ta. Až po chvíli sa návštevník dostane do úzkych – v súpravách chýbajú informačné tabule. Vrhne zúfalý pohľad do okna – na stene nie je názov stanice. Vo vozni obďaleč kľačí počerný vychudnutý adolescent. Extaticky odriekava modlitby čelom k obecenstvu cestujúcich. Z obrovského kríža na chlapcovom krku sa odlupuje pozlátko. Cestujúci si ho nevšímajú, so záujmom pozorujú nervózneho cudzinca.
Po chvíli sa cudzincovi prihovoria perfektnou angličtinou dvaja mladí ľudia a ochotne ho prevedú pomedzi žobrajúce deti pri východe z metra až na povrch mesta. Návštevník sa ocitá v metropole krajiny, ktorá je politicky na okraji Európy a predsa geograficky takmer v jej strede. V Bukurešti uvidí obrovskú chudobu a tiež to, že Rumuni túžobne hľadia na Západ. Európska únia je ešte ďaleko, NATO je však na dosah.
Unavená pýcha
„My sme priamymi potomkami Rimanov,“ zvyknú Rumuni hovoriť v návaloch národnej pýchy. Osvedčené frázy sú však v priamom rozpore s ponížením pri colných prehliadkach, ktoré pre svoju reputáciu prežívajú pri prechode hraníc smerom na západ.
Rumunsko bolo dlhé storočia kosťou, o ktorú sa preťahovali veľké šelmy. Rakúsko-Uhorsko, Turci a Rusi nadobúdali striedavo vládu nad časťami území. Cez krajinu sa prevalilo 14 migračných vĺn. Ceaušescu potom v maniackej snahe vládnuť sám, bez dozoru Moskvy krajinu vyžmýkal do poslednej kvapky.
Pod rúškom balkánskeho temperamentu v sebe Rumuni nosia únavu. Túžobne hľadia smerom k západnému svetu, ktorý z diaľky vyzerá tak pohodlne. Kým ich členstvo v Európskej únii je hmlistou budúcnosťou, miesto v Severoatlantickej aliancii je takmer isté. Krajina, v ktorej sa verejná podpora vstupu do NATO pohybuje okolo 80 percent, napäto čaká: už o dva týždne by mala na summite NATO v Prahe dostať pozvánku.
Sme ako oni
„Sme ako oni. Myslíme ako oni. Správame sa ako oni. Bude teda pre nás ľahké sa medzi nich zaradiť,“ naliehavo vysvetľuje drobná elegantná Raduta Matacheová, riaditeľka oddelenia pre veci NATO pri Ministerstve zahraničných veci Rumunska.
„V Rumunsku neexistuje politická strana, ktorá by deklarovala, že je proti vstupu,“ dopĺňa ju riaditeľ mimovládnej inštitúcie Casa NATO Alexandru Serban. Sedí v starožitnom kresle v sieni s pozláteným stropom.
Casa NATO sídli v centre Bukurešti v bývalej Ceaušescovej vile. Pozlátené steny ostali, vymenili sa len osoby a obsadenie. Ľudia z Casa NATO vítali pred rokom lorda Robertsona v tej istej honosnej vstupnej hale, v ktorej sa nie tak dávno zvykli bozkávať komunistickí hodnostári.
Nie všetko je však nadšenej verejnosti jasné. „Ak v Prahe dostaneme pozvánku, pomôže to, lebo ľudia nadobudnú dojem, že ich nevynechali. Ale NATO nie je EÚ a ľudia si ich dávajú do priamej súvislosti a zamieňajú ich,“ upozorňuje mladý rumunský novinár Alex Ulmanu.
Zlyhania médií
Pred posledným summitom NATO v Madride v roku 1997 prišiel do Rumunska vtedajší americký prezident Bill Clinton. Ľudia ho vítali s transparentmi. Dnes sú už unavení. Pamätajú si sklamanie spred piatich rokov, keď pozvánku nedostali. Vinu za madridské sklamanie pripisujú rumunskí politici médiám. Tie vtedy spustili obrovskú kampaň, ktorá naznačovala, že pozvánka je takmer istá. Vybudovali očakávania, ktoré sa nesplnili.
Novinár Alex Ulmanu je po summite pripravený na ďalšiu vlnu verejnej nevôle. Tvrdí, že médiá opäť zlyhali v informovaní verejnosti o tom, aké ťažkosti členstvo v NATO Rumunsku prinesie. „Okrem oboznamovania o finančných nákladoch vynechali medzinárodnopolitický aspekt. Rumunsko bude musieť zmeniť vzťahy s krajinami, ktoré NATO nevidí pozitívne. V minulosti sa Rumunsko pokúšalo byť arbitrom v konfliktoch, napríklad medzi Izraelom a arabskými krajinami. V NATO s tým bude koniec.“
Šarády
Vždy je to niečo za niečo. Aliancia dodá pocit bezpečnosti a vyhliadky na členstvo v EÚ a členovia sa na oplátku vzdajú časti svojej rozhodovacej slobody. Analytici to nazývajú „prijatím spoluzodpovednosti nad záujmami krajiny v oblasti obrany spolu s ďalšími členmi“.
Rumunskí politológovia aj politici si euroatlantickú hantýrku dokázali osvojiť v úctyhodne krátkom čase. Na otázku, ako bude prebiehať rozhodovanie v NATO po rozšírení, však neodpovedajú. „Uvidíme, ako sa bude tvarovať rozhodovací proces,“ hovorí opatrne Raduta Matacheová z ministerstva zahraničných vecí a zmení tému.
Za hlavný dôkaz svojej pripravenosti na členstvo vo vojenskej aliancii Rumuni pokladajú zvýšenie percenta z hrubého domáceho produktu (HDP) určeného na reformu armády a sektor obrany na 2,4 percenta HDP. „Existujú tlaky zo všetkých strán. Školstvo chce peniaze, zdravotníctvo chce peniaze. Ale my sme sa zaviazali, že pod 2,4 percenta nepôjdeme. Keby sme sa dnes stali členom NATO, boli by sme v prvom šíku medzi krajinami, čo sa týka percenta odvádzaného na armádu. Pozrite sa na Britániu – sú len trocha vyššie,“ hovorí Matacheová.
Hneď druhým tromfom je vojenská prítomnosť 12 tisícov rumunských vojakov v Afganistane.
Rumuský hlad
„Je dosť jednoduché vstúpiť do vojenskej aliancie. Testom bude vstup do tej ekonomickej,“ hovorí novinárka Anca Draguová a dodáva, „skutočným nepriateľom Rumunska je chudoba spôsobená zlyhaním ekonomickej reformy.“
Stopa chudoby je viditeľná najmä v narýchlo spriemyselnených oblastiach. Mestečko Baia Sprie je jedným z nich. V strede námestia so zaprášenými bytovkami a farebnou bielizňou na šnúrach sa pária psy. Deti sa hneď vedľa bavia prebehovaním cez cestu za najprudšej premávky.
„Pozri na tie komíny. Vidíš nejaký dym? Továrne už dávno nepracujú,“ hovorí Lavinia Moldovanová, miestna rodáčka a čerstvá absolventka ekonómie. Hromadné prepúšťanie v deväťdesiatych rokoch obrnilo miestnych ľudí proti nadšeniu zo zmien. „Zahraničné továrne zahubili naše závody,“ hovorí Lavíniina mama Maria.
Jej dcéra sa čoskoro pridá k tisícom mladých Rumunov, ktorí utekajú do zahraničia hľadať to, čo im Rumunsko teraz nemôže ponúknuť: zaplatenú prácu, fungujúce služby, priechodnosť legálneho podnikania. Riaditeľ Európskeho inštitútu pre management rizika, bezpečnosti a komunikácie (EURISC) Liviu Muresan v tom ale nevidí problém: „Jedna tretina ľudí od Billa Gatesa sú Rumuni. Vracajú sa domov aj s peniazmi a zakladajú softwérové firmy.“
Aj makroekonomické ukazovatele nahrávajú optimistom. V roku 2001 zaznamenalo Rumunsko vyše 5-percentný ekonomický rast. V gigantických panelových sídliskách okolo Bukurešti to však nevidno – po večeroch celé rodiny vysedávajú na betónových schodoch. Nie však preto, že sú spoločenskí. Nemajú na kávu v meste ani na lístok do metra.
Na vidieku zasa celé klany chodia pracovať do Francúzska či Talianska – len preto, aby si mohli postaviť obrovské niekoľkopodlažné kúrie a znovu trieť biedu. V zadných dvoroch chalúpok stoja zaparkované solídne autá talianskych značiek.
Preto je pre Rumunov práve ekonomická bezpečnosť, ktorú členstvo v NATO ponúka ako sprievodný jav, na prvom mieste. „Zahraniční investori aj banky berú naše ašpirácie na členstvo veľmi seriózne. Okamžite sa zmení atmosféra v obchodných kruhoch. Nádej je v tom, že veľké spoločnosti začnú v Rumunsku aj vyrábať, nielen predávať – a vytvárať pracovné miesta,“ hovorí Sergiu Celac, riaditeľ rumunského Inštitútu medzinárodných štúdií.
Investori ale zatiaľ váhajú. Nevypočítateľné správanie sa vlády, bleskovo sa meniace zákonodarstvo a všadeprítomná korupcia im berú odvahu. Najnovší protikorupčný ťah vlády, zavedenie inštitútu antikorupčného prokurátora asi nestačí. S korupciou totiž preniká do všetkých vrstiev spoločnosti kriminalita ťažšieho kalibru.
Šarm výložky
Hrozby sa zmenili. Už nestraší konvenčná vojna. Nepriateľom číslo jeden pre Rumunsko je dnes organizovaný zločin. Po vstupe do štruktúr NATO sa k nemu pridruží globálny boj proti terorizmu. „Tým, že sa staneme členmi, prijmeme za svoj koncept misií mimo vlastného územia,“ hovorí analytik Muresan.
Rumunsko pritom podporuje vojenskú politiku aliancie už dlhšie. Výrazy spolupatričnosti však niečo stoja. Podľa Muresana krajina pripojením sa k embargu voči Iraku v roku 1990 stratila tri miliardy dolárov, v prípade hospodárskych sankcií voči Juhoslávii sedem miliárd, v Kosove jednu miliardu.
Rumuni za výhody členstva aliancii ponúkajú skúsenosti s odhaľovaním pašovania drog, svoje špeciálne jednotky a zaujímavú geopolitickú polohu. Prístup k Čiernemu moru a tým aj do Strednej Ázie je pre NATO lákadlom.
Armáda sa profesionalizuje. Problémom ostáva jej pomalá modernizácia, myslenie profesionálnych vojakov a časté prípady korupcie, hovorí novinár Alex Ulmanu.
Armáda v Rumunsku požíva našincovi nepochopiteľnú úctu. Ani Ceaušescu nemal vojsko nikdy plne pod kontrolou. „Mali by ste vidieť televízne vysielanie, keď posielame vojakov na zahraničné misie. Nikto sa nespýta na rubáše v prípade strát životov – naopak, hrdo sa oslavuje naša armáda. Nie je ľahké to logicky vysvetliť,“ hovorí Raduta Matacheová z oddelenia pre NATO ministerstva zahraničných vecí.
Chichot v zadnom dvore
Starý rybár Nea Feodor z dedinky Milla 23 žije na jednom zo zabudnutých kanálov dunajskej delty, kde je medzi domami len udupaná hlina a loď tam chodí raz za deň. Do mesta nechodí, ale pozerá televízor. „Rumunsko vstupuje s NATO do čudnej hry. Rumunskí vojaci budú musieť poslúchať amerických veliteľov. Môže to dopadnúť ako v druhej svetovej vojne, keď Rumunov, Čechov a Poliakov posielali do prvých línií, kým Nemci, ktorí boli ich ‚spojencami‘, ostávali vzadu a zabávali sa s ruskými ženami. Ale myslím si, že pre Rumunov je dobré vstúpiť do Európskej únie, lebo potom budeme mať euro ako normálne peniaze – a to uvidíte, aká to bude sila,“ chichúňa sa, sediac na lavičke v zadnom dvore.
ZUZANA OČENÁŠOVÁ
Bukurešť – Bratislava