Ešte pred pár dňami v Česku len málo ľudí vedelo o situácii v Pakistane, nehovoriac o jej západnej časti pri hraniciach s Iránom.
Dnes je to mnohým jasné – do Balúčistanu by nikdy nešli a dievčatá, ktoré tak urobili, si za únos môžu istým spôsobom samy.
Pozornosť českej verejnosti sa na Pakistan upriamila, keď minulú stredu uniesli na východe krajiny dve mladé ženy – Hanu Humpálovú a Antoniu Chrasteckú. Názor mnohých napísal kontroverzný redaktor Reflexu Jiří X. Doležal.
„Kresťanské hodnoty ako pohostinnosť a vrúcnosť k cudzincom väčšina planéty neuznáva. Krajiny od Kašmíru po Maroko – v celom tom desivom páse islamu – sú pre individuálnu turistiku žien úplne nevhodné,“ napísal.
A vyslúžil si tým označenie rasista a islamofób.
Nie je to totiž celkom pravda. Cestovatelia napríklad hovoria o pohostinnosti Iráncov neporovnateľnej s Európanmi.
Cesta, ktorou dve mladé ženy išli, navyše patrí medzi najbežnejšie trasy cestovateľov po súši smerujúcich do Indie. Tam išli aj tieto Češky.
Únosy sa tu občas stávajú, no nie sú také bežné, ako to teraz z médií vyzerá.
Stratené v Pakistane
- Základná rada je nechodiť do krajín, kam to neodporúča ministerstvo zahraničných vecí.
- Veľmi nevyčnievajte. Európana v cudzej krajine spoznajú ľahko, no aj tak by ste sa mali prispôsobiť miestnemu obliekaniu – ženy v moslimských krajinách by mali mať šatky, v subsaharskej Afrike zas máloktorý muž nosí krátke nohavice.
- Nenadväzujte očný kontakt s cudzími ľuďmi. Platí to najmä pre ženy v arabských krajinách. Mnohých miestnych uráža aj to, ak ich bez povolenia fotíte, vtedy môžu byť agresívni.
- Nechoďte na miesta, kam nechodia miestni, majú na to dôvod. Zároveň sa v rizikových krajinách ako Pakistan či Afganistan treba vyhýbať aj väčším skupinám ľudí (trhy, demonštrácie). Hrozia tam bombové útoky.
Obe Češky to vedeli, na cestu sa pripravili, preto si vybrali túto trasu. Stretli sa s ľuďmi, ktorí tou cestou už prešli, s iránskou ambasádou konzultovali spôsob obliekania. Nezabudli ani na šatky na vlasy.
Napriek tomu kúsok za hranicami s Iránom ich autobus zastavilo niekoľko ozbrojencov. Podľa šoféra autobusu akcia netrvala ani päť minút, vybrali dve Češky a odišli s nimi. A odvtedy o nich nikto nepočul.
Pri podobných únosoch v Pakistane väčšinou ide o peniaze, únoscovia sa zvyknú do niekoľkých dní ozvať.
Aj keď nám by sa mohlo zdať, že viac ako týždeň, čo sme o Češkách nepočuli, je dlhý čas, bývalý český veľvyslanec v Pakistane Petr Přibík, hovorí, že pre miestnych to nič neznamená. Preto očakáva, že skôr či neskôr sa ozvú.
Rodinám unesených teda neostáva takmer nič iné, ako čakať. Na nájdení dvoch žien pracuje aj české zastupiteľstvo v Pakistane, pomoc sľúbili miestne úrady, vznikla facebookovská stránka na ich podporu.
No v Pakistane sú mocnejšie kmene ako štát. Kým tie neprezradia, kde Češky sú, zrejme ich nenájdu.
Prvá je Nigéria
V 170-miliónovom Pakistane ročne nahlásia asi 15-tisíc únosov. V Ázii je na tom horšie len Afganistan, nebezpečná je aj Latinská Amerika. Napríklad Mexiko je v celosvetovom rebríčku na treťom mieste a situácia sa tam stále zhoršuje. Drogové kartely, ktoré bojujú medzi sebou aj vládou, totiž únosy využívajú na ovládnutie území, ale aj ako zdroj peňazí.
Kolumbijskí ľavicoví povstalci FARC zas v posledných desaťročiach uniesli až 2500 civilistov – spolu s vojakmi, policajtmi a vládnymi zamestnancami by to bolo ešte vyššie číslo – no minulý rok sa vzdali tohto spôsobu boja.
Celosvetové prvenstvo medzi krajinami, kde neprebieha vojna, si drží Nigéria, kde sa odohrá až šestnásť percent všetkých únosov vo svete.
Väčšinou idú po miestnych, no sever krajiny je súčasťou púštneho regiónu na hranici subsaharskej a arabskej Afriky, kde sú výnosnými terčmi najmä občania západných krajín.
„V decembri 2008 som ako vyslanec OSN išiel do Nigeru rokovať o prímerí medzi vládou a tuarégskymi povstalcami,“ spomína v článku pre Daily Telegraph Robert F. Fowler.
„Zrazu na nášho šoféra mierili tri kalašnikovy, všetkých troch nás vytiahli z auta a premiestnili do svojho nákladiaku,“ píše o prvom zo 130 dní, ktoré strávil v zajatí.
Miliónové výkupné
Každý deň myslel na to, že skončí s odťatou hlavou a záznam z popravy bude slúžiť ako propaganda pre ďalších džihádistov. Dostal sa totiž do rúk severoafrickej odnože al-Káidy, najväčšej teroristickej siete sveta.
„Bola to skupina najjednoduchšie zmýšľajúcich ľudí, akú som kedy zažil. Nezaujímali ich slnečné okuliare, filmy, futbal ani hudba, bežné veci, o ktorých chcú hovoriť takmer všetci ľudia z chudobných krajín. Starali sa len o to, aby vyhoveli svojmu Bohu,“ napísal o svojich únoscoch.
Al-Káida má za cieľ vytvoriť kalifát na území s dĺžkou sedemtisíc kilometrov. Od Atlantického oceánu cez Saharu až do somálskeho Mogadiša. OSN je pre nich prekážkou na tejto ceste, napriek tomu sa Fowler po vyjednávaní dostal na slobodu. Jedného člena jeho skupiny však neskôr únoscovia zabili.
Skupine, ktorá Fowlera väznila, šéfoval Muchtar Belmuchtar. Ten sa tento rok preslávil, keď jeho ozbrojenci obsadili plynový vrt v Alžírsku a zabili takmer 40 zahraničných rukojemníkov. Všetko pracovníci medzinárodných spoločností, ktorí sú najlákavejšími obeťami.
Zakrátko zomrel aj Belmuchtar, v rámci operácie na severe Mali ho zabila čadská armáda. Belmuchtar poznal púšť dokonale, neunášal z ideologických dôvodov, na výkupnom najmä bohatol. Tak ako mnohí iní miestni ozbrojenci.
Výkupné sa totiž pohybuje v miliónových sumách, aj keď oficiálne sa o ňom nehovorí, aby to nemotivovalo ďalších kriminálnikov.
Špeciálne komando do Somálska
V Somálsku je situácia iná. Islamistom zo skupiny aš-Šabáb nejde o výkupné, unášajú s jasným ideologickým zámerom. Ďalšie peniaze až tak nepotrebujú, dostávajú obrovské prostriedky zo zahraničia. Na to, aby vyvolávali teror, a tým uvoľnili cestu pre islamský kalifát.
V ich rukách skončil člen francúzskej tajnej služby, ktorého médiám predstavili pod krycím menom Denis Allex. Islamisti ho uniesli ešte v roku 2009, Francúzi odvtedy neúspešne rokovali o jeho prepustení. Podmienkou tu totiž neboli peniaze, ale prepustenie zajatých bojovníkov. Preto bol pre islamistov cenný len živý.
Až prišiel január tohto roka. V ten istý víkend, ako Paríž poslal svoju armádu proti islamistom v Mali, poslal aj špeciálne komando do Somálska. Malo vyslobodiť Allexa. To sa im nepodarilo.
Pri prestrelke zabili niekoľko civilistov, bojovníkov al-Káidy, zomreli aj dvaja francúzski vojaci. Allexa však neoslobodili. Podľa Paríža zomrel na mieste bojov, podľa aš-Šabábu tam ani nebol. Islamisti sa rozhodli, že ho na výstrahu popravia. Jeho telo zatiaľ nenašli.