Pôvodne sme chceli prejsť niekoľko lyžiarskych super-rezortov vo Francúzsku. Po tom, čo sme vyskúšali Val Thorens, sme zmenili názor. Stačí jedno, keď ide o to najlepšie.
Zimný trip do Francúzska sme odštarovali v sobotu, týždeň pred Veľkou nocou. Prenajatý dom nás čakal v Annecy, na kopci s výhľadom na prekrásne Lac´du Annecy.
Strategické miesto, ktoré bolo maximálne do dvesto kilometrov od "vážnejších“ ski rezortov, sme si vybrali zámerne. Chceli sme totiž vyskúšať viacero francúzskych stredísk. Takmer všetci zo štvorčlennej posádky už absolvovali pobyty v Tignes, Val D´Isére, Alp d´Huez či Les 2 Alpes.
Tentokrát sme chceli vyskúšať Les Arces, La Plagne a magické Val Thorens. Po tom, čo sme „neprezieravo“ zaradili Val Thorens na druhý deň, sme sa už nikam inam ani nedostali. Všetci sme sa zhodli, že v iných strediskách by sme iba spomínali na to, ako sa parádne jazdilo vo Val Thorens.
Na rozjazdenie sme si vybrali stredisko La Cluzas. Štvorhodinový lístok vyšiel na 31 eur.
Vysoké prevýšenie a množstvo freeride zón. Po prvých dvoch fantastických jazdách prišlo sklamanie v podobe hmly a dažďa. Ako správni Slováci sme pokračovali v jazde. Ale už nie tak fantastickej a kvalitnej.
Stredisko bolo v nedeľu prázdne. Veď kto by aj v takom počasí jazdil.
Jazdili sme až do záverečnej. S tým, že sme ho nakoniec premenovali na stredisko mokrých zadkov.
Nasledovalo zhoršenie počasia na horách. V pondelok sme sa "iba" prechádzali okolo jazera.
V utorok sme udreli. Stredisko Val Thorens, respektíve jeho malá časť. Hmla sa prelievala z údolia do údolia.
Veľa ľudí bolo iba v "dolných partiách". V pozadí dedinka Val Thorens v nadmorskej výške 2300.
Pohoda v 3000 nad morom. V pozadí biele pláne. Jazdilo sa úplne všade.
Postupne sa vyjasňovalo. Počasie napovedalo, že na druhý deň bude "azuro" (čistá obloha bez mrakov)
Streda. Prišlo "azuro". Val Thorens sa ukázalo v plnej nádhere, respektíve všetky svoje možnosti.
Prepálené fotky a spálené tváre? Tak chutí "azuro" vo Val Thorens.
Ďalšia pohoda pri ďalšej chate.
Tu sme ešte neboli. Široký úsmev na tvári počas celého freeride dňa je samozrejmosťou. Nejdeli sme, nepili sme, nenatierali sme sa, nečakali sme sa. Fotilo sa iba narýchlo "vreckovým" fotoaparátom. Potrebovali sme iba jazdiť.
"Strašné pózovačky". Druhý sprava je Arnaud, u ktorého sme v Annecy bývali. Po tom, čo sme zaplatili za poschodový dom na celý týždeň, nám vrátil 50 eur naspäť so slovami, že sa mu to zdá veľa.
Z lanovky pozorujeme možné trasy.
Všetko čo vidíte na fotografii sa jazdí. Niektoré freeride zóny priamo z lanoviek, k iným ste si museli prešlapať.
V pozadí vyčnieva Mt. Blanc.
Aj tu si to môžete pustiť kadekoľvek. Prvú stopu si nájdete aj v poobedných hodinách. Toľko tam toho je. A ešte oveľa viac.
Neskutočný pohľad z Glacier de Péclet v 3100 metrov nad morom.
Hore sa "dalo" fotiť iba cez slnečné okuliare.
Z vrcholu po ľavej hrane smerom doľava a potom celou dolinou späť k vlekom. Hlavne o tom je Val Thorens. V týchto miestach sme stretli aj "domácich" z Bratislavy. Manželia nám prezradili, že roky chodili do Francúzska do rôznych stredísk. No posledných 17 už iba do Val Thorens.
Všetko je "popísané". Čistý powder však nájdete vždy.
Treba sa vyhýbať kameňom. V čistom prašane by vás nemalo nič prekvapiť.
Neskutočné nadšenie nás vybičovalo k spevu na lanovke. Text sme zložili "narýchlo". Val Thorens, Val Thorens o rok prídem zas, Val Thorens, Val Thorens, nikde inde viac. A to sme boli iba pod vplyvom neopísateľného pocitu z top strediska. Vznikla aj nová klasifikácia Álp. Sú rakúske Alpy, švajčiarske Alpy, francúzske Alpy a Val Thorens.
Každý sa pustil kade chcel, respektíve na čo mal.
Nostalgia pri odchode.