Orava sa mení, dediny ožívajú - napríklad v Oravskej Polhore je vyše šesťdesiat rozostavaných domov, pribúda aj tabulí s nápismi Zimmer freiZ väčšiny dedín v dolinách severného Slovenska počuť klepot kladív, v záhradách sú nachystané tehly a kvádre, v každej tretej dedine je predajňa so stavebninami, pribúda obchodíkov, reštaurácií. Politici hovoria o obciach na severe ako o hladových dolinách plných biednych nezamestnaných ľudí, ktorí žijú len z podpory a z toho mála, čo si dopestujú. Aká je skutočnosť v kraji, kde predvolebné plagátiky nelepia na stĺpy, ale pribíjajú na stromy popri cestách?
Skoro celú Oravu v minulosti živila televízna fabrika v Nižnej. Priamo vo fabrike robilo asi sedemtisíc ľudí, ďalších pätnásť až dvadsaťtisíc v dodávateľských firmách. Továreň sa dostala do problémov a dnes v nej robí posledných pár stoviek Oravcov. Ostatní ostali bez práce.
Napriek tomu obce ožívajú, sú farebnejšie, ľudia sa viac usmievajú. „Som rád, že ste si to všimli. Že sa Orava mení a ľudia sa vedia postarať o seba aj v tvrdých podmienkach,“ víta nás Jozef Pečarka, starosta Oravskej Polhory. V dedine je vyše šesťdesiat rozostavaných domov, ďalšie žiadosti o stavebné povolenia pribúdajú. Ľudia z dediny neumierajú od hladu ani neutekajú do miest.
V niektorých miestach je každých dvesto metrov rozostavaný alebo opravovaný dom. Rovnako v neďalekých obciach Rabča, Zubrohlava, v Oravskej Lesnej je v nejednej záhrade pripravené stavebné drevo a tvárnice.
Prišli o prácu, ale prispôsobili sa
„Už dlhšie je to tak, že tunajší ľudia nečakajú, kto im kde pomôže. Keď videli, že nie je roboty, nesedeli doma a nečakali, že im ju niekto prinesie, ale začali chodiť mimo – do Bratislavy, do Čiech. Aj veľa mladých chlapcov odchádza od rodín na týždňovky,“ tvrdí Pečarka. „Len z gazdovky sa tu vyžiť nedá. Aby sa niečo dopestovalo, treba veľa námahy.“
Starosta hovorí, že obyvatelia vedia hospodáriť s peniazmi. Čo na týždňovkách zarobia, to donesú domov. „Napriek ťažkému životu sa neodsťahúvajú, dedina sa rozrastá. Niežeby bolo lepšie, že by bola lepšia vláda a pomohla nám. To skôr ľudia sa postavili na nohy.“
V niektorých dedinách na Orave je rozostavaných viac domov ako v obciach v okolí Bratislavy, ktoré patria k najbohatšiemu kraju. V Podbieli je postavená nová ulica, chystajú sa ďalšie domy. „Pýtal som sa ľudí, či chcú Podbieľ stavať, alebo či chcú, aby vymieral. Chceli stavať. Obec teraz vykupuje pôdu za minimálnu cenu, vybavujeme peniaze na infraštruktúru a ponúkame domácim pozemky. Okrem novej ulice máme rozrobených ďalších 32 domov,“ hovorí starosta Podbieľa Ján Sitek. Pripravuje sa výstavba ďalších – spolu sedemdesiat až sto domov.
Zimmer frei
Za socializmu sa stavali na Orave a Kysuciach veľké domy. Teraz sa miestni uskromňujú, prízemia upravujú, aby v nich mohli ubytúvať turistov, niektorí v nich robia obchodíky, reštaurácie. „Je pravda, že presviedčať ľudí, aby sa postavili na vlastné nohy, je dosť ťažké. Boli naučení ísť do roboty o šiestej a o druhej boli doma, mali všetko, čo potrebovali. Odrazu sa všetko skončilo,“ hovorí Sitek. „Potrvá ešte niekoľko rokov, kým všetci pochopia, že musia priložiť ruku k dielu. Keď sem príde turista, vyhrali všetci dedinčania – jeden bude ubytúvať, druhý variť, ďalší prať, ďalší opravovať autá a všetci budú mať robotu.“
„Dedina sa veľmi pekne rozvíja, ale stále je tu málo služieb. Keď sa turisti prídu informovať, kam môžu ísť, dopredu povedia, nech ich len neposielame sedieť do reštaurácie. Tých je dosť, ale ešte čosi tu chýba,“ spomína rezervy zamestnankyňa informačnej kancelárie.
V Habovke sa ubytovanie dá vyberať. Každých pár metrov sú na domoch tabule s nápismi Penzión, Zimmer frei, Noclegi. Nechýba lekáreň, reštaurácie, obchody.
Ľudia sa prestali trápiť. „Myslím si, že v oravských a kysuckých dedinách nikdy nebola nejaká veľká depresia, aj keď sa to mohlo zdať. Tunajší obyvatelia si vždy vedeli poradiť,“ hovorí starosta Pečarka.
Podnikajú s tým, čo vedia
V mnohých dedinách majú ešte klasické staré drevenice a ponúkajú v nich ubytovanie. Babka, ktorá možno počítač v živote ani nevidela, má v okne internetovú adresu, na ktorej sa dajú nájsť podrobnosti o ubytovaní v jej dome. V Zuberci drevenice prerobili na penzióniky.
„Každý sa snaží, každý chce čosi podniknúť. Koruny krivia charakter človeka, ale bez nich je človek nemožný,“ hovorí Július Zúbek, ktorý prerobil bývalú drevenú sýpku na penzión pre jedenásť ľudí. „Je to naozaj zvláštne – aj vminulosti, keď som niekde prišla a povedala, že som z Oravy, tak iba mávli rukou, že z toho chudobného kraja,“ hovorí pani Zúbeková. „Vidíte, že to nie je celkom tak.“
Domáci priznávajú, že keď fungovali fabriky, ráno chodili plné dva autobusy z dediny do roboty, dnes po páde fabrík nastupujú piati-šiesti, ale prispôsobili sa aj novým podmienkam.
Majstri z Oravy a Kysúc
Nezamestnanosť je na severe pomerne veľká. Mnoho nezamestnaných robí načierno. „Počula som, že veľa nezamestnaných od nás chodí robiť do Bratislavy a na Záhorie. Tu je veľa murárov a remeselníkov. My nevieme, ktorí sú zapísaní na úrade práce, môžeme iba tipovať,“ hovorí predavačka v potravinách v kysuckom meste Čadca.
„Remeselníci z Bratislavy a zo Záhoria odchádzajú za robotou do Rakúska a naši robia v Bratislave. Mám suseda, ktorý pracoval v českej firme, čo robila v Bratislave hypermarket. Chodil na týždňovky, v lete neprišiel domov aj mesiac. Cez týždeň staval v hypermarkete a cez víkendy si privyrábal na stavbách po dedinách v okolí Bratislavy. Zarobil si, kúpil pozemok a na budúci rok chce stavať dom pre seba.“
Majitelia bratislavských firiem sa potešia, keď nájdu šikovných majstrov z Oravy a Kysúc. Spravidla robia rýchlo, traja postavia krov na rodinnom dome aj za deň. Keď za štvorcový meter strechy pýtajú bez papiera dvesto korún, za krov na väčšom dome dostanú dvadsaťtisíc a viac. Zo zarobených peňazí žijú na Orave celú zimu.
Na Kysuciach sa stavia menej
Aj na Kysuciach je veľká nezamestnanosť a hoci sa stavia o niečo menej, v každej dedine vidieť aspoň zopár novostavieb, alebo opravených domov. Pristavovaním často robia z veľkých domov ešte väčšie. Dedinčania si berú pôžičky zo stavebnej sporiteľne. Každý stavia sám, nevolajú žiadne firmy. Na brigády chodia bratia, bratranci.
„Stavia sa viac, to cítiť na predaji materiálu, ale mám pocit, že ešte viac ľudia rekonštruujú. Dosť sa predávajú aj zatepľovacie systémy, v panelákových bytoch zasa prerábajú jadrá,“ povedal predavač v čadčianskych stavebninách.
Ľudia, ktorí prišli o prácu a nechceli cestovať, začali obchodovať. V mnohých záhradách na Orave aj Kysuciach sa objavili unimobunky a domáci si z nich urobili obchody so šatstvom, obuvou, potravinami. Vo väčšej záhrade je aj autobazár.
Sem-tam vidieť na veľkých domoch aj nápisy Kozmetika, Salón krásy, Solárium. V maštaliach za domami pribúda dobytok. Pri hlavných cestách občas vidieť predavačov húb, na niektorých parkoviskách predávajú melóny dovezené z Maďarska, med či ratanový nábytok. V Skalitom je popri hlavnej ceste viac obchodov s potravinami ako v centre väčšieho mesta. V Makove mal dedinčan Kubušník skriňovú Aviu, tak začal jazdiť po rozťahanej obci ako pojazdná predajňa.
Zmena prospela
„Slovensko sa naozaj veľmi zmenilo. Som na dovolenke v Liptove v Bešeňovej. Pred štyrmi rokmi to bola obyčajná sivá dedina. Teraz som išla podvečer na prechádzku a stavajú sa tam nádherné nové domy, pribudli služby,“ povedala Eva Sthalová z Prahy, ktorá si prezerala domčeky v Múzeu oravskej dediny pod Roháčmi. V múzeu v posledných troch rokoch stále stúpa návštevnosť.
Ožili aj mestá na severe, centrum Dolného Kubína láka množstvom reštaurácií. Cez týždeň je síce o deviatej večer skoro ľudoprázdno, počuť iba hádku kto koho bude voliť cez otvorené okná krčmy, ale cez víkend je centrum zaľudnené.
Rozdiely rastú
Sivých ponurých dedín, kde ľudia nevymysleli, ako si zlepšiť situáciu je však na severe Slovenska stále dosť. Vidieť v nich strhané zničené tváre, zábavou miestnych ľudí sú iba denné výlety do krčmy. Sociológovia upozorňujú, že rozdiely medzi tými, čo niečo vymysleli a snažia sa, a tými, čo čakajú doma a berú podporu, sa budú ešte zväčšovať.
Podobná situácia je aj z považskej strany Jeseníkov. V Hornej Maríkovej, dedine skoro na konci sveta, je niekoľko penziónov. Za dedinou postavili malý vlek a zopár desiatok ľudí žije z turistov.
Pohľad zhora do ktorejkoľvek dediny v doline naznačuje, že ožívajú, stavia sa. „Niekedy mám pocit, ako keby politici robili z ľudí z Kysúc, Oravy, Liptova, východu Slovenska exotov, ktorí žijú v starých handrách. Vidieť tu aj sociálne slabších ľudí, ale inak sa mi nezdá, že sú veľké rozdiely medzi dedinami na juhu a Kysuciach, alebo na Považí,“ povedala Bratislavčanka Jana Tóthová, ktorá práve dovolenkovala v jednom z penziónov v Maríkovej.
FOTO - AUTOR