FOTO - ARCHÍV
Ešte pred niekoľkými rokmi si rodina Jusupovovcov dobre zarábala na živobytie v továrni na rybie konzervy v Mujnaku, rozkvitajúcom prístave v Karakalpackej autonómnej republike na pobreží Aralského jazera. Dnes je továreň zatvorená a Mujnak sa nachádza na okraji stále sa rozširujúcej púšte.
62-ročný Malik Jusupov a jeho dvaja synovia trpia tuberkulózou, v tomto regióne veľmi rozšírenou chorobou. Dôvodom ich nešťasia je ekologická katastrofa, ktorú zapríčinilo rozhodnutie sovietskej vlády v šesťdesiatych rokoch o odklonení sútokov riek. Podľa veľkého plánu bývalého sovietskeho vodcu Leonida Brežneva mali rieky Amudarja a Syrdarja zavlažovať vyprahnuté stepi Strednej Ázie a umožniť tak pestovanie bavlny.
Aralské jazero vysychalo neuveriteľnou rýchlosťou. Jeho plocha sa zmenšila o dve tretiny, ryby sú mŕtve a odparovanie vytvorilo vrstvu soli a pesticídov. Vietor toxický prášok, biely ako sneh, roznáša po celom kraji. Miestne poľnohospodárstvo je na úpadku, rozšírili sa choroby a voda sa nedá piť. Mujnak a iné prístavy zaoberajúce sa rybolovom sa premenili na pohrebisko hrdzavejúcich lodí vzdialených sto kilometrov od mora. Väčšina obyvateľov trávi život tým, že sa nečinne túlajú popri ceste.
Všetkých osem detí Malika Jusupova je bez práce a trinásť členov rodiny živorí z dôchodku rodičov, teda z nejakých 20 dolárov na mesiac. „Naša diéta sa skladá z chleba a čaju,“ vysvetľuje 28-ročný Berik Jusupov, ktorý má tiež tuberkulózu. Podľa regionálneho vedúceho Lekárov bez hraníc Jeana Takkena choroba dosiahla rozmery epidémie. Počet zaregistrovaných prípadov predstavuje dvojnásobok národného priemeru. Pribúdajú dýchacie problémy a ochorenia ľadvín, úmrtnosť detí je na vzostupe. Odborníci ju prisudzujú slanosti pitnej vody a soľnému prachu. Lekári z detskej nemocnice v meste Nukusu uvádzajú, že 90 percent novorodeniat a skoro všetky tehotné ženy trpia chudokrvnosťou. Námestník ministra zdravotníctva Karakalpackej autonómnej republiky Atadžan Chamrajev prisudzuje nárast tuberkulózy chudobe a ekologickej kríze.
„Zmenšovanie Aralského jazera malo dosah na ekológiu a ekonómiu. Predtým sme lovili ryby a továrne pracovali. Teraz tu máme nezahojenú ranu a rozsiahlu oblasť pokrýva soľ,“ hovorí Chamrajev. Problémy ešte zhoršili tri roky sucha, ktoré zasiahli územie, kde sa predtým pestovala ryža a bavlna. Podľa vedúcich Červeného kríža, ktorý v okolí Nukusu rozdeľuje potravinovú pomoc, muselo veľa dedinčanov predať to, čo zostalo z ich inventára a niekedy tiež dom, aby vôbec prežili. Úrady sa snažia rozvinúť pestovanie obilnín zvyknutých na teplé a suché podnebie regiónu, napriek tomu že bavlna zostáva dôležitým zdrojom príjmov Uzbekistanu. Ale miestni obyvatelia už nemajú chuť čakať na to, či tieto iniciatívy zlepšia ich život. „Moje deti môžu nájsť prácu. Prežívame vďaka našim dôchodkom, jeme len chlieb a chýba nám pitná voda. Chceme odísť,“ hovorí Malik Jusupov. (čtk)