Krátko po jednej v noci svietia z oceľových lán Brooklynského mosta silné lampy. Pri pohľade do ich svetla stratíte zrak a prekonajú tak na moment aj ožiarenú siluetu Manhattanu. Pod tými lampami visia pri gotických oblúkoch dve plošiny, ktoré sa neustále hojdajú a nakláňajú, akoby mali spadnúť.
Noční robotníci natierajú prúty mosta na bielo. „To nemá žiaden rozumný dôvod. Robia to, lebo to tak chce radnica,“ hovorí jeden z dvoch chlapíkov v stavebných prilbách, ktorí postávajú na chodníku mosta, občas majú hlavy vykrútené nahor za svetlami, ale väčšinou na zadky žien, ktoré kráčajú okolo.
Na Brooklynskom moste cítiť čerstvú farbu. O pár metrov ďalej počuť rachot zbíjačiek. Zhruba dve desiatky mužov ryjú viac ako meter hlboko do vozovky mosta a spevňujú jeho železné výstuže.
Nočná práca nie je úplne bezpečná. Vodič bagra spí v kabíne opierajúc sa o páky ovládania ramena, na železných rohožiach nechal jeden z robotníkov zapnutú karbobrúsku.
A v troch voľných pruhoch mosta v smere z Manhattanu do Brooklynu sa aj teraz v noci tvoria kolóny.
New York vo fotkách, z ktorých idú zimomriavky
Pozrite si fotogalériu >>
Nový ManhattanStavebný ruch v meste neustáva ani v noci. Dávame prácu tritisíc ľuďom denne, hlási nápis na plote staveniska okolo Ground Zero. Najvyššia budova mesta je opäť na dolnom Manhattane. Už ju nevolajú Freedom Tower, ale 1WTC, hlavná veža obnoveného Svetového obchodného centra.
Mrakodrapy rastú najmä v okolí tejto časti mesta, staré sklady na brehu rieky Hudson sa zasa menia na byty. Počas starostovania Michaela Bloomberga od roku 2002 pribudlo v New York City 40-tisíc nových budov.
Stavebný boom a prevaha developerov je to hlavné, čo Bloombergovi v kampani na nového starostu New Yorku vyčítajú kandidáti Demokratickej strany. Miznú miestne nemocnice a namiesto nich rastú luxusné apartmány, hovorí aj nečakaný favorit spomedzi demokratov, výstredný Bill de Blasio, ktorý sa nechal zatknúť pri proteste na záchranu jednej z nemocníc v Brooklyne.
A hoci sa podobne ako jeho konkurenti obúva do developerov a realitných magnátov, nemajú problém od nich brať státisíce dolárov na volebnú kampaň, zistili zasa New York Times.
Park nad zemouParky sú na Manhattane posvätné, tam sa stavebné stroje neodvážia. Pod zemou sa z juhu na sever ťahá obrovská skala, na povrch vystupuje až v Central Parku. Práve tá je dôvodom, prečo môže zem udržať toľko mrakodrapov. Jeden pevný kus kameňa, do ktorého sú zapustené všetky silné oceľové piliere.
V Bryant Parku za verejnou knižnicou rozložili filmové plátno a v malom parku pri Flatiron sa zasa rozložili filmári. Všade naokolo sú kovové stoly so stoličkami a šum mesta sa tam zmenšuje na tiché rozprávanie pri káve či víne v papierovom vrecku.
A najkrajší park vlastne ani nie je parkom. Nájdete ho, len keď sa na správnych miestach pozeráte smerom do neba. Koľaje na vysokej kovovej konštrukcii prekryli dosky a betón, po okrajoch vysadili kvety a stromy a z nočnej hlučnej mory pre domácich sa stalo lákadlo, ktoré niekoľkonásobne zhodnotilo cenu ich bytov.
Zabudnutá plážZ podzemia sa ešte stále vynára na povrch newyorské metro na juhu Brooklynu. Na polceste k oceánu v Coney Island zasvieti do okien vlakovej súpravy denné svetlo. Hneď pri dráhe sú obytné domy. Na konci trasu lemuje horská dráha a obrovské ruské koleso.
Jediná oceánska pláž mesta vyzerá ako pred apokalypsou. Alebo krátko po nej. Ani sem už nechodia za zábavou boháči ako na začiatku minulého storočia, už len chudobnejšie rodiny.
Zopár ľudí posedáva v baroch, konštrukcie kolotočov hrdzavejú a vydávajú zvláštne zvuky. Pri videohrách mladý chlapec s jarmulkou strieľa terminátorov a jeho rande len znudene drží druhý plastový samopal a prosebne očakáva, kedy už padnú všetky stroje k zemi.
Silný vietor ženie piesok z pláže na chodníky a nad tým všetkým krúžia stovky čajok, ktoré sa vyplašia, len keď ich prenasleduje dievčatko na malej elektrickej motorke.
Harlemské hviezdy„V tom lacnom hoteli YMCA začínal Sidney Poitier, keď prišiel z Bahám. Niekoľko mesiacov sa zbavoval toho strašného bahamského prízvuku, aby sa stal hercom. A žil tam aj Malcolm X, ktorý tu za rohom robil čašníka,“ nadšene rozpráva o hviezdach Harlemu John Gallagher, dlhoročný sprievodca New Yorkom s titulom z histórie umenia.
Zhruba päťdesiatročný Ír má vypointovaný každý z príbehov o meste a užíva si ich, aj keď niektoré o pár dní zopakuje. Uličkami Harlemu kríva, aj napriek problému s nohami robí roky sprievodcu pešími túrami.
Poitier sa prízvuku zbavil a stal sa hviezdou, Malcolma X zastrelili jeho spolubojovníci za práva Afroameričanov zrejme preto, že v boji za rovnoprávnosť volal aj po násilí. To, čo sa južne od Central Parku volá Šiesta Avenue, je v Harleme Bulvár Malcoma X.
Policajti za mreže„Najväčší podiel väznených sveta sú Američania,“ nahnevane vysvetľuje Christina Gonzales na ulici v Harleme pred deťmi, ktoré striekajú na stenu grafity. Mladá aktivistka s dredmi bojuje proti policajnej šikane. „Jazdia po uliciach a zatýkajú deti s trávou. A na stanicu berú dokonca aj tých, čo nič neurobili. Nezoberú biele dieťa z Greenwich Village. Iba černochov z Harlemu, Bronxu či Queens.“
Aj Human Rights Watch upozorňuje, že väzenský systém Spojených štátov je prísny, za mrežami sedí päťsto ľudí na stotisíc obyvateľov, čo je najviac na svete. „Obeťami zneužívania sú tí najslabší: imigranti, menšiny, deti a starší,“ píše organizácia vo svojej správe za rok 2012.
Christina má na ramene tetovanie ´Spomínam na svoju starkú´, podpazušie si neholí a kandiduje do miestnej rady za zelených. Pred rokom ju odsúdili na desať dní väzenia. Pri demonštrácii vtrhla do súdnej siene a nazvala sudcu „bielym rasistickým prasaťom“. Teraz chce byť miestnou političkou. A keďže nie je v médiách, priznáva, že sa tam chce dostať aspoň cez takéto grafity akcie s deťmi. „Na maľovanie máme povolenie,“ pridáva ešte.
Pach a hazard v ChinatowneVäčšina zatknutých čiernych z Harlemu končí na juhu ostrova. V najväčšej väznici Manhattanu na hranici Chinatownu.
Pod jej oknami v Columbus parku sa odohrávajú iné prehrešky, a najmä tolerované. Napriek zákazu hazardu tam najmä starší Číňania hrajú o peniaze. Muži obsadili masívne murované stoly a ťahajú posuvnými kameňmi čínskych hier. Takmer bez emócií, hru dvoch mužov sleduje desiatka zvedavcov. Ženy majú na stoloch žetóny a hrajú karty.
Vedľajšiu ulicu prekrstili na Funeral street, v každom druhom dome je pohrebníctvo. Z výkladov ponúkajú aj papierové modely áut či domov. Mŕtvym ich pribalia do rakvy v krematóriu.
Tak ako nočné ulice Manhattanu začínajú krátko po polnoci páchnuť pre vrecia odpadu na chodníku, páchne to v Chinatowne aj cez deň po odchode smetiarov.
Na čokoládu do noci„Číňania? Veľký trh, ale sú to len skvelí kopírovači,“ vysvetľuje Joe Michelson ráno v kaviarni v židovskej štvrti Brooklynu, prečo Číňania, ale ani Japonci nikdy nepredbehnú Ameriku. „Nemajú invenciu v krvi.“ Európa je zasa lenivá a nie je skutočnou trhovou ekonomikou.
Joe má zhruba šesťdesiat rokov. Jeho rodičia pochádzali z Gruzínska, on sa už narodil v Izraeli, odkiaľ v šestnástich utiekol do Ameriky. Medzi rečou viackrát naznačí, že je veľmi bohatý. „Obchodujem s tým, čo položilo Lehman Brothers. Len to robím lepšie,“ hovorí a ani nepredstiera skromnosť. V roku 1996 šiel predčasne do dôchodku užívať si život, kríza ho však vytiahla späť. Dali sa vraj jednoducho zarobiť peniaze.
Celý čas pri ňom sedí asistent, objednáva mu kávu, zdvíha jeho hovory. „Najhoršie, čo sa môže stať bohatým ľuďom, je, keď si začnú myslieť, že sú niečo viac,“ rozpráva popri opise amerického príbehu úspechu. Keď si potom dvakrát rozmyslí svoju objednávku a čašník je nervózny, vynadá Joe svojmu asistentovi. Poníži ho pred celou kaviarňou a potom si ho už nevšíma, akoby tam nebol.
V tej istej kaviarni Chocolatte je živo aj po polnoci. Bradatí mladíci v čiernych klobúkoch a oblekoch aj v noci popíjajú kávu a kakao. Len v piatok po zotmení sa v židovskej štvrti zatvoria všetky obchody, aj ten s nápisom Vitaj, mesiáš.
Pred pár rokmi ešte všetci hovorili o dvojičkách a teroristoch. Dve veže zmizli zo siluety mesta, s dvanásťročným oneskorením už aj z tričiek. A keď médiá informovali o zatváraní amerických ambasád na Blízkom východe pre hrozbu útokov, teroristi už Newyorčanov nevystrašili. Mesto žije ďalej.
Čo sa oplatí na ManhattaneDžezový bar Blue Note v Downtowne na 3. ulici: ak vás nezaujímajú bigbandy za dvadsať dolárov, za desať si po polnoci môžete vypočuť Polnočný groove. Mladé talenty dostávajú priestor tam, kde hráva napríklad aj Chick Corea.
Stand Up NY – comedy klub na Upper West Side: v dvojhodinovej šou sa vystriedajú desiatky skvelých komikov. Na slovenských stand up comedy sa takto nezasmejete.
Planetárium v Natural History Museum – jedno z najlepších múzeí v New Yorku. Na veľkú kupolu premietajú dokument o vzniku vesmíru, rozpráva Whoopi Goldberg.
Soul Doctor – muzikál na Broadwayi, v divadle Circle in the Square: vystojte si zhruba polhodinový rad na Times Square a lístky na večerné predstavenie máte za polovicu. Pre dvoch to je stále vyše sto dolárov. Ak vás nezaujíma príbeh rabína, z ktorého sa po stretnutí s Ninou Simone stane hudobník, máte omnoho viac možností.
Johns Pizza – vraj najlepšia v meste na 44. ulici a Ôsmej avenue: cez deň čakáte pol hodinu na stôl, zatiaľ môžete piť na Ameriku netradične výrazné pivo Brooklyn lager a pozerať bejzbal Yankees. Pizza je naozaj skvelá.
Free Tours By Foot – ktorúkoľvek časť New Yorku chcete spoznať, oplatí sa tam ísť so sprievodcom pešo. Domáci znalci majú kopu historiek o meste, ukážu dôležité miesta a platíte im len toľko, koľko sami chcete.
Hudba v podzemíTo, čo počujete po vstupe do metra v centre New Yorku okrem vlakov, nie je náhoda.
Huslista vo fraku s notami, nadupaný džezový bigband, starý černošský bluesman. Tri rôzne žánre, tri rôzne generácie. Spája ich len to, že všetci hrajú fantasticky a všetci hrajú na najfrekventovanejších staniciach newyorského metra.
Kým pri mnohých pouličných umelcoch radšej rýchlo prejdete okolo, lebo sa držia hesla „načo cvičiť doma, keď môžem vonku, a ešte mi aj niekto zaplatí“, tu sa odohrávajú vážne koncerty. Nie je náhoda, že väčšina hudobníkov v staniciach newyorského metra nie sú žiadni amatéri, ktorých odvaha výrazne prevyšuje talent. Ide o premyslenú oficiálnu politiku podzemnej železnice MTA od roku 1985.
V snahe spríjemniť obyvateľom mesta a turistom čakanie na vlaky vedenie MTA rozbehlo špeciálne projekty Arts for Transit. Jedným z nich je Music Under New York (MUNY). Kto sa chce zapojiť, musí prejsť každoročným konkurzom.
Začína sa to prihláškou, ktorá pozostáva z formulára so základnými údajmi a ukážkou na CD alebo DVD. Uzávierka je 20. marca. Prihlášky preriedi komisia zložená z hudobníkov, zástupcov železnice aj kultúrnych inštitúcií a vybraných ľudí si v máji zavolá do priestorov stanice Grand Central Terminal.
Každý dostane 5 minút a musí ukázať „kvalitu, pestrosť a vhodnosť pre prostredie verejnej hromadnej dopravy“.
Najlukratívnejších staníc (kde sa dá najviac zarobiť) je tridsať a konkurencia obrovská, takže len málo muzikantov uvidíte hrať v metre niekoľko rokov. Ďalší dôvod je ten, že ak sú naozaj dobrí, stanú sa dosť známi a môžu rozbehnúť „nadzemnú“ kariéru.
Oliver Rehák