*OD NAŠEJ MILEJ ONLINE ČITATEĽKY*

Vanuatu - Cesta do raja

A lagúna vyzerá v slnečnom svetle úplne inak ako včera. Krištáľovo čistá voda hrá všetkými odtieňmi modrej, radosť pozerať. V lagúne sú ďalšie dva malé ostrovčeky ...

Streda, 24.7.2002. Osem hodin ráno a ja utekám do práce. Nič nenasvedčuje tomu, že o pár hodín sa vydám na cestu, ktorú sme nazvali Cestou do raja. Raja zvaného Vanuatu, o ktorom vieme len to, čo sme sa dočítali v turistických brožúrach. Pár praktických rád o tom, kde miešajú najlepšie koktaily, kde dobre varia a kde je najlepšie potápanie. Do batoha veľa nedávam, ten týžden hádam nejako vydržím. A cesta sa začína.

 

Všetko prebieha na počudovanie hladko (nie ako posledne, keď náš let na Nový Zéland odložili kvôli poruche lietadla o 9 hodin). Tri a pol hodiny v lietadle prebehnú celkom rýchlo, stihneme sa najesž, niečo aj vypiť a krátko pred polnocou pristávame v Port Vile, hlavnom meste Vanuatu.

 

Len pre poriadok - súostrovie sa pôvodne nazývalo Nove Hebridy a skladá sa z 82 obývaných ostrovov uloženych v tvare Y. Najväčší je Santo, kam sa chodí hlavne kvôli potápaniu, pretože tam v ľahko dostupných vodách Pacifiku odpočíva lodný vrak veľmi podobný Titaniku. Hlavne mesto Port Vila je na ostrove Efate, kde zakotvíme na pár dni aj my.

 

Na letisku nás už čakajú. Formality prebehnú rýchlo, väčšina pasažierov dostane na privítanie mušľový náhrdelnik, neviem prečo my s Ivou musíme odisť bez neho.  Náš rezort je asi 20 minút od letiska, hneď absolvujeme aj obhliadku mesta a snažíme sa absorbovať základné informácie o meste a okoli. Na recepcii nás čaká pár usmievavých vanuatčanov s pohárom chladeného džúsu, orchideou a s kľučami od našej izby. Izba je fajn a vonku tma ako v rohu, okolie preto neskúmame a radšej zaľahneme.

 

Ráno. WAW. Z nášho bungalovu je asi 20m na pláž, o pár metrov viac k bazénu a baru . To je ako vystrihnuté z katalógu. Žeby za málo peňazí veľa muziky?

 

Počasie je iná story, zamračené, kam len oko dovidi a vo vzduchu citiť dážď. No to hádam nie. Po obhliadke rezortu sa vyberieme do mesta, na čo využijeme mestskú dopravu-autobus. Ako čoskoro zistíme, takmer každý van (dodávka) vo Vile funguje ako autobus, stačí len kývnuť na šoféra. Niekedy ani to netreba, stačí, že človek len spomalí chôdzu a "taxi" už pristavuje.

 

Jeden z našich šoférov je veľmi aktívny a hneď nám vymýšľa program na večer. Prečo  by sme nešli do nejakej dediny toť hneď za rohom, kde práve dnes večer organizujú kultúrny večer spojený s tancom, spevom, ochutnávkou miestneho jedla a pitia? Slovo dalo slovo, a my dávame peniaze človeku, na ktorého sme narazili pred 5 minútami. Dúfame, že si to na nás nevymyslel a večer nás príde vyzdvihnúť do hotela tak ako sľúbil.

 

Prišiel. Našstastie. Leje ako z krhle, dúfame, že naša „melanesian feast“ sa bude konať pod strechou. Na miesto činu prichádzame ako prvé, domáci naše hlavy korunujú čelenkou z palmovych listov a núkajú nás kávou, známym to tradičným nápojom v Pacifiku. Káva sa robí z koreňov peprového stromu, ich lisovaním a riedenim s vodou a neviem ešte čím (alebo radšej nechcem vediet?) Predtým šťavu získavali prežúvaním koreňov; jeden z hostitelov ma ubezpečuje, že dnes už používajú mlynček. Radšej mu verím. Dávam si pionierske predsavzatie, že keď už som tu, tak to aj vypijem. Ha. Ľahšie povedať ako uskutočniť. Keď si predstavite bahnistú vodu, trochu štiplavú, trochu trpkú a k tomu strašne horkú, tak je to aspoň približne to, čo na mňa čakalo v škrupinke z kokosového orecha. Bojujem zo všetkých síl, mám za sebou viac ako polovicu, jazyk a pery stŕpnuté (čo je normálny jav pri piti kávy), ale nakoniec ten boj prehrávam a posledný glg idem vyliať na priedomie. A to mám povesť, že zjem a vypijem všetko. Radšej sa teším na hostinu. Jedlo nie je najhoršie, niektoré „špeciality“ mi dokonca chutia, máme tapiok, maniok, kuracinku, sladké zemiaky, takmer všetko na sladko a s kokosovou príchuťou. Tak to vyzerá, že kokos v akejkoľvek podobe (mlieko, olej, smotana) je základnou zložkou vanuatskej kuchyne.

 

A po jedle trochu ľludovýych tancov a spevu. Nie že by som bola nejaký Vlastimil Harapes, ale taký lenivý pohyb pravou nohou by som hádam zvládla aj ja. Veru sa pri tom tancovaní nepretrhnú. Asi preto, ze priemerny vek tanečnic je 60. Ale ináč sú všetci fajn, pohoda vládne pod strechou z banánových listov, už tancujú aj hostia, prečo by som sa nepridala?

 

Suma sumárum, som rada, že sme do dedinky v údoli išli a videli všetko na vlastné oči, človek je zase o niečo múdrejší. Napr. také banány. Viete, že poznáme niekoľko desiatok druhov banánov a jeden z nich má takú tvrdú šupu, že ju treba rozbiť kameňom? Myslim, že tento druh by sa asi v našich podmienkach neujal.

 

Cestou späť sa pýtame nášho osobného šoféra, či je výhodne si prenajať auto na cestu okolo ostrova. Podľa očakávania nám navrhne, že nás okolo ostrova povozí na svojom autobuse. Dohodneme sa? Jasné, že hej. Dúfame, že počasie sa zlepší, neprišli sme tu predsa sedieť dnu a pozerat sa, ako prší. Takže sa uvidime v nedeľu.

 

Piatok ráno je nadherné. A lagúna vyzerá v slnečnom svetle úplne inak ako včera. Krištáľovo čistá voda hrá všetkými odtieňmi modrej, radosť pozerať. V lagúne sú ďalšie dva malé ostrovčeky, na jednom je ďalší rezort (Erakor Island), z druhého sa ozýva Bob Marley a pár vanuatských deti sa čľapoce vo vode.

 

Jednen  z domorodcov nás na člnku prevezie na druhú stranu, a po krátkej obhliadke ostrova (asi 5 minút) zakotvíme na Paradise beach. Modrá lagúna láka, nasadím preto okuliare a plutvy a poďho do vody. Neuveriteľné, kam až oko dovidi pod vodou. Asi preto, že voda je naozaj neskutočne čistá. Pár centimetrov pred očcami sa naháňa kŕdel malých modrých rybiciek, po chvíľke zhliadnem „kapra“ a na dne je usadených kopec hviezdic. Modrých, červených, ružových ... ani sa mi z tej vody nechce.

 

Na kanoe je to zase niečo iné a super deň kazí len asi päťdesiatka pichliačov z morského ježka v mojej nohe. Typické. To by hádam ani nebola dovolenka, keby sa nejaká malá chybička nevlúdila.

 

 


 

 

Ostrov pokladov alias Hidaway Island.

Ďalšie ráno. Dnes máme v pláne výlet na Hideaway Island. Tešíme sa na výlet loďou s presklenným dnom a šnorchel v podmorskej rezervacii. Lebo to všetko a ešte aj fantastický obed na pláži sme si predplatili. O pár minút síce zistíme, že presklenná loďka je v skutočnosti malá orechová, vlastne plechová škrupinka s dvoma plexisklovými okienkami, napriek tomu naše nadšenie neopadáva. Ryby a rybičky sú vycvičené ako tie v akváriu. Len čo im začneme hádzať žrádlo, nestíhajú otvárať ústa. A sú úžasné. V bitke o raňajky vyhrávajú ako vždy tie najväčšie, veľkosťou asi ako taký vykŕmený kapor, len trošku farebnejšie. Už aby sme boli priamo v centre diania.

A je to tu. Loďka č. 2. nás spolu s ďalšími troma zážitkuchtivými ľudmi vyvezie na miesto činu. „Marine sanctuary“  je len trošku ďalej od brehu a pod vodou sa ukrýva iný svet. Každý dostane vrecko s krmnou dávkou, pod plavky zastrčím aj môj malý jednorazový podvodný foťák a skočím do modrej hlbočiny. V okamihu mám ústa plné slanej vody, a to som si myslela, že prvý krst už mám za sebou (Zeland a delfiny). Nevadí. Koraly a koralové kytice, ryby a hviezdice, všetko hrá všetkými farbami a človek zabudne, že aj nad hladinou je svet. Som totálne uchvátená. Vytiahnem moje zásoby rybacieho krmiva a hodím čosi do vody. Aau. Potvora čiernožltá. Uhryzla ma do prostrednika. Kontrolujem na hladine a normálne mi aj kvapôčka krvi vyšla z ranky. Ked toto urobí „kapor“, nechcem si ani predstaviť, čo dokáže taký menší žraločik.

Toto je fakt ako v akváriu, rybky modré, žlté, bodkované, pásikavé, proste super. Koraly nie sú až také farebné, asi by to chcelo trochu slnečného svetla, a slnko sa práve ukrýva za mrakmi. Nevadi. Na loďku zase doplavám posledná, to už to ostatnych nebavi??? Z fantistického obeda bol nakoniec obyčajný hamburger s hranolkami, ale prázdny žalúdok ocení všetko. Prechádzka okolo ostrova trvá naozaj krátko, zaberie sotva 9 minút, viete si predstavit, aký je ten ostrov „obrovský“. Časť brehu tvoria vyplavené mŕtve koraly, slnkom vysušené do biela a niektoré nápadne pripominajúce ľudské kosti. Vraj tu niekedy žili ľudožrúti. Ked Iva objavi „stehennú kost“, nepochybujeme o tom ani na chvíľu.

 

Cestou necestou

 

V nedeľu ráno nás náš taxikár čaká presne podľa dohovoru. Zastavime sa ešte v supermarkete na nákup a vyrazíme na našu 140 km cestu okolo ostrova. Naša prvá zastávka je v rezorte asi 15 km od Vily. To sme ešte na asfaltke, čiže ceste prvej triedy. Je síce plná vymolov, takže miestami napredujeme slalomom, ale vyasfaltovaná. Cestou míňame golfove ihrisko svetovej triedy, kde sa o pár dní začne medzinárodny turnaj, exkluzívne pozemky na predaj, prvú kokosovú plantáž. Kokosové palmy, kam len oko dovidí. Rastú pekne v zástupoch, ako vojaci. A už sme na ceste druhej triedy, po našom poľná cesta. Aj nás patrične natriasa.

Náš šofér nás upozorňuje na zaujímavé miesta, ktorých je po ceste celkom dosť. Ako napríklad modré jamy. Slaná voda vo vnutrozemi, modručká ako na maliarovom plátne. Nádherných zátiší je tu naozaj viac než dosť. Na dediny nás upozorňuje šofér tiež, keby sme náhodou práve mrkli viečkom, niektoré z nich ani nezaregistrujeme. Kto by si všimol dve bambusové chalúpky v džungli? Nemôžeme si však nevšimnúť početné božie chrámy. V každej dedine, bez ohľadu na počet obyvateľov, je kostol. Väčší, menší, novší, schátralejší, ale kostol. Vidieť, že misionári na Vanuatu nezaháľali. Kedže je nedeľa, väčšina kostolov je plná dedinčanov a možno pár náhodných okoloidúcich.

Deň sa prehupne do druhej polovice a my máme za sebou asi polovicu trasy. Kto by povedal, že 70km bude trvať 4 hodiny?

Ľudia v dedinách sa od práce veru nepretrhnú, poväčšine sedia pod stromom pri ceste a debatujú. Chlapi s chlapmi, ženy so ženami, nikdy však nie spolu.

Poľnohospodárstvo je hlavným zdrojom príjmov, dedinčania žijú z predaja kokosových orechov (preto toľko kokosových fariem), ostatné plodiny sú pre vlastnú spotrebu. Asi to stačí, pretože všetci vyzerajú šťastne a spokojne. Mávajú na nás a usmievajú sa, akoby sme boli starí známi. Zjavne ich nežožiera žiaden stres zo zajtrajška. Čo ak náčelnik dediny vyhlási na zajtra nejaký sviatok? Veľmi sa mi páči spôsob cestného trhu. Kde tu sa z ničoho nič pri ceste objaví z bambusových konárov zbúchaný „trhový stánok“ s ponukou dňa – kokosy, banány, antikvariátne fľaše od coca coly s cenovkou. Pri pulte je malé vedierko s nápisom „ Prosím, tu zaplaťte za zakúpeny tovar.“ V dohľade žiaden predavač alebo niekto, kto by na  „tovar“ dozeral, len chodnik vedúci niekam do zeleného vnútrozemia. Neda mi nepredstaviť si takýto spôsob obchodovania u nás. Dosť utopistická predstava, nie?

 

Ešte k tým “coca cola“ raritám – pamiatka na roky štyridsiate, kedy sa ostrov na pár týždňov stal domovom amerických namorníkov. Flaše vyzerajú naozaj dobovo – sú špinavé a obité, ale zrejme majú zberateľskú hodnotu.

 

Naša posledná zastávka pred návratom do Vily sú Kaskádove vodopády. Pod vodopády to trvá nejakých 20 minút, sprievodca vravi, že chodník bude asi trochu mokrý, máme si obuť vhodné topánky. Nasadíme preto naše pionierky, zaplatíme vstupné (áno, aj v raji sa plati vstupné) a vydáme sa na cestu. To, že pár turistov čo stretneme, ide v sandáloch, prípadne v šlapkách nam pripadá divne iba chviľu, kým nemusíme prebrodiť malý potôčik, ktorý nám príde do cesty. Pri daľšom brode, v ktorom je voda po kolena vyzúvam topánky a rozhodnem sa pokračovať naboso. Asi takto to mysleli ti naši sprievodcovia.

Kaskády na rieke vytvárajú každých pár metrov prirodné bazény, len ta voda nie je veľmi vyhrievaná. Nevadi, mňa to odradiť nemôže, a keď ma pár domorodých deti pouči kde je voda hlboká a kde sú balvany, vrhnem sa do modrej vody. Brrrr. Je to ale úplne bombastické. Rozhodne osviežujúce.

Vodopády úžasne, asi ako vodopády kdekoľvek inde, bez ohladu na to, koľko sme ich už videli a v akej veľkosti, vždy nás dokážu uchvátiť a očariť niečim novým a výnimočnym. Škoda, že slnko už zaliezlo za steny kotliny.

S ohľadom na nášho šoféra, ktorý na nás dole čaká, sa tam zdržíme len niečo vyše pol hodinky a vydáme sa späť. Vidíme, že nás ujko podnikateľ nelenil a zjednal odvoz do Vily pre skupinu backpackerov z Novej Kaledónie. Posledné kilometre sú veselé, pretože naši spolucestujuci chcú komunikovať len a len po francúzsky. Neostáva nám veľa možnosti, jediná je Lonely Planet sprievodca a anglicko – francúzsky minislovnik najpoužívanejších fráz. Hurá, podarilo sa nám vymeniť si základne infos.  A vyznania lásky samozrejme tiež.  Naša prašna cesta sa končí, pekný deň je za nami, pred nami už len 3 dni. Ani sa nám veriť nechce, že ten čas tak uteká.

 


 

Pondelok je náš lážo plážo deň. Budim sa ešte pred východom slnka, zo susedného ostrovčeka sa nesie hlas Boba Marleyho a Buffallo Soldier, ale na to sme si už zvykli.

O siedmej ráno otvárajú našu hotelovú požičovňu športových potrieb, beriem si skif a idem si zaveslovať po lagúne. Nádhera. Dnešný plán je jednoduchý – nerobiť nič. Rozhodneme sa isť do jedného z ďalších rezortov – ostrov Iririki.  Maličký, ale drahý rezort nás víta tabuľou, ktorá upozorňuje, že rezort je vyhradený pre dospelych. Rodiny s deťmi? V žiadnom prípade. Za pol hodinku ho obhliadneme, a to zvládneme aj výstup k starej nemocnici (dnes už len schátrala budova), pričom prejdeme aj súkromným pozemkom veľkolepej vily nejakého diplomata. Okrem tabule nás však nič a nikto nezastavuje. Prehliadku zavŕšime koktailom pri hotelovom bazéne s výhľadom na lagúnu a Port Vilu, v mojom prípade servirovaným v kokosovej škrupine.

 

Utorok 30 júla je v kalendári krajiny zaznačený veľkými písmenami. Je to totiž štátny sviatok – Deň nezávislosti. Tohoročné oslavy prebiehajú lokálne.

 

Zdenka Kollárová

 

Najčítanejšie na SME Cestovanie


Inzercia - Tlačové správy


  1. Energetici predávajú nevyužívaný majetok
  2. Ceny bytov rastú! Ľudia nechcú bývať so zľavou!?
  3. Vydanie denníka SME spolu s knihou od Michala Havrana
  4. Aby vám neukradli ani auto, ani kolesá
  5. Volkswagen T-Roc: ofenzíva v triede SUV
  6. Príďte diskutovať o budúcnosti Európy v slovenských mestách
  7. Peter Chudík: Chcem byť aj naďalej oporou nášho kraja
  8. PSK Aréna stavia základy pre kvalitný a moderný hokej
  9. Maurícius: Slnečná dovolenka v zime
  10. Podnikajte vo vlastnom blízko historického centra
  1. Aby vám neukradli ani auto, ani kolesá
  2. Ceny bytov rastú! Ľudia nechcú bývať so zľavou!?
  3. Vydanie denníka SME spolu s knihou od Michala Havrana
  4. Energetici predávajú nevyužívaný majetok
  5. Posledných 30 r. cena fotovoltických panelov klesla 100 násobne
  6. Trendy udržateľnej architektúry
  7. Volkswagen T-Roc: ofenzíva v triede SUV
  8. Ako dobre bývať v centre Bratislavy?
  9. Príďte diskutovať o budúcnosti Európy v slovenských mestách
  10. Peter Chudík: Chcem byť aj naďalej oporou nášho kraja
  1. Maurícius: Slnečná dovolenka v zime 10 952
  2. Nečakaným favoritom na predsedu PSK je prešovský advokát Garaj 3 466
  3. PSK Aréna stavia základy pre kvalitný a moderný hokej 2 448
  4. Volkswagen T-Roc: ofenzíva v triede SUV 2 238
  5. Ukážeme vám, prečo je dobré sporiť si na dôchodok 1 790
  6. Peter Chudík: Chcem byť aj naďalej oporou nášho kraja 1 665
  7. M-MARKET s novým konceptom KOCKAminiv Prešove 1 137
  8. Ako na refinancovanie hypotéky 1 046
  9. Pivovar Šariš opäť podporí rozvoj domáceho regiónu 605
  10. Podnikajte vo vlastnom blízko historického centra 551