TRNAVA. Partia kamarátov z Trnavy zahrnula trip do Dolomitov do zoznamu tradičných akcií. Po minuloročnej Tofane di Rozes sme sa tentokrát zamerali na Monte Civetta (3220 metrov) cez ferratu Alleghesi. Z Trnavy sme vyrazili minulý štvrtok, krátko pred šiestou večer. Do GPS navigácie sme zadali dedinku Pecol. Dorazili sme okolo jednej v noci. Niekde v tme za parkoviskom sme si tajne rozložili stany. Ráno nás čakala Civetta.
V noci sa prehnalo cez údolie niekoľko búrok, okolie sme nevideli. Civetta sa ukázala až ráno. Zasnežené vrchné partie napovedali, že hore bude "kosa". Predpokladali sme však, že počas dňa sa sneh roztopí. Bol to omyl.
Rýchlo sa obliecť, čaj, niečo zjesť, zbaliť stany a krátko pred ôsmou vyrážame. V pozadí Monte Pelmo (3168 m). Štrková cesta s miernym sklonom na chatu Coldai je dobrým úvodom na rozohriatie.
Terén začína byť strmší a cesta sa zmenila na turistický chodník.
Z parkoviska Pecol k ferrate Allghesi to zaberie cez dve hodiny. Bez spotenia.
Stále po červenej.
A sme tu. Začiatok via ferraty na Civettu. Nahodiť sedáky, prilby a okolo pol 11 vyrážame.
Posledné zábery zo zeme.
Finálne úpravy pred nástupom. V týchto miestach som od nadšenia stratil značkovú čelenku.
Úvodné metre sú kolmejšie, vyššie sa to zmiernilo. Prekvapilo nás, že istiace lano bolo pribité na stenu dosť "nahusto", častejšie sme sa museli prepínať, čo spomaľovalo samotný výstup. Väčšiu časť sme preto stúpali bez zaistenia. Istili sme sa iba v záverečných partiách, ktoré pokrýval ľad a sneh.
O ferrate Alleghesi sa v turistických bedekroch píše, že nemá žiadny športový úsek, jej náročnosť spočíva v jej 900 metrovom prevýšení. Oproti Monte Pelmo.
Stále hore, zatiaľ po suchej skale.
Po ceste sa začínajú objavovať prvé snehové polia.
Z ľavej strany sme prešli na zasneženú. Do tenisiek sa naberá čoraz viac snehu.
V piatok 13. septembra na ferrate nikto nebol. Robili sme prvú stopu.
Vyššie to už vypadalo na "Nordwand". V tejto časti sme sa radšej zaistili.
Civetta na "dostrel".
Vrchol Civetty. Taliani ju volajú Grande Civetta.
Civetta je známa strmou, viac ako kilometrovou severozápadnou stenou, ktorá je dodnes považovaná za meradlo horolezeckých výkonov. Samozrejme, žiadna via ferrata tadiaľ nevedie.
Meditujeme dosť rýchlo, mrazivý vietor nám veľa času nedoprial.
Zostupová cesta smerom na chatu Torrani (2984 m).
Odtiaľ vedie cesta dole s názvom Via normale. Nečakajte však zázraky. Neistý chodník a štrková suť dali stehnám poriadne zabrať. Zostupovali sme viac ako štyri hodiny. Aj napriek tomu, že sme sa vydali vlastnou cestou, ktorá mala byť pôvodne skratkou.
Vlastnej trase zostupovej cesty sme dali názov. Nabudúce radšej po normálnej.
Monte Pelmo zachytáva podvečerné mraky. Niekde vľavo dole sa musíme dostať. Ale cesta neubieha tak, ako sme si predstavovali.
Posledné lúče na Monte Pelmo, na parkovisko prichádzame až za tmy.
Nasledujúce ráno sa presúvame do sedla Passo Giau, ktorému dominujú fotogenický Nuvolau (2574 m) a Averau (2649 m).
Monte Nuvolau. Záber z parkoviska.
Cestou na Averau. Pohľad na všetky Tofany. V popredí Tofana di Rozes.
Krátky úsek ferraty vám zaberie asi desať minút, zvyšok sa ide po suti.
Stan rozkladáme pod vrcholom. Večer fotíme západ slnka.
Panoráma so zrkadlovkou. Rozdiel v porovnaní s "reportážnou" fotkou je značný.
Stan sme si rozložili pod vrcholom Averau s výhľadom na Tofanu di Rozes.
Nočný záber na Cortinu. V popredí vytŕča Cinque Tores.
Ráno nás príjemne prekvapila inverzia.
Pohľad na Civettu a jej severozápadnú stenu.
Najlepšie zábery z celej akcie vznikli práve počas tohto rána.
Východ so zrkadlovkou a statívom.
V poobedných hodinách sa presúvame na ďalšiu noc do ďalšieho sedla, ktorého názov sa mi už nezmestil do pamäte.
Rozkladáme stany, začína mrholiť.
Ráno si "privstaneme" na najbližší kopec, odkiaľ fotíme posledný východ.
Kozmická loď Monte Pelmo. Prichádzame v mieri.
Pri tomto zábere som si dovolil upozorniť fotografa na jeho pravú nohu.
Posledné pohľady. Začína sa zaťahovať, ťažké mračná dosadli na trojtisícovky. Pobrali sme sa domov.