENEDIKOVIČ
Sám vnútri
Teraz je však jaskyňa prázdnym miestom. Každý sa v nej ocitne prakticky sám, čo jej dodáva osobitné čaro.
Osvetlenie, akustika a pocit, že v tých istých priestoroch, po ktorých sa prechádzate teraz, žili ľudia veľmi, veľmi dávno.