TRNAVA. Pôvodne sme premýšľali nad Vysokými Tatrami, no pod tlakom okolností sme sa rozhodli pre rakúske Alpy. Svoje požiadavky sme preverili cez prehľadnú stránku klettersteig.com.
Rozhodnutie padlo na ferratu Königsjodler, ktorá má niečo cez 1700 metrov a stúpa do nadmorskej výšky necelých tritisíc metrov. Výber ovplyvnilo aj video na youtube.com. Po jeho zhliadnutí a po minuloročnom absolvovaní zaistenej cesty na Tofanu di Rozes sme si uvedomili, že je čas nadstaviť latku o niečo vyššie.
Z Trnavy sme vyrazili v nedeľu o štvrtej poobede. Na parkovisko za dedinkou Mühlbach am Hochkönig, z ktorého sa začína cesta na dve ferraty, sme dorazili o pol deviatej.
Ako ostrieľaní borci sme si stan rozložili až po zotmení. Pod stromom, vedľa parkoviska pri kravách. No aj napriek tomu si nás našli.
Dvojica mladíkov na aute prišla až k nám, šofér nám slušne vysvetlil, aby sme tam nestanovali. Alebo zavolá políciu. Vraj by sme rušili zvieratá, ktoré sú posvätné zatiaľ iba v Indii. Upokojil som ho otázkou: A kde by sme mohli?
Parkovisko za dedinou Mühlbach am Hochkönig. V pondelok tam bolo málo áut, čo znamenalo, že na ferrate nebude plno. Počasie bolo priaznivé, najvyššia denná teplota sa pohybovala okolo tridsať stupňov Celzia.
Ráno sme vyrazili o pol siedmej. Cesta vedie popri Ružene a Belane. Celú trasu k ferrate si treba dávať pozor, kam šliapete.
Jedna cesta k dvom ferratám, vo vyšších partiách sa rozdeľovali.
Z parkoviska k ferrate to zabralo približne dve hodiny. Necelé štyri sme potom iba liezli.
Niekoľko metrov nás delí od nástupu na ferratu Königsjodler.
Zaistená cesta vedie po hrebeni.
Začíname. Hneď v úvode zisťujeme, že toto bude iná káva.
Ľahšie úseky striedajú náročnejšie.
Rozkročiť sa a nepozerať dole. Ja som sa pozrel a pevnejšie som sa chytil.
Väčšiu časť trasy vedie po hrebeni, alebo ako môj nemenovaný kamarát hovorí, po "pipicholoch".
Náročnosť cesty je aj v tom, že kedže zaistená cesta vedie po hrebeni, musíte ísť hore a dole, hore a dole. A keď si už myslíte, že je pred vami posledný "pipichol", objaví sa za ním ďalší. Skupina, ktorá štartovala po nás, z jedného takého práve zlieza.
Detailnejší záber.
Cesta viedla aj po takomto lane. Pod nohami prázdno.
V sprievodcovi doporučovali na túto časť mať so sebou horolezeckú kladku. My sme ju nemali, tak sme rúčkovali.
Po vyrovnaní adrenalínu v krvi znova pokračujeme. Opäť kolmo hore.
Neskutočné panorámy počas cesty sú samozrejmosťou.
Dorazili sme na vrchol. No za ním bol ďalší.
Tak ideme ďalej.
Predposledný vrchol, cesta vedie po pravej časti.
Posledný krok.
Oproti je vysokohorská chata, vrchol má 2941 metrov.
Chata na brale nás zaujala, samozrejme, že sme ju nemohli obísť, aj napriek tomu, že zostupová cesta k parkovisku neviedla okolo nej. Radi sme si "zašli". Pivo vyšlo na päť eur, kola štyri a liter vody stál tri eurá. Ako správni športovci sme si nedali nič. Pivo preto, aby nám na slnku neudrelo do hlavy, zo sladkej koly by sme boli smädní a vodu sme mali vlastnú.
Z chaty sme neskôr pozorovali skupinky na ferrate.
Začali sme zostupovať. To sme ešte nevedeli, že sprievodcovia nepreháňali, keď tvrdili, že cesta dole je náročnejšia ako hore po ferrate. Štrk, ľadovcové polia a slušný sklon robia zo zostupu ďalší adrenalínový zážitok.
Značenie bolo prehľadné. Ale tá cesta.
Na prvý, druhý a tretí pohľad sa javí cesta ako neschodná. Respektíve, že ani žiadna cesta tadiaľ nevedie.
Upokojíme sa a vydýchneme si až pri pohľade na kravy.
Večer z tajného miesta pozorujeme západ slnka.
Na druhý deň ráno vyrážame na podstatne kratšiu ferratu Grandlspitz, ktorá nás príjemne zaskočila svojou kolmicou.
Síce kratšia, ale hustá. Vždy keď som sa pozrel dole, tep prudko zrýchlil.
Posledné metre. Dole som sa pozeral už iba vtedy, keď som chcel doplniť adrenalín.
Z vrcholu sme uvideli ďalší vrchol. Krásny kríž sme nemohli obísť aj napriek tomu, že zostupová trasa tadiaľ neviedla.
Nevedeli sme, či sa tam dá dostať z našej pozície, pretože sme už tradične nemali žiadnu mapu. Predsa sme to vyskúšali.
Cesta viedla aj takýmto kuloárom. Zvládli sme ho aj bez istenia.
Večer rozkladáme stan na protiľahlej strane. Dosiahnuté vrcholy máme teraz pred sebou. Spoločnosť nám robili iba kravy.
Večer pozorujeme pomalý západ slnka.
Búrkové mraky nás našťastie obišli.
Ráno stíhame východ slnka. Priamo zo stanu.
Nechýbala Rysuľa s kamarátkami.
Ako posledný sme si "dali" Schneeberg, z ktorého sme sledovali absolvované trasy oproti. Okolo obeda sme vyrazili domov.