Reportáž z jedného z posledných skanzenov sovietskeho sveta, ktoré trápi nespútaný kapitalizmus, mafia a autoritársky režim financovaný Moskvou.
Európska únia, OSN, medzinárodní vyjednávači a svetoví lídri v tom majú jasno. Podnestersko je neoddeliteľnou súčasťou Moldavska, malej krajiny medzi Rumunskom a Ukrajinou. Vyhlásenia politikov a realita sa však nemusia vždy zlučovať.
Malý pás územia popri rieke Dnester, ktorá sa o niekoľko kilometrov južnejšie vlieva do Čierneho mora, si už vyše dvadsať rokov žije vďaka Rusku samostatne so svojím nikým neuznaným prezidentom, hlavným mestom a vlastným rubľom. Bez moldavčiny (vlastne rumunčiny) a politikov z Kišiňova.
Nefoť ani nezapisuj
Moldavský šofér sa predstaví ako Sergio. „Trochu rozprávam po taliansky,“ smeje sa Serjoža. Väčšinou vozí krajanov do Perugie za prácou. Teraz to má jednoduchšie. Za hodinku cesty z Kišiňova plného stromov si zarobí 50 eur a mňa vyhodí v Tiraspole, centre podnesterských separatistov plnom Leninových hláv.
Skôr než sa tak stane, musíme prejsť cez hranicu, ktorú strážia „ruskí mierotvorcovia“. Najskôr prejdeme moldavský post. Sergio len spomalí, zakýva policajtke a zašepká, rýchlo skry fotoaparát.
„Prísny zákaz fotenia a zapisovania si,“ píše sa po rusky na tabuli. Na území samozvanej Podnesterskej republiky sa polícia mení na milíciu. A tajná služba sa tam, podobne ako v Bielorusku, volá KGB.
Musíme vystúpiť z auta, vypísať registračný lístok a keďže na rozdiel od Sergia chcem v Podnestersku stráviť viac ako 24 hodín, mladý Podnesterčan ma upozorní, aby som sa zajtra prihlásil na milícii a zaregistroval po druhý raz. Buchne pečiatkou, lístok vloží do pasu a sme v Podnestersku.
Milícia je na každom kroku.
Nájdi rozdiel
Podnestersko
nikým neuznaná separatistická enkláva na ľavom brehu rieky Dnestera,
odtrhlo sa od Moldavska po rozpade Sovietskeho zväzu na začiatku 90. rokov,
medzinárodné spoločenstvo ho považuje za súčas Moldavska, to však naňnemá priamy vplyv,
v roku 1992 viedlo krátku vojnu, pričom zahynulo asi tristo ľudí,
má vlastného prezidenta, parlament aj menu (ruský rubeľ),
región je vychýrený ako pašerácke centrum organizovaného zločinu v Európe,
hlavné mesto Podnesterskej republiky je Tiraspol,
má okolo pol milióna obyvateľov,
ukrajinské hranice s Podnesterskom stráži európska misia EUBAM,
v Podnestersku má Rusko vyše tisíca vojakov,
Moskva dotuje jeho ekonomiku, najmä cez nízke ceny plynu a penzie.
Rozdiel medzi Moldavskom a Podnesterskom, ktoré sa od neho odtrhlo po rozpade Sovietskeho zväzu po krátkej vojne v roku 1992, udrie do očí hneď a rovno dvakrát.
Namiesto dvojjazyčných tabúľ už nikde neuvidíte a ani nezapočujete rumunčinu (teda vlastne moldavčinu). Všetko je v azbuke a McDonald´s nahradila Andyho Pizza. Tým druhým prekvapením sú všadeprítomné sovietske symboly.
Pri vstupe do mesta je logo ZSSR. V Tiraspole nechýba Leninova ulica, jeho socha tróni oproti Domu sovietov, kde sídli starosta, nechýba ani na vlajke či reklamných plagátoch na mesto Tiraspol, ktoré bolo „postavené pre život“.
„Je to sovietske panoptikum, kde sa však hrá veľká geopolitická hra medzi Ruskom a Úniou,“ rozpráva popod fúz maďarský diplomat Attila Kovács, ktorý pôsobí v regióne dlhé roky a s Tiraspolom sa, vlastnými slovami, snaží rozvíjať „čo najbezproblematickejšie vzťahy“.
„To je jediná cesta. Samozrejme, s tým, že nesmieme dovoliť ekonomickú separáciu. Spolu s teritoriálnou integritou je to základný princíp,“ opakuje prvý tajomník na maďarskej ambasáde mantru európskych diplomatov, ktorí začínajú objavovať dôležitosť Moldavska. Minulý týždeň tam ako posledná krajina Visegradu otvorilo svoju ambasádu Slovensko.
„Moldavsku chceme pomáhať tak, ako kedysi pomáhal Západ nám,“ povedal SME Miroslav Lajčák a svoj sľub zopakoval aj o týždeň neskôr priamo v Kišiňove. V Podnestersku o tom však nevie nik. Domácich zaujíma viac, čo sa deje v Moskve než v Kišiňove.“
Letná brigáda s koňom.
Bohatší separatisti made in U. S. S. R.
Tretím, na prvý pohľad nie takým zjavným rozdielom medzi ľavým a pravým brehom Dnestra je, že v Podnestersku je, paradoxne životná úroveň o niečo vyššia ako v Moldavsku.
„Vďaka Rusku,“ rozpráva podnesterská sociologička Jelena Bobcovová, „pomáha nám ekonomicky, dotuje plyn, čiastočné platí komunálne služby či vypláca dôchodky a rozdáva pasy.“
Ak by ste však čakali, že Bobcovová by ruskú podporu lusknutím prstov vymenila za pasy Európskej únie, tak ste na omyle.
„Náš priemysel je veľmi nerozvinutý, obávam sa, že by sme v súčasných podmienkach tvrdú konkurenciu neprežili,“ rozpráva sociologička, odkrojí si z vynikajúcich blinčekov plnených višňami a začína vymenovávať dôvody, prečo zjednotenie Podnesterska s Moldavskom také jednoduché nebude.
„Predstavte si, že samostatne si tu žijeme už 20 rokov, ľudia si zvykli. Mladá generácia nepozná nič iné ako tento síce ťažký, ale stabilný život. Ďalším problémom je prístup Kišiňova, ten by mal zabudnúť, že sa dá vrátiť čas späť a tváriť sa, že sa nič nezmenilo. No a do tretice, je tu veľmi veľký proruský sentiment. Keď sa rozpadal Sovietsky zväz, väčšina Podnesterčanov, na rozdiel od Moldavcov, si to nepriala. Chceli v ňom zostať. Väčšina ho vnímala ako dobrú vec, kde máte prácu a viete, čo sa stane zajtra. Preto tí Leninovia v uliciach,“ vysvetľuje Bobcovová.
„Keby ste sa domácich pýtali, kto je ich najobľúbenejší politik, jednoznačne by povedali Vladimir Putin.“
Keď sa neskôr bežných Podnesterčanov na ulici pýtame, čo by si vybrali medzi Európskou úniou
a Ruskom, tak jednohlasne hovoria to isté a nechápavo krútia hlavou nad otázkou. „Všetci chcú Putinovo Rusko,“ rozpráva bez zamyslenia tínedžerka Olja, ktorá si privyrába pred kinom, kde hrajú americké filmy. Na koni vozí malé deti alebo svadobčanov.
Máša (jej pravé meno vzhľadom na jej bezpečnosť neuvádzame) ako jedna z mála Podnesterčanov to vidí inak. „Samozrejme, ak bude pre nás Moldavsko atraktívnejšie, tak potom by sme sa otočili smerom
k Európskej únii, hoci teraz je to skôr v prospech konkurenčného eurázijského projektu, ktorý tlačí Moskva,“ rozpráva šéfka jednej mimovládnej organizácie, ktorá sa snaží malými krokmi budovať občiansku spoločnosť v regióne.
„Je to však ťažké. Slobodné médiá tu nefungujú, kto spochybňuje režim, dostáva sa do problémov a s nami, pretože dostávame granty zo Západu, sa novinári rozprávať nemôžu.
V Tiraspole sa nás všetci pýtajú: a prečo si neberiete peniaze z Moskvy? To je predsa podozrivé,“ hovorí Máša.
Dom sovietov stráži busta Lenina.
Krajina jedného šerifa
Dvadsiatnik Viktor si odpije z piva a v rozvernej nálade spustí, čo si praje zo všetkého najviac. „Už je načase, aby túto veľkú dieru zabral Putin a na Moldavsko nech hodí atómovú bombu,“ povie a rozrehoce sa.
Je osem hodín večer a skupina mladíkov s ruskými kamarátmi a niekoľkými turistami zo Spoločenstva nezávislých štátov sa plaví na výletnej lodi po rieke Dnester. Na rozpadávajúcej sa, ale čistej promenáde sa prechádzajú skupinky mladých dievčat.
Viktor sa oprie o červeno-zelenú zástavu, na ktorej má byť správne aj kosák a kladivo. Loď za hlučných melódií ruských šlágrov z reproduktorov vysokých ako ruský medveď kormidluje kapitán Vladimir Gruška.
Hodinová plavba po Dnestri je jedna z najväčších atrakcií bohom zabudnutého hlavného mesta bez ambasád.
Teda ak nerátame kancelárie spriaznených separatistických republík Abcházsko a Južné Osetsko, ktoré sa odtrhli od Gruzínska a Moskva tam teraz s radosťou rozdáva ruské pasy.
Podnestersko však na rozdiel od nich má aj vlastnú menu, podnesterský rubeľ. A šerifa.
Monopol, podľa ktorého sa v Tiraspole volá hlavný futbalový klub F. C. Šeriff vlastní benzínové stanice, supermarkety, televízny kanál, dovozcu Mercedesov, mobilnú sieť, vydavateľstvo, reklamnú agentúru, stavebnú spoločnosť aj pekárne.
Založili ho ľudia z KGB a špekuluje sa, že ich skutočným vlastníkom je prezident Igor Smirnov, ktorý vládol Podnestersku nepretržite dvadsať rokov, až kým ho prekvapivo pred rokom a pol nevymenil po voľbách mladší politik Jevgenij Ševčuk.
„Neverím, že všetky tie výhody, zľavy, zákony na mieru, prechádzali Šeriffovi len tak a prezident z toho nič nemal,“ myslí si Máša.
Nový prezident s ním teraz naoko bojuje, hoci strana, kde začínal svoju kariéru, je financovaná práve Šeriffom a ovláda miestny parlament. O monopole ako o veľkom probléme hovoria aj samotní obyvatelia Podnesterska, ktoré má povesť európskeho centra pašerákov, organizovaného zločinu a prania špinavých peňazí.
Tank pri pamätníku druhej svetovej vojny, ale aj tej z roku 1992, je obľúbenou atrakciou.
Raj pašerákov
Skutočným vládcom v krajine v Podnestersku je však podľa šéfa moldavského Inštitútu pre verejnú politiku Arcadiea Barbarosieho podnesterský šéf diplomacie.
Chodí si do Moskvy pre pokyny,“ hovorí. Rusko podľa neho využíva Podnestersko, aby sabotovalo moldavskú integráciu do Európskej únie. Komplikované vzťahy medzi Kišiňovom a Tiraspolom či geopolitické hry s Ruskom nie sú jediným problémom.
„Nie je to len o Rusku. Aj niektorým moldavským politikom vyhovuje status quo
a na pašovaní cez Podnestersko na trhy Európskej únie zarábajú,“ rozpráva moldavský politológ Bogdan Tirdea, autor knihy o moldavských oligarchoch. Na moldavských hraniciach s Ukrajinou od roku 2005 funguje misia EUBAM, kde pôsobia aj štyria Slováci.
Colníkom a policajtom z Európskej únie sa podarilo zadržať 14 miliónov škatuliek cigariet, odhaliť desiatky prípadov spojených s organizovaným zločinom. Aj to je príklad, že vklad Únie začína v regióne fungovať.
Oproti ostatným zamrznutým konfliktom je tiež výhodou Podnesterska, že sa dá vyriešiť politicky.
„Nie je to náboženský ani etnický problém,“ hovorí tiraspolský politológ Sergej Širokov. Zjednotenie je podľa neho možné, ale až keď Moldavsko ponúkne kompromis. Napríklad federáciu.
Politika je však miestnym ukradnutá. V televízii beží len oficiálna propaganda a na ulici nikto len tak otvorene nehovorí o skutočných pomeroch v krajine.
Sovietsky zväz má v Podnestersku stále dobrý imidž.
F. C. Šeriff je najlepší
„A ty ako športuješ? Boxuješ? pýta sa Viktor na výletnej lodi. Ak v niečo podnesterská mládež verí, tak je to šport. „F. C. Šeriff poznáš?“
Miestny futbalový klub pozná veľmi dobre celé Moldavsko. Posledné roky vyhráva ich domácu ligu. Vznikol len v roku 1997 a už má jedenásť titulov a aj vlani skončil prvý. Jeho moderný futbalový stánok sponzoruje Škoda.
Futbal, na rozdiel od mobilných sietí, hranice medzi Moldavskom a Podnesterskom nepozná. Spolu s tým, ako čoraz viac miestnych žiada o nové moldavské pasy, je to znak, že rozdelenie krajiny na ľavý a pravý breh Dnestra nemusí byť definitívne.
Život v Podnestersku je rovnako ťažký ako v Moldavsku. „Kto môže, uteká preč. Do Ruska či na Západ. Tí najtalentovanejší už dávno odišli,“ rozpráva Máša o probléme, ktorý Kišiňov s Tiraspolom spája. „Len za posledný rok a pol sa zmenil minister spravodlivosti šesťkrát, chýbajú nám kvalitní ľudia.“
Aj mladý Tiraspolčan Viktor odišiel študovať do Moskvy a chce tam zostať pracovať. Bývalý vojak sovietskej armády Vladimir, ktorý teraz pracuje pre hotel Timoty, má zase deti v Nemecku. „Každý ide tam, kde nájde príležitosť,“ hovorí.
Ostať je tá posledná možnosť. Asi 25-kilometrový pás okolo rieky Dnester sa tak rozhoduje medzi Západom a Východom. A podľa sociologičky Bobcovovej zatiaľ vyhráva ruská mentalita. „Ako sa hovorí, kto si odlúčenie od Ruska neželá, nemá rozum, a ten, kto si ho želá, je zase bez srdca.“
Cestu podporila Európska komisia a SlovakAid.