Ako zachrániť Babylonskú vežu?

V Európe sa používa okolo 150 jazykov. Mnoho z nich nie je štátnych. Niektoré neštátne jazyky, ktorými hovorí vyše päťdesiattisíc ľudí v západnej Európe – okrem iného je to gaelčina, waleština, bretónčina, okcitánčina, katalánčina, baskičtina, rétorománč


KRESBA - Archív

ina, gaskončina, dolno- a hornolužická srbčina – môžu v priebehu niekoľkých nasledujúcich desaťročí zaniknúť. Podobný osud môže postihnúť aj mnohé okrajové jazyky, ktorými sa dodnes dorozumievajú desaťtisíce, ba často až státisíce ľudí najmä v Ruskej federácii: napríklad jazyk komi, permčinu, udmurtčinu, nogajčinu, čuvaštinu, mordviančinu, kalmyčtinu, marijčinu a iné. Zanikla by tým obrovská časť jedinečného európskeho kultúrneho dedičstva.Aké to je, keď niekto hovorí jazykom, ktorému takmer nikto zvonku nerozumie? Podľa Ireny Länsmanovej, pochádzajúcej z neveľkého fínskeho mestečka Inari, niekoľkosto kilometrov za polárnym kruhom, je to celkom dobré.

„Je nás tak málo, že každý z nás si môže v živote vyskúšať niekoľko povolaní,“ hovorí.

Irena pracuje v rozhlase Sami, predtým hrala v divadle a v niekoľkých filmoch, bola aj sprievodkyňou v múzeu. Jej materinským jazykom je severný samodijský jazyk, ktorým hovorí približne tridsaťtisíc ľudí. Pozná aj jazyk skolt sami, ktorý používa asi päťsto ľudí.

Anna Williamsová, riaditeľka waleskej školy v Cardiffe, hovorí: „Poznanie waleštiny umožňuje deťom prístup k dvom kultúram, vďaka čomu potom bývajú tieto deti v dospelosti väčšmi otvorené a tolerantné.“

Tak ako Anna Williamsová rozmýšľa v Európe čoraz viac ľudí. Za posledných pár desaťročí došlo k rozkvetu lokálnych jazykov. Čoraz viac ľudí sa chce učiť jazyky svojich prarodičov a vznikajú spolky, školy a materské školy, ktoré propagujú ohrozené jazyky.

Napriek tomu nevyzerá jazyková mapa Európy veľmi ružovo. Politika potláčania všetkých jazykov okrem štátneho, sprevádzajúca väčšinu krajín od devätnásteho storočia, spôsobila, že približne sto zo stopäťdesiatich jazykov, ktorými sa hovorí na našom kontinente, je ohrozených.

„Zmenila sa veková štruktúra ľudí, ktorí hovoria ohrozenými jazykmi – niet medzi nimi mladých ľudí. To znamená, že tieto jazyky môžu vymrieť spolu so súčasnou generáciou,“ varuje profesor Tapani Salminen, odborník na ohrozené jazyky na Helsinskej univerzite.

V mnohých krajinách, najmä vo východnej Európe, chýbajú fondy, aby sa mohli menej používané jazyky propagovať v školách, vo vydavateľstvách a v médiách.

Baskický jazykový zázrak

Kedysi sa v Európe – podobne ako na iných kontinentoch – hovorilo zrejme mnohými, navzájom nepríbuznými jazykmi. O väčšine z nich nevieme takmer nič, lebo nemali písomnú podobu. Po nemnohých zostalo niekoľko stôp – napríklad po etruskom jazyku, ktorý sa používal na území dnešného Talianska. Je to 281-riadkový nápis na plátne, no dodnes sa ho nepodarilo vylúštiť. Neindoeurópske jazyky juhozápadnej Európy vytlačila s expanziou Rímskej ríše latinčina. Výnimkou je baskický jazyk. Nie je príbuzný s nijakým iným známym jazykom.

„Nevie sa, prečo baskičtina nebola vytlačená latinčinou,“ hovorí profesor Salminen. „Je to jazykový zázrak.“

Väčšina jazykov používaných v dnešnej Európe vznikla v priebehu posledných storočí – napríklad staroangličtina sa objavila ako osobitný jazyk v piatom storočí nášho letopočtu a prvé písomné pamiatky v tomto jazyku pochádzajú zo siedmeho storočia. Staršie sú napríklad keltské jazyky, ktorých najstaršie písomné stopy siahajú približne do roku 600 pred naším letopočtom. Ale aj mnohé z nich vytlačila z kontinentu latinčina.

Väčšina jazykov, ktorými sa dnes hovorí v Európe, sú indoeurópske. Najznámejšou výnimkou sú ugrofínske jazyky, ku ktorým patrí maďarčina a fínčina. Menej Európanov však už vie, že celkový počet ugrofínskych jazykov používaných na našom kontinente je oveľa väčší – je ich dvadsaťosem, a dorozumieť sa medzi nimi je niekedy nemožné. Svedčia o tom napríklad hlboké rozdiely medzi maďarčinou a fínčinou.

Druhá neindoeurópska skupina jazykov je turecká: čuvaština, tatárčina a baškirčina na Volge, niekoľko jazykov pri Čiernom mori a karaimčina v Litve. Aj v Poľsku žije okolo dvesto Karaimov, ale väčšina z nich už svoju rodnú reč zabudla. Neindoeurópskymi jazykmi sú aj kalmyčtina pri Kaspickom mori, ktorá patrí k mongolským jazykom, a dva semitské jazyky – maltčina a cyperská arabčina.

Ako oživiť jazyky?

Napriek pomerne krátkym dejinám predstavujú európske jazyky ohromné kultúrne bohatstvo, ktoré je potrebné chrániť. Otázkou však je, čo znamená ochrana ohrozených jazykov. Napríklad v bývalom východnom Nemecku kládla komunistická vláda svojho času veľký dôraz na zachovanie a rozvoj lužickej srbčiny. Štát vysoko dotoval kultúrne aktivity lužických Srbov a podporoval výučbu oboch lužickosrbských jazykov. Akulturačný efekt však nebolo možné touto „múzejnou politikou“ zastaviť: veľké množstvo lužických Srbov jednoducho splynulo s kultúrne dynamickejším nemeckým prostredím. Z hľadiska jazykov je dnes situácia vo väčšine európskych štátov podobná ako kedysi vo východnom Nemecku: akulturačný tlak účinkuje tým spôsobom, že presadzuje štátne jazyky na úkor neštátnych. „Ohrozené sú takmer všetky jazyky, ktoré nie sú štátne,“ potvrdzuje dnešnú jazykovú európsku situáciu profesor Salminen.

Mnoho neštátnych jazykov sa navyše natoľko podobá na dominantný (štátny) jazyk, že ich považujú len za dialekty. Iné sa zasa dajú ťažko udržať pri živote, lebo všetci, čo ich poznajú, hovoria aj hlavným jazykom, pretože sa v každodennom živote prejavuje ako praktickejší.

Občas však dochádza aj k výnimočným situáciám – keď sa „staré“ jazyky, ktoré boli oživené, veľmi zmenia. Stalo sa to napríklad v britskom Walese. Tamojšie spoločenstvo vynaložilo enormné úsilie, aby oživilo svoj tradičný jazyk. Vznikli noviny, časopisy, začali sa písať knihy vo waleštine, waleština sa dostala do médií. Od roku 1982 vysiela waleská televízia, ktorú spolufinancuje štát. Na uliciach sa objavili waleské nápisy. Roku 1993 bol prijatý zákon, ktorý zrovnoprávňuje waleštinu s angličtinou vo všetkých verejných inštitúciách a v súdnictve. Waleská jazyková rada propaguje waleštinu najmä medzi deťmi a budúcimi matkami. Zakladá sa čoraz viac škôl, kde je waleština vyučovacím jazykom, a všetky školy majú povinnosť ponúkať vyučovanie waleštiny pre deti do 16 rokov. Mnoho inzerátov sa objavuje dvojjazyčne a znalosť waleštiny je dnes vo Walese pri hľadaní práce prednosťou. Výsledok – zatiaľ čo na začiatku dvadsiateho storočia počet hovoriacich po walesky klesal, štatistiky z deväťdesiatych rokov hovoria o vzraste. Dnes používa waleštinu vyše pol milióna obyvateľov, teda približne štvrtina obyvateľstva Walesu. Táto časť populácie je však zároveň konfrontovaná s netypickým problémom: u mladej generácie je vplyv angličtiny na tento starobylý jazyk taký silný, že medzigeneračné porozumenie čisto v jazykovom zmysle je niekedy nemožné.

Králi mali radi jazyky

Jazykové bohatstvo Európy bolo do osemnásteho storočia neohrozené.

„Pre kráľov a vladárov bolo pýchou mať pod sebou niekoľko národov,“ hovorí profesor Salminen.

Až vznik národných štátov znamenal klinec do rakvy mnohých jazykov. Jazyková rôznorodosť sa začala považovať za ohrozenie národnej jednoty – napríklad vo Francúzsku, kde vládol štátny centralizmus.

„Federalizmus a tmárstvo hovoria po bretónsky, emigrácia a nenávisť voči republike po nemecky,“ napísal roku 1794 jakobín Bertrand Barere.

Nástrojom kultúrnej a jazykovej nivelizácie sa stala francúzska škola. „Zákaz pľuť a hovoriť po bretónsky,“ taký znel nápis na mnohých verejných miestach.

Napriek tomu zmizlo za posledné storočie len niekoľko jazykov. Posledným bola mančina (manx gallic) na ostrove Man medzi Veľkou Britániou a Írskom. Vymrela roku 1974 s posledným človekom, ktorý ňou hovoril.

Hoci je politika jednotlivých európskych krajín voči menej známym jazykom väčšinou tolerantná, existujú aj negatívne prípady. Napríklad grécki politici oficiálne tvrdia, že v ich krajine niet nijakých menšinových jazykov. Európskych bádateľov, ktorí pricestovali na sever Grécka, aby tam preskúmali jazykovú situáciu, úrady jednoducho uväznili. V Rusku, kde sa používa 34 jazykov, zrejme niektoré v najbližších decéniách bez stopy zmiznú, pretože niet peňazí na ich podporu – a často ani vôľa.

Spomedzi neštátnych jazykov, ktorými sa hovorí v Európe, je na tom najlepšie katalánčina a tatárčina. Katalánčinu používa v Španielsku deväť miliónov ľudí, tatárčinou hovorí v Rusku päť miliónov obyvateľov. Na univerzite v Barcelone si napríklad študenti vyberajú, či chcú študovať medicínu po španielsky alebo po katalánsky. Katalánci však majú iné problémy: „Chceme, aby sa katalánčina stala jedným z oficiálnych jazykov Európskej únie,“ hovorí Ignasi Guardans i Cambó, poslanec parlamentu v Madride za katalánsku stranu Convergencia i Unió.

Oficiálnymi jazykmi EÚ sú všetky štátne jazyky, ktorých je dnes jedenásť. „Ako je možné, že o niekoľko rokov sa stane jedným z oficiálnych jazykov Európskej únie slovinčina, ktorou hovoria dva milióny ľudí, ale nie katalánčina, ktorú používa deväť miliónov?“

Jazyk bez armády

Čo to je jazyk? „Je to dialekt, za ktorým stojí armáda a flotila,“ konštatoval kedysi ironicky americký lingvista Max Weinreich.

Mnoho desaťročí mali šancu na vývin prakticky len tie jazyky, ktoré boli uznané štátom. Vojna o udržanie ohrozených jazykov sa však v Európe nedávno presunula na vyššiu úroveň. Tento rok slávi dvadsiate výročie od svojho vzniku Európska kancelária menej používaných jazykov (EBLUL), financovaná z veľkej časti Európskou úniou. Často sa vynakladalo úsilie na obranu a podporu štyridsiatich miliónov ľudí, ktorí hovoria v Európskej únii inými než oficiálnymi jazykmi. Napríklad Európska komisia a Rada Európy vyhlásili rok 2001 za Európsky rok jazykov, ktorého jedným z hlavných cieľov bolo, aby si Európania uvedomili jazykové bohatstvo svojho kontinentu. Vo vyše štyridsiatich krajinách sa usporiadali oslavy a konferencie. Aký to malo efekt? Priemerný. Nedávne analýzy Eurobarometru ukázali, že 71 percent obyvateľov Európskej únie si myslí, že každý Európan by mal poznať aspoň jeden cudzí jazyk; 32 percent sa nazdáva, že by to mali byť aspoň dva jazyky. Výzva je však založená na tom, aby sa podarilo presvedčiť dostatočný počet ľudí, že to nemusia byť tie najpopulárnejšie jazyky.

DOMINIKA PSZCZÓŁKOWSKA

Gazeta Wyborcza

Najčítanejšie na SME Cestovanie


Inzercia - Tlačové správy


  1. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole
  2. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho
  3. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  4. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
  5. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  6. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami
  7. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  8. Lety do exotiky už aj z Bratislavy
  9. Nonstop banka vo vrecku - aplikácia Mobil Banking
  10. Ako sme jazdili v socializme
  1. Očarujúca Srí Lanka: malý ostrov plný prekvapení
  2. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole
  3. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho
  4. Už aj seniori presadajú do SUV
  5. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  6. Americká ambasáda zaberá pozemky už rok bez nájomnej zmluvy
  7. Bratislava gets a new public space and park
  8. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
  9. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  10. Daikin predĺžil záruku na klimatizácie so službou Stand By Me
  1. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov 6 122
  2. Očarujúca Srí Lanka: malý ostrov plný prekvapení 3 228
  3. Ako sme jazdili v socializme 2 679
  4. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho 2 453
  5. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku 1 717
  6. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole 1 483
  7. Lety do exotiky už aj z Bratislavy 1 238
  8. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami 1 192
  9. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť 966
  10. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov 732