Do vily Tugendhat vás v ihličkách nepustia

Jedna vila však spomedzi ostatných vyčnieva. Tugendhat, minimalistické dielo slávneho architekta a miesto, kde sa delila republika.

BRNO. Nevedú k nej žiadne smerové tabule, napriek tomu ju určite neminiete. Na kopčeku v jednej z najstarších vilových štvrtí Brna, odkiaľ vidíte všetky historické pamiatky ako na dlani, stojí v záhrade s rozlohou viac ako 5600 štvorcových metrov vila Tugendhat.

Biely minimalizmus s obrovskými oknami je dokonale prepojený s exteriérom a ponúka fascinujúci panoramatický výhľad. Neobliehajú ju davy turistov a budovu, dielo slávneho architekta Ludwiga Mieseho van der Roheho, nehyzdia žiadne pútače. Na to, že ide o jedinú pamiatku UNESCO modernej architektúry v Česku, takmer nič neupozorňuje.

Nenápadný nápis na bránke hlási hlavný vstup, je však pevne uzamknutý. Na stĺpiku sa dá pomocou interkomu spojiť s pokladňou a strážnou službou. Ceny lístkov sa začínajú na 300 českých korunách za hodinový základný okruh, ak chcete vidieť aj technické zázemie, zaplatíte ešte o päťdesiat korún viac. Dnu pustia naraz najviac pätnásť ľudí, samostatne sa dá za päťdesiatku prikúpiť vstup do záhrady.

FOTO - JIŘÍ SALIK SLÁMA, Mafra

Rodinná vila

Hneď ako sa za vami zavrú masívne vstupné dvere, zostanete stáť v jednoduchom, ale do detailu premyslenom interiéri.

Pre stupňovitý terén sa hlavnými dverami vchádza na najvrchnejšie poschodie, kde je umiestnená nočná časť.

Celá vila je zariadená replikami dobového nábytku, ktorý vyrobili podľa historických fotografií.

Pozemok dostali novomanželia Greta a Fritz Tugendhatovci ako dar od Gretiných rodičov, zámožných židovsko-nemeckých priemyselníkov Löw-Beerovcov.

Tí v rokoch 1929 až 1930 výstavbu celej vily podľa Mieseho projektu aj financovali.

Rodina Tugendhatovcov, ktorá okrem Fritza a Grety pozostávala ešte z Gretinej dcéry z prvého manželstva Hanny a dvoch spoločných synov Ernsta a Herberta, však vo vile bývala len necelých osem rokov.

Hoci si dom od prvého okamihu zamilovali, blížiaca sa druhá svetová vojna ich prinútila emigrovať cez Švajčiarsko do venezuelského Caracasu.

Dom nepredávali, odniesli však z neho väčšinu zariadenia a rodinných cenností.

Kone aj sanatórium

Začiatkom októbra 1939 dom skonfiškovalo gestapo a od januára 1942 sa stal majetkom Nemeckej ríše. O rok neskôr ho prenajali Walterovi Messerschmidtovi, riaditeľovi fabriky Klöcknerwerke v Brne. Spolu s ním prišli aj prvé radikálne stavebné úpravy.

V apríli 1945 vilu pri oslobodzovaní mesta zdevastoval jazdecký oddiel Červenej armády, ktorý na prvých dvoch podlažiach ustajnil kone. Zvyšky nábytku využili ako palivové drevo, sklené výplne okien rozbila tlaková vlna pri bombardovaní.

Od augusta 1945 až do júna 1950 v dome bola škola rytmiky a tanca profesorky Karly Hladkej. V októbri roku 1950 sa vila stala majetkom československého štátu a zriadili tu rehabilitačné stredisko pre deti s chorobami chrbtice. To sa neskôr stalo súčasťou neďalekej detskej nemocnice.

V decembri roku 1963 sa vila Tugendhat dostala na štátny zoznam nehnuteľných kultúrnych pamiatok. V roku 1967 sa takmer po tridsiatich rokoch prišla do Brna pozrieť aj Greta Tugendhatová. Vydesili ju nielen stavebné zásahy, ale aj stav, v akom sa jej kedysi krásny dom nachádzal.

Hoci spočiatku vyzeralo, že sa by sa vila mohla zrekonštruovať do pôvodnej podoby, vpád ruských vojsk do Československa v roku 1968 všetky snahy zastavil.

FOTO - ANNA VAVRÍKOVÁ, Mafra

Necitlivá rekonštrukcia

Prvú rekonštrukciu podstúpila vila v rokoch 1981 – 1985. Platil ju odbor vnútorných záležitostí Národného výboru mesta Brna, ktorý do projektu zasahoval často veľmi necitlivo.

Odmietol dodávku veľkoplošných skiel a okná hlavného priestoru vyplnil dvomi kusmi skla zatmelenými silikónom. Jediné okno, ktoré sa zachovalo v pôvodnom stave, prikázali odstrániť, pretože farbou nekorešpondovalo s ostatnými, novšími.

Linoleum nahradilo PVC, stavebná čata demontovala a odviezla aj pôvodné sanitárne prvky z kúpeľní a toaliet. Až do Nežnej revolúcie v roku 1989 slúžila vila ako reprezentačné priestory mesta a občas v nej ubytovali hostí.

Pre verejnosť nebola prístupná, čo sa nakrátko zmenilo po novembrovom prevrate. Vila však stále zostávala v majetku štátu, v roku 1992 v nej prebiehali rokovania o rozdelení republiky medzi Vladimírom Mečiarom a Václavom Klausom. Naposledy si v nej vzájomne odovzdávali najvyššie štátne vyznamenania Ivan Gašparovič a odchádzajúci prezident Václav Klaus.

Od roku 1994 sa vila dostala pod správu Múzea mesta Brna, v roku 1995 ju vyhlásili za Národnú kultúrnu pamiatku a od roku 2001 je zapísaná aj na zozname svetového dedičstva UNESCO.

V rokoch 2010 – 2012 v nej prebehla druhá veľká rekonštrukcia a obnova, ktorá dala domu konečne pôvodný charakter.

FOTO - JIŘÍ SALIK SLÁMA, Mafra

Obnovený interiér

Po rekonštrukcii sa do brnianskej vily vrátila originálna priečka zo vzácneho makassarského ebenu. Tá tvorí polkruh a oddeľuje jedálenskú časť od zvyšku inak otvoreného denného priestoru. Z vily ju odstránili v roku 1940 a objaviť sa ju podarilo brnianskemu historikovi umenia Miroslavovi Ambrozovi len pred dvomi rokmi.

Zaujímavé pritom je, že viac ako sedemdesiat rokov bola všetkým na očiach v jedálni právnickej fakulty. Počas vojny v tejto budove sídlilo gestapo a jeho príslušníci si ebenom obložili svoj bar.

Obnovy sa dočkali aj ďalšie pôvodné povrchy a prvky. Tých však po emigrácii rodiny, nacistoch a komunistoch nezostalo veľa. Z čias Tugendhatovcov sa zachovali veľké a ťažké dvere z palisandra či šatníkové skrine v spálňach domácich pánov z rovnakého materiálu.

Pôvodný nábytok z dreva zebrano môžu návštevníci vidieť v dievčenskej detskej izbe aj v miestnosti guvernantky.

Zaujímavé je aj smotanovo biele linoleum na podlahách nočnej i dennej časti. Architektovi sa podarilo nemeckého výrobcu presvedčiť, aby ho pre vilu vyrobil na zákazku a vo svetlejšom odtieni, než aký bol bežne v ponuke.

Ukázalo sa však, že zmes, ktorú nestihli podrobiť všetkých testom, je veľmi mäkká a náročná na údržbu. Hoci linoleum sa od postavenia vily menilo už dvakrát, jeho zloženie zostalo rovnaké.

To je aj dôvod, pre ktorý majú dámy v ihličkových podpätkoch vstup do vily zakázaný. Ľahko by do krehkej podlahy totiž narobili diery.

FOTO - JIŘÍ SALIK SLÁMA, Mafra

Nečakané detaily

Jednoduchosť a čisté línie, ktoré vilu charakterizujú, sú vyšperkované vzácnymi materiálmi a efektnými detailmi. Tie sa prejavujú najmä v obrovskom dennom priestore.

Podsvietená stena hneď pri vstupe zaisťuje večer intímnu atmosféru, nádherným detailom je stena z marockého ónyxu. Jeden kus kameňa dal Miese van der Rohe narezať na platne také tenké, že zapadajúce slnko ich dokáže presvietiť.

Očarujúcu oranžovú žiaru si tak najlepšie vychutnáte pri popoludňajšej návšteve vily. Vzduch a slnko do interiéru pustia dve obrovské okná, ktoré sa ovládajú elektronickým navijakom.

Všetkých, ktorí majú radi záhady, poteší tajná miestnosť schovaná za knižnicou. Nádherný je aj okrúhly stôl z hruškového dreva, ktorý sa pridaním jednotlivých výsekov zväčší tak, že pri ňom môže stolovať až 24 ľudí. Praktické ženy ocenia servírovací výťah, ktorým sa dá jedlo z kuchyne poslať na všetky poschodia.

Premyslená vzduchotechnika zaberá priestor štyroch miestností na najspodnejšom podlaží, svoje miesto tu našla aj tmavá komora domáceho pána. Práve vďaka jeho nadšeniu pre fotografiu sa zachovalo mnoho fotiek vily a jej interiéru, niektoré dokonca aj farebné.

Posledným prekvapením je miestnosť na kožuchy, takzvaná moľová komora. Aj po desaťročiach na vás zo škár medzi kachličkami dýchne závan naftalínu.

FOTO - JIŘÍ SALIK SLÁMA, Mafra