Hlavná sofijská stanica je o polnoci ľudoprázdna, strážená a zamknutá pred bezdomovcami. Až po chvíli blúdenia podzemnými chodbami narazíme na prvých ľudí. Mladí Česi s fľašou zlého vína nás presvedčili, aby sme sa vykašľali na hotel a prenocovali s nimi na stanici - s láskavým dovolením policajtov. Privolíme, a tak prvú noc v Bulharsku trávime na staničnej dlážke. Sofia sa prebúdzala skoro a keď otvoríme oči, už sa okolo nás ponáhľajú desiatky nôh.
Sofia
Smrdí v nej socializmus. Socialistické električky, autá, budovy. Niečo ako Bratislava pred desiatimi rokmi - šedivá a neútulná. Hlavný bulvár síce spestrili svetoznáme obchody a utešené reštaurácie, ale bočné ulice v centre sú chudobné na atrakcie aj na život. Neútulná je aj izba v desaťeurovom hoteli, ale je aspoň čistá a v centre.
Zhovorčivý Švéd, ktorý tam už prespáva tretiu noc, chce hneď porovnávať sofijské dojmy. Najlepšie naňho pôsobia miestne čašníčky a v tom sa zhodneme. Dve z nich Nadja a Jana nemajú ešte ani dvadsať, pracujú v dobrom podniku, ale ich snom je odísť z Bulharska. Učia sa po anglicky a túžia pracovať na zaoceánskej lodi. Snažia sa zakryť sklamanie, keď zistia, že my ich môžeme pozvať maximálne tak na Slovensko. Prinesú skumriu, vyprážanú rybu výzorom aj chuťou podobnú makrele, skutočný šopský šalát a pivo Zagorka. Účet je len 150 korún. Bulharská kombinácia peknej obsluhy, veľkých porcií dobrého jedla a nízkych cien dáva tušiť, že reštaurácie sa stanú naším dočasným domovom.
Lili
Vlak zo Sofie na pobrežie Čierneho mora do Varny ide osem hodín. Je nedeľa, a tak sa v ňom vystrieda celá spoločenská vzorka. Dôchodkyne sa vracajú od vnúčat, muži do práce a mladá, snedá Lili za mamou. Pracuje vo Varne vo fabrike, ktorá okrem iného zožehľuje švíky na šatách. Od šiestej rána do druhej popoludní má v rukách žehličku. Nevedno prečo, ale v lete sa žehlí viac, to zarobí 150 dolárov za mesiac. V zime o 50 dolárov menej.
Lili má dobré bulharské srdce, veľmi chce, aby sa nám Varna páčila. Zasvätene ukazuje veľké živé centrum, plné turistov a atrakcií, ktoré sa môže porovnávať s centrami v známejších destináciách. Všetky ulice a uličky nakoniec mieria k pobrežiu, kde sa na diskotékach miešajú mladí Európania.
Na najvyššom poschodí najvyššieho hotela vo Varne, v panorámabare Lili prezradí, že v ten deň bola na tých miestach prvýkrát. Pre ňu a jej priateľov je centrum nedostupné.
More
Hotel v centre Varny je príliš drahý, a tak meníme mesto za pobrežie a pieskové pláže. Rozheganý starý autobus, akým dnes u nás jazdia dedinské futbalové kluby, nás odvezie necelých sto kilometrov na sever do Šable. Stanica vyzerá ako ten autobus, len je špinavšia. Je to ešte osem kilometrov do pobrežného kempu, tak si najímame jediný taxík na okolí. Keď zistí, že vezie ľudí zo Slovakie, začne sa usmievať a už sme „my friend“. Je to skutočný priateľ, za osem kilometrov chce v prepočte 90 korún.
Kempov je v Šabli takmer viac ako kempujúcich. Kilometrový úsek pláže je absolútne vyľudnený. Podľa domácich sa sezóna už končí, ale podľa obrastených a ošarpaných bungalovov to skôr vyzerá tak, že sa tu skončili zlaté turistické časy. Kedysi tu vraj bývalo nevídane živo, stánky, pečené ryby, ľudia skákajúci do vĺn. Dnes sa majitelia kempov usilujú predať aspoň pozemky.
V jednej z mála reštaurácií popíjajú a prejedajú sa mladí Slováci z východu. Nudu a zlé počasie zabíjajú mastikou, aromatickým alkoholom na spôsob gréckeho uza. Mastika sa nosí po 100 gramoch a s pohárom studeného kyslého mlieka s ľadovou drvinou. Je to zákerná potvora, nenápadne sa usadí v hlave a trvá deň, kým zase vyprchá.
Pri mori zisťujeme, že pieskové pláže sú v skutočnosti pieskovo-mušľové. Vyplavené riasy a dary mora odpratávajú len na Zlatých pieskoch, v Nesebare a podobných letoviskách. To už radšej tie mušle.
Slováci
Našinci sú všade, ale najviac na juhu v Careve. Sú tu najnižšie ceny - za izbu na priváte v centre, vzdialenú desať minút od mora, pýtajú päť leva, po našom menej ako stovku. S hostiteľkou sa smejeme, keď sa niekoľkonásobne nepochopíme v pomerne jednoduchom rozhovore. Dôvodom je bulharské „nie“, ktoré sa hlavou ukazuje ako naše „áno“ a naopak. Skúste si to. Môže sa vám stať, že sa pritom budete cítiť, ako by ste klamali.
Večeru si dávame v slovenskej reštaurácii, ale po čase zistíme, že jedálne lístky v slovenčine tu majú skoro všetci. Všade, kam sa pohneme, stretávame našich a bývalých našich: „Pôjdeme na večeru dnes alebo zajtra?“ alebo „Kdybys koupil obě, dal by nám je se slevou“. Cenové otázky sú vôbec častou témou rozhovorov v uličkách zaplnených stánkami s jedlom a so suvenírmi. Len v reštauráciách sa pánska spoločnosť so slovenskými pasmi radšej baví o krásnych a milých čašníčkach, bulharských perlách, ktoré sú nádejou, že krajina bude ešte ďalej krásnieť. Pretože to potrebuje a preto, že si to zaslúži.
JURAJ JAVORSKÝ