Ten, kto už aspoň raz bol vo Francúzsku a zaľúbil sa nielen do malebného jazyka, príjemnej krajiny a bezstarostného - nám niekedy nepochopiteľného - spôsobu reagovania v rôznych vypätých situáciách tohto 60 miliónového národa, svoju lásku nenechá nikdy umrieť. Bude sa tam vracať znovu a znovu a ak to nebude možné fyzicky, tak aspoň v spomienkach a vyhľadávaním hocičoho čo sa týka francúzskej kultúry. A prečo? Čím je táto krajina taká príťažlivá?
V prvom rade rozmanitou krajinou, bohatou históriou a možnosťou strávenia dovolenky na každý spôsob či už návštevou historických pamiatok obrovských miest, alebo lyžovaním, či plávaním v oceáne. A k tomu všetkému francúzsky jazyk. Málokomu pôvabná melódia tohto románskeho jazyka neznie príjemne. Vo francúzštine môžete totiž povedať hocičo a vždy to bude znieť ako vyznanie lásky, na rozdiel napríklad od nemčiny, kde dokonca aj vyznanie lásky znie ako strohý vojenský príkaz.
Nuž na svoj jazyk sú sami Francúzi veľmi hrdí a chránia si ho od dnešných dravých anglicizmov dokonca aj špeciálnym zákonom. V médiách je totiž zakázané používať anglický výraz a vymýšľanie francúzskych adekvátnych náhrad je permanentným hlavolamom francúzskych ochrancov jazyka (nikomu na svete nevadí slovo software len Francúzom, ktorí si vynašli „logiciel“).
Ďalším dôkazom národnej jazykovej hrdosti je aj fakt, že vo Francúzsku sa dohovoríte ťažko inak ako po francúzsky. Francúzi sú totiž dosť „tvrdí“ na jazyky. Príklad: hoci ich abeceda obsahuje spoluhlásku „h“, je neznelá, nevyslovujú ju, čo komplikuje nasledovne dohovorenie sa s Francúzom napr. po anglicky (I am hungry, vyslovené Francúzom môže znieť „ajem angri“, teda namiesto hladu vyjadria zlosť). Zo slovenčiny je pre nich krkolomné napríklad „strč prst skrz krk“. Vo francúzštine neexistuje totiž slovo bez samohlások a tak dve či tri spoluhlásky pokope sú už pre Francúza nevysloviteľné. Okrem toho ich melodické „r“, nám tak príjemné uchu, im znemožňuje vysloviť pravé „R“ bez ráčkovania a tak v každej cudzej reči je Francúz okamžite detektovateľný. Samozrejme, že ako všade tak i tu výnimka potvrdzuje pravidlo.
Ale jedno je viac ako isté. Vo Francúzsku sa anglicky dohovoríte len málokde. S mladšou generáciou to nie je až také zlé, ale staršia a stredná patrí skôr k lingvistickým ignorantom. Francúzsky jazyk bol totiž dávnejšie diplomatickým jazykom a tak Francúzi nepociťovali takú potrebu učenia sa cudzieho jazyka ako teraz, kedy ako iniciátori Európskej únie sa musia prispôsobovať dnešnému celosvetovému trendu anglického jazyka.
Okrem jazyka sú Francúzi aj veľmi hrdí na svoju históriu (majú byť na čo) a kultúru vôbec (poprední politici napríklad sú veľmi vzdelaní ľudia, ktorí majú na svojom konte už nejednu publikovanú knižku).
Francúzi sú však dosť formálni v spôsobe bytia (zdravia sa pri vchádzaní do reštaurácie, do obchodíku). Vedia tiež byť arogantní, ale na druhej strane žičliví a veľmi bezprostrední.
Nuž a na čo sú veľmi nároční je stolovanie a jedenie vôbec, z čoho vzniklo aj najobľúbenejšie národné hobby - chodenie do reštaurácie. Na dobré jedlo si Francúzi skrátka potrpia!!! Neznesú profanáciu kuchynského umenia napríklad takým spôsobom ako je objednanie si Coca-Coly k jedeniu pre labužníkov. Katastrofa!!! Kuchyňa („haute cuisine“) je pre nich divadlom a varenie ma status umenia. Každé jedenie je kúskom akéhosi spektaklu. Predjedlo, hlavné jedlo (veľký kus mäsa a malinký zemiačik), zelený šalát, syr a dezert sú na každodennom poriadku. Samozrejme všetko v malom množstve. Bez syru, dezertu a hlavne vína to však nejde (väčšinou sa pije stolové víno – vin de table, alebo v reštauráciách tzv. cuvée). Pijú pohárik na obed i na večer. Ale bez opíjania sa. Ako aperitív si radi vyberú „rosé“ (ružové víno) či vychýrené šampanské pri výnimočných príležitostiach, k mäsu a syru „rouge“ (červené – izbovej teploty) a k obľúbeným plodom mora im najlepšie pasuje dobre chladené „blanc“ (biele) (najlepšie vína majú etiketku „appellation d‘origine controlée“).
Jednu z takýchto labužníckych kuchýň môžete nájsť aj v dávnejšom hlavnom meste Bretónska, v Nantes. Pretože toto historické mesto leží neďaleko Atlantického oceánu (55 km), reštaurácie ponúkajú v hojnom množstve rôzne morské plody, ústrice (ktoré sa jedia len v mesiaci so spoluhlásku „R“, teda od septembra do apríla), homáre, krevety, chutné šťavnaté mušle (ktoré si môžete aj sami povyberať na pláži a uvariť v slanej vode), vynikajúce morské ryby (ktoré sú čerstvé a v porovnaní s ponúkanými v Paríži aj o mnoho lacnejšie).
Špecialitou, ktorou je Bretónsko známe sú aj „Coquilles St. Jacques“ (vynikajúca zapečená mušľa posypaná syrom) nuž a hlavne obrovskými tenučkými palacinkami (na sladko: crêpes, na slano: galettes vynikajúce napr. so šunkou a syrom). To všetko sa zapíja „cidrom“, jablčným alkoholizovaným muštom. K chuťovo zaujímavým patria aj aperitívy na povzbudenie chuti do jedla: „kir“- zmes bieleho vína so sirupom z čiernych ríbezlí, alebo „Pineau“ – koňak s hroznovým džúsom (ak budete chcieť stolovať v reštauráciách, nezabudnite, že vo Francúzsku povolené hodiny na obedňajší hlad sú len od 12,00 do 14,00 hod.).
Nuž a čo sa týka jedenia, Francúzi jedia výlučne len vtedy, keď sú hladní. Len ťažko nájdete na ulici (okrem nepravidelne sa stravujúcich študentov) pravého Francúza jesť hot dog či obhrýzať obyčajné jablko. Ak sa nestihnú kultúrne naobedovať, radšej vôbec nejedia. Lebo keď sa je, musí sa stolovať. A to v kľude. A hlavne v spoločnosti. Pretože jesť neznamená len zasýtiť hladný žalúdok. Je to aj bytie s inými ľuďmi so siahodlhými diskusiami o všetkom a o ničom.
Zasýtiť vlastný hlad bretónskymi špecialitami je jedna vec. Ale Nantes ponúka aj iné zážitky ako tie kulinárske. Toto mesto je napríklad tiež rodným mestom velikána science-ficton, Julesa Verna. Múzeum o spisovateľovi, ktorý ako prvý seriózne spracoval témy z domény fantázie (ako napr. všetkými školákmi vysnívané Dva roky prázdnin), nájdete neďaleko centra mesta a to práve v dome, kde sa malý Jules v roku 1828 narodil. Ak máte radi múzeá, navštívte tiež Musée d‘Histoire Naturelle a jeho fantastické vivárium. Toto múzeum sa môže pochváliť zvláštnou (trochu morbídnou) raritou. Nájdete tu totiž spracovanú ľudskú kožu z r. 1793 jedného vojaka, ktorý si v testamente zažiadal, aby sa z jeho kože po smrti vyrobil bubon.
Príjemnejšie pre vaše duševno by malo zapôsobiť Musée des Beaux Arts s fantastickou zbierkou malieb v priestranných príjemných sálach.
Znovu v centre sa vaše oko môže potešiť z príjemného pohľadu na zachovalé historické budovy či domy, v ktorých dnes majetní zubári, psychiatri (hojne Francúzmi navštevovanými), či právnici majú svoje byty s kanceláriami. Obytné priestory sú zväčša luxusne zariadené a špecifický šarm im dodávajú aj parkety nachádzajúce sa na celej obytnej ploche. Avšak obyčajné bývanie v týchto starobylých bytoch je veľmi drahé hlavne z toho dôvodu, že vysoké stropy vyžadujú dvojnásobne kúrenie ako obyčajne a tak ten, kto nechce vydávať peniaze len na kúrenie, žije v starobylej jaskyni s parketami.
Ak už teda navštívite Nantes, nevynechajte tiež jeho prekrásnu historickú pamiatku - katedrálu z 15.stor., ktorá prežila ťažký osud. Počas revolúcie slúžila ako stajňa. V II. svetovej vojne nebola uchránená od bombardovania, nuž a rok 1970 jej priniesol ďalšie nemilé prekvapenie. Požiar. Katedra je preto z tohto dôvodu rekonštruovaná, ale určite stojí za to, aby človek nazrel do jej bohatého vnútra, schovaného za ošľahanými čiernymi kameňmi.
Ďalším zastavením po stopách dejín v Nantes je zámok – Château des Ducs de Bretagne, kde sa v r.1598 udiala najdôležitejšia udalosť v histórii tohto zámku a to podpísanie nantského ediktu, ktorý dal protestantom po krviprelievaní viac slobody (do nádvoria a na hradby môžete vstúpiť zadarmo).
Ešte jedno neobíďte v Nantes. Obchodné centrum v Passage Pommeraye. Je to jedno z najkrajších obchodných centier vo Francúzsku. Ak vás nezaujímajú malé obchodíky, choďte obdivovať samotnú stavbu a urobiť si aspoň jednu fotografiu na prekrásnych bielych schodoch.
Ak zatúžite po prechádzke nad vodou, máte na výber alebo príjemnú prechádzku nad Loirou – bývalým zdrojom bohatstva mesta (avšak v rámci reparácie po I. svetovej vojne, nemeckí robotníci zasypali 5 zo 7 kanálov, ktoré pretínali mesto a tak táto rieka už nie je až taká viditeľná) – nezabudnite sa zastaviť na malinkom ostrovčeku zariadenom na japonsky spôsob. Alebo zatúžite po „veľkej mláke“, ktorá sa nachádza 55 km od samotného mesta a tam môžete navštíviť malebné prístavy ako sú Pornic, Le Croisic, alebo o čosi väčší St. Nazaire či mestečko La Baule preplnené luxusnými hotelmi, kde na vás bude dýchať nielen jód z morskej vody, ale aj osobitý štýl architektúry „bohatých“.
Ak ste sa teda tiež zamilovali do tejto krajiny, jazyku a ľudí, vaše plány na nasledujúcu dovolenku sú pravdepodobne už isté. Ak by ste si chceli dať poradiť od viacerých Francúzov kde ísť, čo vidieť, čo ochutnať, atď. stretnete sa s toľkými názormi s koľkými ľuďmi sa budete radiť. Francúzi na rozdiel od nás dokážu vyjadriť svoj názor, ale ako povedal v r. 1951 generál de Gaulle, dajú sa zjednotiť len pod hrozbou, lebo v krajine, v ktorej sa je toľko syrov ako dní v roku, nemôže byť reč o spontánnej jednote.
Alexandra Szeliga