Merete je jedna z dvoch Nóriek, ktoré majú diplom z lesného hospodárstva. Jej farma leží pár kilometrov od švédskej hranice pri dedinke Grue Finnskog. FOTO - ARCHÍV
že žena po vydaji si necháva dievčenské meno a pripojí k nemu meno manžela. Pre priateľov je jednoducho Merete.
V Nórsku jablone, na Slovensku jedle
Meretina farma leží pár kilometrov od švédskej hranice, asi 120 km od Osla, pri dedinke Grue Finnskog – biely drevený dom, v okne kvety, na verande sedí mačka. Kúsok ďalej tmavočervené hospodárske budovy, ohrada pre psa, košiar pre ovce a nad ním škôlka – malé tenučké stromčeky, každý s lístkom a názvom. Koniec Meretinho lesa je v nedohľadne.
„Toto budú jablone, s veľkými šťavnatými červenými jablkami, ako rastú u vás na strednom Slovensku v Hriňovej,“ sprevádza ma Merete po farme.
„V Hriňovej som zase vysadila naše severské jedle, s krásnym dlhým ihličím, také aké vo vašej krajine doposiaľ nerástli. O pár rokov budeme z ich vetvičiek robiť vianočné vence a dodávať ich na trh do Detvy a do Zvolena.“
Hriňová – druhý domov
Slovo Hriňová vyslovuje Merete spevavo s nórskym prízvukom, ale plynulo. Za tých sedem rokov, čo tam pravidelne chodí, jej Slovensko veľmi prirástlo k srdcu. Slová Lesná správa Hriňová vysloví bezchybne. Do Hriňovej, k rodine Kontšekovcov prichádza tak pravidelne, že domáci ju na ulici zdravia už po slovensky. Založila úspešný projekt SLON – Slovensko-nórska spolupráca v lesníctve. Žiaci stredných lesníckych škôl a pracovníci lesných závodov zo Slovenska pravidelne prichádzajú získavať skúsenosti do Nórska za peniaze, ktoré Merete získava z nórskych vládnych projektov.
Milovníčka lesa
Merete miluje les. Praktické skúsenosti z farmy v Nórsku prenáša do teórie a výskumu, prednáša na mnohých svetových univerzitách. Ako lokálna politička strany stredu (Senterparti) sa aktivizuje za práva a pomoc farmárom, pretože farmárstvo je stále najhlavnejším zdrojom obživy nórskych ľudí žijúcich mimo miest. Najnovšie Merete zvolili do výboru pre regionálny rozvoj. Koordinuje medzinárodné projekty. Prednáša o ženách a pre ženy. Jej aktivita nepozná mieru. Kým Merete cestuje, manžel sa stará o farmu, deti chodia do školy a pomáhajú pri prácach a stará mama občas navarí.
Manžela farma chytila za srdce
„Vieš,“ hovorí mi Merete, „život ľudí v Nórsku sa veľmi zmenil odvtedy, čo sme objavili obrovské zásoby nafty. K dobrému, ale v niečom aj nie. Mnohí ľudia zleniveli, myslia si, že keď je štát teraz bohatý, že sa o všetko postará. Mladí ľudia by najradšej odišli do miest, do Osla, zdá sa im, že práca na farmách je ťažká a málo vynáša. Čo by však potom bolo s našimi pozemkami a lesmi? Chcem mojim deťom ukázať, že sa dá všetko stihnúť, aj cestovať – vidieť svet, aj pracovať na farme.“
Farmu zdedí syn
Manželia Gjedtjernetovci majú dve deti – blonďavého devätnásťročného Oleho a trinásťročnú Marianne. Tá je veľmi pracovitá, ale už teraz vie, že keď sa brat Ole ožení, bude musieť z rodnej farmy odísť. Podľa nórskeho pozemkového práva sa totiž pozemky nesmú deliť a drobiť. Dedí ich najstaršie dieťa. Farmu teda dostane Ole (tak ako ju zdedila jeho mama, staršia z dvoch sestier). Meretin manžel Egil bol päťnásť rokov učiteľom a korektorom nórskeho jazyka, ale práca na farme a starostlivosť o les a zvieratá si ho získali tak, že zanechal vyučovanie. Po večeroch a hlavne v zime sa však venuje písaniu – vydal úspešnú knižku Príbehy z poľovačiek a má pravidelnú rubriku v lokálnych novinách. O poľovačkách píše z vlastnej skúsenosti – aj dnes je spolu so synom na love sobov.
Meretin život nebol však vždy jednoduchý. Pred štyrmi rokmi ju začali trápiť bolesti. Lekár zistil rakovinu ženských orgánov. „Najskôr ma prepadol strach, čo bude s rodinou, s deťmi, s farmou, a potom aj myšlienka, čo bude so mnou,“ spomína Merete. Boj o život však vyhrala. A jej prístup k životu velí skúsenosti zúžitkovať. Založila teda organizáciu žien, ktoré prekonali rakovinu. Keď mi o tom povedala, prišli mi na um slovenské kúpele Lúčky. Sprostredkovala som Merete kontakt s Ligou proti rakovine. Osem nórskych žien z jej výboru si bolo na Slovensku Lúčky obzrieť a vyskúšať procedúry. Spokojné odporučili kúpele nórskemu zdravotníctvu.
Nie je jediná
Merete nežije život hrdinky. Nie je jediná úspešná a pritom „každodenná“ žena, s ktorou som sa v Nórsku spoznala. Na bežkách v zime či v lete na prechádzkach lesom, alebo na spoločenských podujatiach stretávame ženy, ktoré majú blízko k osemdesiatke a stále sú aktívne. V čom je ich prístup k životu iný ako väčšiny slovenských žien? Je to neobvyklá vnútorná sila, ktorá z nich vyžaruje, dávka správnej hrdosti, presvedčenie, že to, čo robím, je správne, a hlavne odvaha skúsiť nové. A spoločnosť ich v tom podporuje.
ĽUBICA SOKOLÍKOVÁ,
autorka pôsobí na veľvyslanectve v Nórsku