Stopäťdesiat rokov okupovali Turci Uhorsko. Na zabudnutých kopcoch môžete dodnes nájsť zvyšky dômyselných pozorovateľní, ktoré pomáhali brániť mestá a dediny pred lúpežnými nájazdmi krvilačných hôrd.
Bitka pri Moháči v auguste 1526, kde od osmanskej armády utrpel zdrvujúcu porážku uhorský kráľ Ľudovít II. Jagelovský, otvorila Turkom cestu do Uhorska na dlhých 150 rokov.
Toto obdobie, plné pustošenia a života v tieni smrti, ukončila v roku 1683 bitka pri Viedni.
V tej zas utrpeli porážku Turci, čomu sa domáce obyvateľstvo nepochybne potešilo. Skončila sa tak dlhá trauma niekoľkých generácií našich predkov.
Život v strachu
V rokoch tureckej nadvlády si obyvatelia miest a dedín, ktoré sa nachádzali v pohraničnom území, vytrpeli svoje.
Bol to život v neustálom strachu o majetok, holý život či pred odvlečením do zajatia, z ktorého často nebolo návratu.
Turci na dobytých územiach zriaďovali sandžaky - akúsi obdobu okresov, odkiaľ podnikali nájazdy na okolité, no i vzdialené mestá a dediny.
Inú šancu ako včasný útek do úkrytov v lesoch či opevnených hradoch obyvateľstvo nemalo.
Preto si vybudovali dômyselný systém pozorovateľní, tzv. vartoviek, z ktorých kontrolovali každý pohyb a pomocou dymových signálov varovali mestá a dediny.
Vartovky
Dnes je z tohto zaujímavého systému zachovaná iba vartovka v Krupine. Podobné veže však stáli podľa historických prameňov aj pri hrade Čabraď, na Sitne, v Banskej Štiavnici, na Pustom hrade pri Zvolene, pri Banskej Bystrici či Ľubietovej.
Menšie vartovky, ktorým obyvatelia z okolia Levíc hovorili aj „hlásky“, boli skôr signálnymi miestami, kde sa pri nebezpečenstve zapaľovali ohne.
Väčšina z nich sa už rozpadla a podľa všetkého zaniknú aj posledné dve, ktoré sa zachovali dodnes.
Jedna z nich sa nachádza neďaleko Pečeníc, druhá – zachovalejšia na Kramárskom vrchu blízko Jabloňoviec.
Z dômyselného systému pozorovateľní, tzv. vartoviek, z ktorých kontrolovali každý pohyb tureckých hôrd a pomocou dymových signálov varovali mestá a dediny, sa zachovala len vartovka v Krupine. FOTO: Ján Krošlák - SME
Kramársky vrch
Našimi sprievodcami na Kramársky vrch sú miestni nadšenci histórie Jozef Šimonek a Dušan Hudík. Sneh už takmer zliezol, inak by sme sa nahor zrejme vôbec nedostali.
Je to doslova a do písmena tŕnistá cesta. Väčšinu trasy sa predierame rúbaniskom cez husté porasty černičia a postupne si to odnesie niekoľko kusov oblečenia.
Aj táto neudržiavaná trasa však napovedá, že na toto signálne miesto sa dávno zabudlo a v podstate sa oň už nikto nezaujíma. Žiadne značenie, žiadne informačné tabuľky.
„Radi by sme to zmenili, lebo nepochybne ide o dôležitú súčasť našich dejín. Zvažujeme založiť občianske združenie, ktoré by torzo tohto systému dokázalo spropagovať a možno by sme s podporou sponzorov mohli zakonzervovať aj zvyšky tejto poslednej zachovanej hlásky,“ hovorí Jozef Šimonek.
Podľa neho stáli v čase protitureckých bojov podobné hlásky na viacerých okolitých kopcoch.
„Táto mala v podstate šťastie. Stojí v ťažko dostupnom teréne, z jednej strany kopca sú strmé zrázy. Okrem toho nestála na ničom pozemku, takže ju nestihol rozobrať. To sa s veľkou pravdepodobnosťou stalo s ostatnými hláskami. Materiál z nich zrejme končil na stavbách budov či múrov.
Dômyselný systém
Kramársky vrch pripomína zaujímavý dvojvrch, pričom hláska sa nachádza v jeho severnej časti. Je stále dobre zachovaná, takže dáva dosť jasnú predstavu o tom, ako podobné hlásky na vrchoch vyzerali.
Jozef Šimonek: „Bol to dôležitý strategický bod, keďže práve v jeho blízkosti sa zbiehali dve cesty smerom na Štiavnicu.“ Na vrchole bola v najťažších obdobiach zrejme zabezpečená stála služba, na ktorej činnosť sa prispievalo aj z obecných truhlíc.
„Bol to veľmi dômyselný systém. Hneď ako zachytili strážnici v údoliach pohyb väčšej alebo menšej skupiny Turkov, zapálili ohne na hláskach. Z každej jednej z nich bolo dovidieť na centrálnu vartovku umiestnenú na Sitne. Keď rozložili veľkú vatru aj tam, Štiavničania na druhej strany pohoria hneď vedeli, že od juhu sa blíži nebezpečenstvo a s takmer denným predstihom dokázali zohnať dobytok, zvolať ľudí do bezpečia a zabezpečiť brány mesta,“ hovorí Šimonek.
Hláska na Kramárskom vrchu je jednoduchý vyvýšený kamenný stupeň so schodiskom, z ktorého bol oheň dobre viditeľný.
Kúsok pod zrázom sa nachádza aj malá jaskynka. Nie je vylúčené, že strážcom mohla slúžiť ako prírodný úkryt.
Žiaľ, to sa môžeme iba domnievať, lebo v tejto lokalite sa žiadny archeologický výskum nerobil.
Určite však aj títo strážcovia potrebovali únikovú cestu pre prípad, že by Turci signálny systém objavili a vybrali sa ho zničiť.
Vrchol Kramárskeho vrchu je dnes zarastený mohutnými stromami, no v minulosti musel byť odlesnený, inak by signalizácia nefungovala, hovorí Dušan Hudík. FOTO: Ján Krošlák - SME
Úkryty
Obyvatelia využívali všetky možnosti, aby sa útokom ubránili. Budovali si úkryty, ktorým v okolí Pečeníc zvykli hovoriť aj schovanky.
Často to boli lesné jaskyne, nerovnosti v teréne, pivnice vysekané v tufe, vyschnuté studne či staré banské diela, ktoré využívali ako úkryty až druhotne.
„Aj vďaka signalizácii dokázala prakticky celá dedina opustiť obydlia v priebehu hodiny a súčasne odohnať dobytok. Ak by sa im to nepodarilo, hrozil im hlad a zrejme aj smrť,“ hovorí archivárka.
Dodnes sa o niektorých úkrytoch polemizuje a nie je celkom jasné, či ide o pozostatok starých banských diel, alebo či boli vybudované špeciálne na ochranu obyvateľov.
Naši predkovia tieto podzemné priestory časom dokázali využiť aj na iné účely. V 19. storočí sa v nich ukrývali neplatiči daní, ktorí mali na krku financov, veľmi často sa zmenili aj na sklady vína a obilia.
Aj slávne bátovské vínne pivnice boli podľa všetkého vybudované ako úkryty pred Turkami.
Legendy žijú ďalej
Strach obyvateľov pred Turkami dodnes sprítomňuje množstvo legiend. Jedna z nich súvisí s obcou Vysoká neďaleko Banskej Štiavnice. Znázorňuje ju aj freska v miestnom kostole.
Podľa starého príbehu sa obyvatelia v strachu pred Turkami najprv zhromaždili v kostole a potom sa dali na útek smerom na blízky Drieň.
Tam ich Turci na koňoch dobehli a rozhodli sa, že mužov zabijú a ženy odvlečú do otroctva.
Obyvatelia si vtedy vraj kľakli k modlitbe. Podľa legendy začalo zo sviatosti oltárnej vychádzať silné svetlo, ktoré Turkov úplne oslepilo. Tí sa v strachu rozutekali.
Zvláštnosťou však je, že časť legendy má racionálny základ. V lokalite Drieň, kde malo prísť k zázraku, je totiž v skale vytesaný nápis z roku 1700.
Výskum archeológa Jozefa Labudu pred niekoľkými rokmi potvrdil jeho autentickosť.
Dátum nápisu sa však neviaže k udalosti samotnej, ale k obdobiu, keď obyvatelia Vysokej začali organizovať ku skale ďakovné púte. Ako sa samotná udalosť v skutočnosti odohrala, ostane už navždy tajomstvom.
Freska v kostole v obci Vysoká pri Banskej Štiavnici znázorňuje zázračné sväté svetlo, ktoré oslepilo krvilačných Turkov a zachránilo obyvateľov obce. FOTO: Ján Krošlák - SME
Chýba výskum
Archeologický výskum na okolie Levíc zabúda. Nachádzajú sa tu pritom viaceré pozoruhodné lokality, ktoré by si záujem zaslúžili.
Po bitke pri Plášťovciach v roku 1552 Osmani obsadili Šahy a moc sultána siahala po líniu Levice – Žemberovce – Pukanec – Krupina – Bzovík – Čabraď a Vígľaš.
Mnohé obce na Štiavnickom podhorí sa tak ocitli na hranici uhorskej moci.
Odborná pracovníčka levickej pobočky Štátneho archívu Nitra Jarmila Bátovská: „V prvom období turecko-uhorských bojov do roku 1564 Turci šírili svoju moc k banským mestám až po Pukanec. Blízkosť Pukanca, ktorý odmietal Turkom platiť dane, komplikovala situáciu obciam ležiacim v jeho tesnej blízkosti napriek tomu, že dane platili. Martalovci (polovojenské bandy) prenikli do lesov v okolí mesta, ohrozovali obyvateľov pri poľných prácach, pasení dobytka a vo viniciach.“
V auguste 1547 napadli Turci Pukančanov a obyvateľov Pečeníc idúcich zo štiavnického jarmoku a šesťdesiatich odvliekli do zajatia.
Útoky na bezbranné obyvateľstvo sa opakovali často. V roku 1622 Turci prepadli Bátovce a o dva roky neskôr odvliekli z Čajkova 202 ľudí.
Dodnes v obci Čajkov udivuje turistov netradičný kroj s typickým rohatým čepcom, aký nemá na Slovensku obdobu.
Keďže podobný charakter čepca sa nosil aj v jednom z tureckých regiónov, možno aj v tomto smere predpokladať vzájomný vplyv.
„To sa, žiaľ, môžeme iba domnievať, potvrdiť by to mohol až etnografický výskum,“ hovorí Jarmila Bátovská.
„Turci ohrozovali obyvateľov pri poľných prácach, pasení dobytka aj vo viniciach. Často útočili na bezbranné obyvateľstvo,“ vysvetľuje Jarmila Bátovská. FOTO: Ján Krošlák - SME
Vartovka na vrchu Strážavar v nadmorskej výške 393 metrov je trinásť metrov vysoká. Dali ju postaviť krupinskí mešťania v čase osmanskej expanzie do strednej Európy. FOTO: Ján Krošlák - SME
Nadšenci histórie sa snažia zachovať zvyšky protitureckého obranného systému. „Hláska na Kramárskom vrchu mala šťastie, stojí v ťažko dostupnom teréne a na pozemku nikoho,“ hovorí Jozef Šimonek. FOTO: Ján Krošlák - SME
