Na dobrodruhov z celého sveta sú dobre pripravení: majú už cestovateľské príručky, pohľadnice a hamburgeryAsi najväčším príznakom konca vojny sú turistické príručky, pohľadnice a sieť rýchleho občerstvenia fast food. Aj keď Afganistan na prvý pohľad pripomína skôr veľmi zanedbaný múzejný exponát symbolizujúci skazu civilizácie, všetky tri atribúty sa už v Kábule dajú nájsť.
Pohľadnice a hamburger
Prvé boli pohľadnice. Síce na väčšine z nich boli vojnové výjavy, fotografie dokumentujúce zničenie najväčších do skaly vytesaných Budhov na svete v provincii Bamiján, alebo starostlivo retušovaný obraz najslávnejšieho afganského vojvodcu Masúda, ale boli na trhu.
Najskôr sa pre nespoľahlivosť pošty nedali poslať, ale aj to sa v poslednom čase zmenilo. Potom sa objavil hamburger. Pravda, po jeho zjedení prípadnému turistovi zo sterilnej Európy hrozili vážne zdravotné komplikácie, ale Kábul mal konečne fast food, čo otriaslo poslednými kvapkami nádeje zakuklených talibov, ktorí snáď ešte dúfali v návrat na trón.
Napokon sa v posledných týždňoch predrala na trh i prvá turistická príručka s príznačným názvom „Ako prežiť v Kábule.“ Jej autori na obálku umiestnili fotografiu rozbombardovaného hotela Kábul. Čo svedčí o tom, že pochopili, že Afganistan je krajinou vhodnou zatiaľ pre takzvaného zvráteného turistu, ktorý v honbe za dobrodružstvom vyhľadáva vojnou rozvrátené krajiny, oblasti husto zamínované, zničené zemetrasením či zničujúcim suchom. To všetko tu nájde a v dostatočnom množstve.
Hotel
Len s hotelmi bude mať ťažkosti. V Kábule ubytovanie nájde síce bez väčších ťažkostí, ale musí byť pripravený na výpadky elektriny (tie sú v posledných dňoch častejšie než jej dodávky), na katastrofálny nedostatok vody a stravu spôsobujúcu cestovateľské hnačky či zamorenie organizmu pásomnicami a inými cudzopasníkmi.
Aj keď sme zatiaľ v Kábule žiadneho turistu nadšenca nestretli, mesto a jeho obchodníci sú na prílev cudzincov pripravení. Vďaka novinárom a vojakom Medzinárodných mierových síl sa už ceny perzských kobercov, ktoré stáli vlani na jeseň okolo 30 dolárov, vyšplhali k stovke a ešte pred niekoľkými mesiacmi pravé archeologické vykopávky boli operatívne zamenené za napodobeniny.
Zašlá sláva
Absurdné sa reči o turizme v Afganistane môžu zdať len nezasväteným. Kedysi bola táto krajina s jedným z najkrajších pohorí na svete cieľom turistov z celého sveta. Schádzali sa sem za lacným ópiom i hippies, po horách sa šplhali alpinisti, dobrodruhovia vychádzali do malebných údolí na koňoch, alebo sa kolísali po púšťach na ťavách.
Dnes môže Afganistan ponúknuť akurát tak prechádzku mínovým poľom, ktoré však pre nedostatok sprievodcov so všetkými končatinami na mieste, môže byť prechádzkou poslednou. Čiastočne odrádza prípadných záujemcov o cestu do Afganistanu aj skutočnosť, že minister turistiky Abdul Rahmán sa vo funkcii príliš neosvedčil. Bol tento rok priamo na kábulskom letisku ušliapaný na smrť moslimami putujúcimi do svätej Mekky.
Stany á la Hilton
Ak sa situácia v krajine predsa len stabilizuje a vo východných a severných provinciách utíchnu boje, afganská príroda a pravý orient určite mnoho odvážlivcov priláka. Pripravený je na nich nielen Kábul.
Dva dni cesty autom vzdialené jazero Band-i-amír patrí medzi geologické divy sveta. Vedie sem síce cesta, ktorá je zjazdnou nazývaná úplne neprávom, ale pri troche šťastia sa sem spoľahlivým džípom prísť dá. Šokujúca na tomto prírodnom zázraku nie je fantasticky čistá voda, nadmorská výška vyše 3000 metrov, ani vodopády, ktoré vznikli na travertínových hrádzach, ani vrcholky hôr obklopujúce jedno z najmalebnejších údolí na svete, ale tri stany.
Stoja priamo na brehu najväčšieho jazera a sú určené turistom. Noc stojí päť dolárov, na ohni upečená rybka dva. Podnikavá afganská rodina má dokonalé návyky hoteliérov z Hiltonu a tvári sa, ako keby sem cudzinci prichádzali denne. Zatiaľ žijú z návštev výstredných pracovníkov OSN, ďalších humanitárnych organizácií a novinárov.
Ich stopy sme tu našli rýchlo. Šesť prázdnych plechoviek od kokakoly, mnoho hromádok použitého ružového toaletného papiera a dvanásť škatuliek od cigariet Marlboro. Odpadkové koše a záchody sem ešte nezaviedli. „Príde čas a namiesto stanov tu postavíme malý hotel,“ usmieva sa šikmooký Hazar, potomok z čias nájazdov Mongolov na Afganistan začiatkom 13. storočia.
Zatiaľ si dlhé čakanie na klientov kráti zrejme plodením detí. Má ich sedemnásť. Medituje tiež o tom, aké by bolo výborné, keby tak odmínoval rozľahlé pláne, medzi ktorými je treba opatrne pri ceste do Bandijamiru prekľučkovať. Miestni obyvatelia označili cestu vyčistenú od mín kameňmi, ale v šere ich menej pozorný cestovateľ ľahko prehliadne.
Budhaland
Podobné podnikateľské plány majú v susednej provincii Bamiján. Tá sa preslávila v zime 2000, keď svet obleteli zábery talibanských vojakov strieľajúcich do najväčších sôch Budhu na svete vytesaných do skaly. UNESCO spolu s afganským ministerstvom kultúry a miestnymi občanmi chce sochy, z ktorých najvyššia dosahovala 54 metrov, obnoviť.
Historici sa obávajú, že tu vznikne niečo podobné skôr Disneylandu a tvrdia, že turistov priláka i to, čo po zničených sochách zostalo. Tajomný obrys v skale a úlomky, z ktorých si už vo vreckách väčšinu odviezli humanitárni pracovníci a novinári.
Najbližšie pravde asi budú tí, čo vyzývajú, aby Afganistan zostal pokiaľ možno taký, aký je. Aby nestratil podobu jednej z posledných oblastí na našej planéte, ktorá nie je zaplavená stánkami s nevkusnými upomienkovými predmetmi a monštruóznymi hotelmi hyzdiacimi panenské pohorie Hindukúš. Turistov, ktorí budú ochotní zaplatiť za návrat do dávnej minulosti a odoprieť si pritom horúcu vodu a campari s kaviárom, je určite dostatok.