Ivan Bella vo vesmíre s kolegami a doma s rodinou. FOTO – ARCHÍV a JÁN KROŠLÁK
VO VESMÍRE SA REGENERUJE AJ VODA, Z VYLUČOVACEJ SA STANE PITNÁ. A KEĎ JE KOZMONAUT UNAVENÝ, MÔŽE SA HOCIKDE POHODIŤ A POHODLNE SPAŤPrvý slovenský kozmonaut Ivan Bella letel do vesmíru pred tri a pol rokmi. Dnes je plukovníkom a pracuje na verifikačnom oddelení Ministerstva obrany. Sedí v kancelárii a dohliada na dodržiavanie slovenských záväzkov v oblasti odzbrojenia. Na tých osem februárových dní v roku 1999 však nikdy nezabudne. Aj keď už orbitálny komplex Mir neexistuje.
Ako ste sa dostali do programu na prípravu?
„Slovenská a ruská vláda sa dohodli, že jednou z možností deblokácie ruského dlhu bude príprava slovenského občana na let do vesmíru. Udalosti vtedy nabrali veľmi rýchly spád. Času do letu zostávalo veľmi málo. Do konkurzu na prvého slovenského kozmonauta sa mohli prihlásiť vojenskí letci so zdravotnou klasifikáciou LA1, čo sú nadzvukoví piloti. Tí totiž podstupujú veľmi prísne zdravotné testy.“
Koľkí ste začínali?
„Bolo nás dvadsaťosem, zostali sme štyria. Ruská komisia potom určila, že plnohodnotne vyhovujeme Michal Fulier a ja. Nastúpili sme do prípravy.“
Aké to bolo?
„Trvala jedenásť mesiacov. Bol to veľmi krátky čas, tréning ruských kozmonautov trvá päť rokov.“
Ako často ste sa za ten čas stretávali v Hviezdnom mestečku s rodinou?
„Rodina za nami prišla po troch mesiacoch. Odvtedy tam bola až do konca prípravy manželka s mojím vyženeným synom Erikom. Mali možnosť zúčastniť sa aj na štarte. Tam pricestoval aj môj brat, sestra a moje dve deti z prvého manželstva.“
Aký bol štart?
„Veľmi rýchly. Od okamihu odlepenia sa od Zeme do okamihu odpojenia tretieho stupňa nosnej rakety ubehne päťstodvadsaťšesť sekúnd. Za tých necelých deväť minút nás raketa vynesie na takzvaný orbit vyvedenia, čo je vo výške dvesto až dvestodvadsať kilometrov a udelí nám prvú kozmickú rýchlosť. Tá je 7,9 kilometra za sekundu alebo tiež dvadsaťosemtisíc kilometrov za hodinu. Pri tejto rýchlosti jeden obeh okolo Zeme trvá asi deväťdesiat minút.“
Čo ste na Mire robili?
„Vo vesmíre som strávil osem dní, šesť dní na palube Miru. Hlavnou náplňou pobytu boli vedecké experimenty pripravené Slovenskou akadémiou vied. Dva medicínske, biologický a fyzikálny. Najpopulárnejší bol biologický, v ktorom sa skúmalo postembryonálne štádium japonských prepeličiek. Úlohou bolo zistiť vplyv letu na organizmus prepeličiek niekoľko dní pred a po vyliahnutí z vajíčka. Ukázalo sa, že nevplýva negatívne na ďalší život prepelíc.“
Prečo sa to vôbec skúmalo?
„Pre rýchle striedanie generácií sa ráta s prepelicami ako s alternatívou stravy kozmonautov pri dlhodobých letoch.“
Čo ste na Mire jedli vy?
„Strava je tam vo forme konzerv, vreckových polievok, ale aj predpripravené mäso z hydiny, ryby. Špecialisti na stravovanie pripravia každému kozmonautovi ešte na Zemi šesťdňový jedálny lístok, ktorý zodpovedá kalorickému výdavku na Mire. Ten si pripravujúci kandidát vyskúša a sleduje sa, či kombinácia potravín nevyvoláva u neho zvláštne reakcie. Alergiu, vyrážky, zápchu, hnačku.“
Toaleta je podobná tej v lietadle?
„Podobná ako na Zemi. Čo dole zariadi gravitácia, nahrádza prúd vzduchu. Pred použitím toalety sa stisne spínač a prúd vzduchu nasaje výlučky do diery. Tekutina z močenia ide do hadice, ktorá má na konci lievik. Na stanici sú dva systémy regenerácie vody. Jeden spracúva a prečisťuje vodu z atmosféry, to, čo kozmonauti vydýchajú, vypotia, druhý systém prečisťuje tekutinu z vylučovania. Prechádza prístrojom, ktorý z nej vyrobí pitnú vodu, používa sa však len ako technická. Nie preto, že by jej niečo chýbalo, ale vody je tam dosť.“
Ako sa vo vesmíre spí?
„Spánok je veľmi pohodlný. Keď je človek unavený, môže sa len tak niekde pohodiť a spať. Je však dôležité, aby počas poletovania v spánku nepoškodil niektoré citlivé prístroje. Preto je tam aj spacie vrece. Kozmonaut si nájde kútik, ktorý mu vyhovuje z hľadiska teploty a hlučnosti, tam si vrece priviaže, vlezie do spacieho vaku, zazipsuje sa a spí. Spí sa pohodlne, telo si samo nájde pozíciu, ktorá mu vyhovuje. Maximálne sa uvoľní. Nehrozí, že sa zobudíte a máte stŕpnutú nohu alebo preležaninu. Pripomína to vznášanie sa vo vode. Oddych je taký pohodlný, že naň stačí oveľa menej času. Po štyroch, piatich hodinách je človek úplne fit.“
Neprežívali ste na stanici stres?
„Psychická záťaž je veľká, fyzická však nie. Tam sa človek nemá ako unaviť, priestor je veľmi tesný. A aj keď sa potrebuje veľa pohybovať, nie je to náročné. Stačí sa len odpichnúť od steny a letíte. Náročný je len telocvik, kozmonauti takmer denne cvičia. A zložité sú aj výstupy do voľného vesmíru.“
Čo ste mali normálne oblečené na Mire? Mali ste pripravené aj skafandre?
„Skafandre sú dvoch druhov. My sme používali vnútorný druh Sokol, na dynamické časti letu v transportnej lodi – štart, spojenie s orbitálnym komplexom a návrat. Tento skafander má zachrániť kozmonauta pri úniku vzduchu alebo pri inej zvláštnej udalosti. Inak je bežným odevom na stanici tričko s krátkym rukávom, krátke nohavice a ponožky.“
Takže je tam teplo?
„Je tam dvadsaťpäť až dvadsaťsedem stupňov.“
A druhý skafander?
„To je druh Orlan, ktorý sa využíva na výstupy do voľného vesmíru. Je podstatne mohutnejší a úplne odlišný od Sokola. Váži okolo dvesto kilogramov. Je to taká malá transportná loď. Musí zabezpečiť napríklad vyhovujúce tepelné podmienky. Má precízne prepracovaný systém ventilácie, veľmi rýchlo dochádza k vydýchaniu, vzduch musí byť oživovaný kyslíkom. Je to veľmi zložité zariadenie.“
Aké sú teploty pri výstupoch do voľného vesmíru?
„Keď je orbitálna stanica na slnečnej strane, je to stopäťdesiat stupňov Celzia, na odvrátenej strane je to stopäťdesiat pod nulou, amplitúda je tristo stupňov Celzia.“
Aké sú to pocity vidieť z vesmíru rodnú planétu?
„Zvláštne. Prvýkrát vidíme Zem z výšky osemdesiat až sto kilometrov. Už sme hore, krásne vidieť zaoblenie Zeme. Priestor nad nami bol takmer čierny. Hviezdy nebolo vidno, lebo sme boli na slnkom osvietenej strane a slnečný jas bol silnejší ako hviezdny. Na nočnej strane ich vidieť tak ako zo Zeme, len neblikajú, jasne žiaria.“
Ako zvládalo vaše telo návrat do normálnej gravitácie?
„Organizmus je preorientovaný na podmienky bezváhového stavu a určitý čas mu trvá, než si opäť zvykne. Problémy sú s rovnováhou, menšie komplikácie spôsobuje svalová ochabnutosť. Kozmonautov vyberú z pristávacieho modulu, usadia ich do kresla a nosia. Preto, lebo nie sú schopní udržať rovnováhu. Ale adaptácia je veľmi rýchla, každých desať minút cítiť výrazné zlepšenie, príliv sily a energie. Po polhodine a vyzlečení zo skafandrov som už bol schopný sám sa postaviť.“
Mali ste so sebou nejaký talizman?
„Kozmonauti majú povolené zobrať si so sebou zhruba jeden a pol kilogramu osobných vecí. Ja som mal malého plyšového psíka a niekoľko obálok, ktoré sú teraz veľmi vzácnym suvenírom. Sú opečiatkované priamo na stanici Mir. Mal som aj slovenské vlajočky, tie boli tiež opečiatkované a podpísané všetkými piatimi členmi posádky a vlajku môjho leteckého útvaru z Malaciek. Jeden a pol kilogramu je veľmi málo, mal som ešte fotky rodiny, fotky Malaciek.“
Počas misie ste boli s rodinou v spojení?
„Mal som možnosť telefonicky hovoriť s manželkou. Bola v ubytovni a bola veľmi prekvapená, že som sa k nej dovolal. Priame spojenie bolo zabezpečené aj s kanceláriou ministra obrany, kde boli aj novinári. Hovoril som aj s nimi.“
Na stanici ste sa zrejme rozprávali po rusky.
„Áno. Nebol to pre nikoho problém, Francúz Haigneré strávil v Rusku dovtedy osem rokov, takže jeho ruština bola perfektná. Teraz je trend taký, že kozmonauti musia ovládať angličtinu aj ruštinu, všetky kontrolky sú napísané dvojjazyčne. Riadiace strediská medzinárodnej vesmírnej stanice ISS sú dve – jedno v USA, druhé v Rusku. Takže Američania prešli na intenzívne kurzy ruštiny, Rusi na kurzy angličtiny.“
Pozerávate americké filmy s tematikou kozmických letov?
„Videl som Armaggedon. Čo sa týka reálnosti znázornenia kozmického letu, o nej sa vôbec nedá hovoriť! Sami americkí astronauti, s ktorými som sa stretol počas pobytu v Rusku, sa dosť čudne tvárili, pretože to bola dehonestácia ruskej kozmonautiky. Oni sami, ktorí sa s Rusmi pripravovali a lietali, vedeli, že je to o niečom inom. Najreálnejší, takmer na úrovni dokumentu, bol film Appollo 13. Skutočne, tak nejako to v reáli prebieha.“ MARCEL VLNA