„Ak je niekde raj na zemi, tak je to tu.“ Legenda hovorí, že tak opísal v 17. storočí himalájsky región Kašmír slávny Džahángír, vládca z dynastie Veľkých Mughalov. Kašmír a jeho južné himalájske svahy sú skutočne nádherné. Turisti obdivujúci zelené údolia a zasnežené končiare tam však nechodia. Možno pár odvážlivcov vyhľadávajúcich vojnovú turistiku. Podľa niektorých štatistík tam zomiera každý deň 15 ľudí. Konflikt o Kašmír sa rozhorel pred 55 rokmi. V ktorý deň sa to presne stalo, je ešte aj dnes nejasné, ale uvádza sa často 26. október 1947. Nejasná zostáva aj budúcnosť Kašmíru rozdeleného medzi Indiu a Pakistan.
Spor je rovnako starý ako oba štáty, ktoré vznikli na troskách britského impéria v roku 1947. Dillí nazýva Kašmír „korunou Indie“ a pre Islamabad je „pakistanskou krčnou žilou“. Kašmírčania žijú v oddelených sektoroch vytvorených prevažne hinduistickou Indiou a moslimským Pakistanom. Indické mapy ukazujú región ako jednu oblasť a Dillí trvá na tom, že nikdy nepustí Pakistanu čo len piaď územia.
Odchod Britov z juhovýchodnej Ázie - Britskej Indie - a odovzdávanie moci novým štátom sprevádzali poľutovaniahodné udalosti. Primitívne vraždenie, obrovské presuny obyvateľstva. Bol to zmätok a improvizácia. A za takýchto okolností sa rozhodovalo aj o Kašmíre. Ten patril medzi kniežacie štáty, ktoré neboli podriadené priamo britskej správe. Väčšina sa pridala k Indii, kašmírske kniežactvo s prevažne moslimským obyvateľstvom dlho váhalo.
Možnosti mal kašmírsky maharadža Hari Singh tri - pridať sa k Indii, Pakistanu, alebo si ďalej udržať plnú nezávislosť. Veľmi dlho váhal, kam sa pridať. Väčšinu v Kašmíre tvorili moslimovia a tí svoju budúcnosť rozhodne nespájali s novou Indiou. On bol hinduista, a tak sa ako najlepšie riešenie javila stredná cesta - zachovanie nezávislosti kniežactva.
Snažil sa stále hrať o čas. Tlak zvonku ho napokon prinútili rozhodnúť sa a vzdať sa sna o nezávislosti. Najprv prišla v septembri 1947 hospodárska blokáda Pakistanu. Zastavil všetky dodávky surovín a tovaru do oblasti (rozdelenie britskej Indie bolo nešťastné aj v tom, že v Pakistane zostala väčšina spracovateľských podnikov, zatiaľ čo v Indii boli suroviny).
Od 22. októbra začali do Kašmíru z pakistanskej strany prenikať paštunské kmene vyzbrojené modernými zbraňami a zaberať územia. Podporoval ich Pakistan. Maharadža Hari Singh sa musel rozhodnúť a stavil na indickú kartu.
Neprekvapil - o tomto riešení ho presviedčal ešte v lete aj vnuk kráľovnej Viktórie, energický a skúsený admirál Louis Mountbatten, od marca do augusta 1947 posledný indický miestokráľ a potom do roku 1948 generálny guvernér v Dillí. Pripojenie k Indii malo byť podľa lorda Mountbattena len dočasným riešením. Po upokojení malo nasledovať ľudové hlasovanie a voľby. Dočasné riešenie v Kašmíre však napokon trvá oveľa dlhšie ako napríklad dočasný pobyt sovietskych vojsk v Československu po roku 1968.
Kedy sa však Kašmír oficiálne pripojil k Indii? O presnom dátume podpisu zmluvy sa živo diskutuje dodnes. Pakistanská strana tvrdí, že to bol podvod, pri ktorom na maharadžu vyvíjali nátlak.
Oficiálna indická verzia hovorila, že maharadža 26. októbra ráno dorazil letecky zo Šrínagaru do Džammú, kde večer podpísal Akt pristúpenia. Deň potom už v Šrínagare pristál prvý indický vojenský výsadok.
Podľa britských historikov sa mahradža nedostal do Džammú skôr ako večer 26. októbra a indický vyslanec premiéra Nehrúa sa tam pre zlé letové podmienky dostal až ráno 27. októbra. To by znamenalo, že indickí vojaci v Šrínagare nemali čo hľadať, lebo bez podpísania zmluvy boli na cudzom území. Nová indická verzia preto znie, že maharadža podpísal zmluvu ešte v Šrínagare, len to nespravil verejne.
Nech to bolo tak či onak, október 1947 priniesol prvú z troch kašmírskych vojen. India obsadila dve tretiny územia a Pakistan jednu. Od roku 1989 až dodnes trvá v indickej časti povstanie skupín bojujúcich za nezávislosť, alebo pripojenie k Pakistanu. Ľudské obete sa za 55 rokov rátajú na desaťtisíce a noviny vo svete sa už každodenným cezhraničným prestrelkám ani nevenujú. Raj v Kašmíre je zatiaľ stratený.
V utorok - Niccolo Paganini