A nie jeden, ale hneď tri.
Nemusíte byť syrový fajnšmeker, aby ste po ochutnaní pažského syra nepovedali, že nič také dobré ste už dlho nejedli. Nemusíte byť čipkárka, aby ste nevideli, že jemné dečky, obrusy a výšivky na krojoch musel niekto robiť dni a mesiace. So soľou je to, samozrejme iné, ale aj na tú sú miestni hrdí.
Za svoju originalitu Pag, ktorý leží v severnej Dalmácii a s pevninou neďaleko Zadaru ho spája most len niekoľko desaťročí, vďačí najmä prírode a ľuďom, ktorí sa tu naučili žiť.
Byliny, vietor a soľ Silný zimný vietor bura zdvíha slanú morskú vodu z Velebitského kanála a rozpráši ju po ostrove, kde medzi kameňmi rastie tráva, a z byliniek najmä aromatická šalvia. To všetko dáva neopakovateľnú príchuť mlieku pažských ovcí, z ktorého je rovnako neopakovateľný tvrdý zrejúci syr.
Na ostrove sú dve oficiálne syrárne, najväčšia je Paška sirana, na ktorú narazíte hneď pri príchode do mesta. Veľa investovali do technológií, aby mohli postupne vyvážať syry na európsky trh. Pri výrobe ich hlavného pôvodného produktu však zachovávajú originálne postupy.
Syráreň má tritisíc vlastných oviec, ktoré doja dvakrát denne. Zvyšok mlieka vykupujú od chovateľov na ostrove, kde celkovo žije asi 40-tisíc oviec. Chov je regulovaný, pretože viac oviec by sa nemalo kde pásť.
„Mlieko konkrétne na pažský syr sa vykupuje do júla,“ hovorí Martina Pernar. Pažský syr je drahý, cena sa pohybuje okolo 150 – 200 kún za kilogram (20 – 26 eur). „Liter mlieka vykupujeme za dvanásť kún a na dva kilogramy syra potrebujeme sedem litrov mlieka.“ Syr dozrieva tri mesiace.
Kríza zasiahla aj syráreň. Zatiaľ čo pred recesiou vyrábali len veľké okrúhle bochníky, dnes robia menšie – 100- aj 200-gramové balenia.
Syráreň vyrába okrem Pažského viacero druhov syra z ovčieho, ale aj kravského mlieka, ktoré vozia od chovateľov až zo Slavónska na severe krajiny. Experimentujú - medzi ich novinky patrí napríklad Primorac z kravského mlieka, ktorý každý deň obracajú a potierajú bylinkovým roztokom.
Syry vyvážajú do USA, Nemecka, ale aj do Česka. Slováci si ich zatiaľ môžu kúpiť len na dovolenke.
Čipka Tak ako syr, ani nádherné čipky, ktoré niekoľko storočí robia obyvateľky mesta Pag, by neboli bez vetra bura. Počas búrok sa totiž nedalo nič robiť, a tak ženy začali čipkovať. Výsadou sa stali práve pre mestské paničky, pretože na dedine mali ženy prácu po celý rok. Naučili ich to benediktínky z miestneho kláštora a prvé zmienky o čipkách sú ešte z 15. storočia. Spočiatku ručné výtvory zdobili košele, tašky, až neskôr začali robiť obrusy, prehody, obrázky.
Na námestíčku v centre Pagu je malé múzeum čipky. Je to len jedna miestnosť, vstupné stojí desať kún, ale mladá slečna, ktorá múzeom sprevádza, vám aj ukáže ako sa z obyčajnej nitky stáva tvarovaná čipka. Vyšíva sa ihlou a nie paličkami, ako sme zvyknutí u nás.
„Tiež som musela na čipku dorásť,“ vraví. „V puberte sa mi to zdalo trápne, staromódne, vravela som si, že to nikdy nebudem robiť, veď načo by mi to bolo,“ hovorí sympatická tridsiatnička. „Teraz čipkujem v každej voľnej chvíli.“
Aj malý vzor trvá niekoľko dní čistého času, väčšie aj niekoľko mesiacov. „V každej rodine v meste je minimálne jedna žena, ktorá čipkuje. V našej čipkujeme všetky – babka, mama aj sestra.“
V Pagu sa tento rok koná už štvrtý ročník medzinárodného festivalu, kam chodia ženy z celej Európy. O paličkovanej čipke zo Španej Doliny počuli aj v Pagu, ale zo Slovenska ešte návštevu na festivale nemali.
Takto sa čipka vyrába a takto vyzerá hotový obrus. Tento stojí 1250 kún, čo je okolo 165 eur.
Obchod so soľou Na Pagu sme boli niekoľkokrát a zakaždým nás na začiatku mesta vítali rozľahlé saliny a pred továrňou veľké mechy so soľou.
A čipka aj syry súvisia so soľou. Obchod so soľou totiž prinášal mestu obrovské bohatstvo, a tak si mestské ženy mohli dovoliť robiť čipku – mali slúžky, ktoré za nich urobili ostatné.
Na viac než troch štvorcových kilometroch sa odparuje morská voda a ročne tu vyprodukujú 33-tisíc ton soli, čo sú takmer dve tretiny celej chorvátskej produkcie.
V jednom zo starých skladov je múzeum, nie je veľmi atraktívne, ale po jeho návšteve si dokážete predstaviť, ako soľ vyrábali kedysi aj dnes.
V posledných rokoch sem chodia turisti a v rámci oddychu pracujú na salinách. Rozdiel je snáď len v tom, že dnes majú obuté kvalitné gumené topánky, zatiaľ čo pred 60 rokmi boli muži bosí – a ani predstaviť si nechceme, ako vyzerali ich chodidlá, keď sa do nich soľ zahryzla.
Zobraziť Chorvátsko - kam na dovolenku na väčšej mape
