Po Paríži a Versailles je kláštor Mont Saint Michel tretím najnavštevovanejším miestom vo Francúzsku. Hoci sa dnes nachádza na území Normandie, pôvodne patril Bretónsku. Bretónci ho aj stále považujú za „svoj“ skvost a v turistických bedekroch sa pre istotu uvádza v prípade oboch regiónov. Ročne sem zavítajú asi dva milióny návštevníkov. Kláštor je zapísaný v zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO a Francúzi ho považujú za najkrajší kláštor na svete.
Kláštor stojí na malom žulovom ostrove uprostred morskej zátoky, vzdialený od pevniny asi dva kilometre. S pevninou je spojený umelo vytvorenou hrádzou, ktorú ani vysoký príliv nikdy nezaleje vodou.
Pri Mont Saint Michel je totiž jeden z najvyšších prílivov vo Francúzsku - rozdiel hladín medzi prílivom a odlivom je až 14 metrov, čo znamená, že voda pri odlive ustúpi o 15 až 18 kilometrov. Počas odlivu sa tak návštevníci môžu poprechádzať aj po piesočnej planine okolo kláštora, počas prílivu je celá skala s obvodom 900 metrov, vysoká 80 (samotný kláštor čnie do výšky 157 metrov) obklopená vodou. Príliv okolo skaly je nebezpečný, voda sa valí rýchlosťou jeden meter za sekundu, čo možno prirovnať k rýchlosti cválajúceho koňa. Nešťastia, keď ľudia nestihli pred prílivom ujsť a utopili sa, boli pomerne časté. Najvyšší príliv - v marci a v novembri - prináša so sebou až 100 miliónov metrov kubických vody.
Podľa legiend sa okolo roku 708 biskupovi Aubertovi z Avranches zjavil archanjel Michael a prikázal mu postaviť modlitebňu na skale, vtedy nazývanej Mont Tombe (Hrobka). To bol základ pre neskôr vystavaný kláštor, ktorý patril benediktínom. Dnes sa v Mont Saint Michel nachádza jedna z najvýznamnejších teologických knižníc.
Dejiny opátstva však boli pohnuté. Počas storočnej vojny sa zmenilo na francúzsku námornú pevnosť a v 17. storočí padlo za obeť revolúcii. Počas reštaurácie sa zmenilo na šľachtickú väznicu - prešlo ňou až 7000 politických väzňov. Väznica sa stala nechvalne známou aj „vďaka“ vynálezu: visutej klietke, ktorá mala len dva otvory - jedným sa podávalo jedlo, ten druhý sa používal ako záchod. Pri každom pohybe sa klietka hýbala a väzňov to privádza k šialenstvu. Jej používanie zakázali až v roku 1779. Paradoxne, sám strojca klietky sa stal obeťou svojho vynálezu.
ZUZANA MRÁZOVÁ