Blížil sa čas dovoleniek a my sme si s priateľmi jednu takú spoločne naplánovali. Na odporúčanie priateľov sme si vybrali Chorvátsko, Makarskú riviéru a mesto Tučepi, ktoré je vzdialené asi 5 km južne od mesta Makarska. Rozhodli sme sa, že si dovolenku zaplatíme skôr – v júni, aby sme do augusta ešte nejaké korunky našetrili a mohli si dovolenku zaslúžene užiť a pritom nehľadieť stále na dno peňaženky a stále rozmýšľať, čo si dať a čo nie, len aby nám nechýbalo. Pozorne sme si poprezerali ponuky rôznych cestovných kancelárií a nakoniec sme sa rozhodli pre cestovnú kanceláriu Tiptour. Slávili 12- te narodeniny, čo sa nám zdalo ako dobrá záruka kvalitných služieb a čo bolo pre nás asi najpodstatnejšie, pozdávala sa nám cena, ktorú sme mali zaplatiť.
Zavolali sme teda do onej cestovnej kancelárie, vybavili formality a zaplatili zálohu. Obratom nám prišiel šek s potvrdením zaplatenia sumy a čiastkou, ktorú máme ešte zaplatiť. Po zaplatení zvyšku sme sa už tešili na dovolenku a už sme len čakali na potrebné materiály s inštrukciami o odchode. Keďže sa už čas odchodu pomaličky blížil a materiály stále neprichádzali, tak sme do cestovky zavolali a na naše prekvapenie nám oznámili, že nemajú potvrdenie o tom, že sme daný zájazd zaplatili a pokiaľ nechceme, aby nám ho predali, máme urýchlene dané potvrdenie odoslať na príslušnú pobočku. Samozrejme – zostali sme prekvapení a keďže sme dovolenku platili bankovým prevodom, nebol problém stiahnuť z internetu výpis z banky, ktorý potvrdzoval, že sme peniaze na daný účet vyplatili. Takže sme čakali znovu. Po opätovnom volaní do cestovky nám oznámili, že už to potvrdenie majú, odchod je vtedy a vtedy, o toľkej a o toľkej. Poprosili sme ešte kompetentnú pani, či by sa nedalo vybaviť v autobuse miesto vpredu, pretože kamarátke býva zle od žalúdka a kamarát ma skoro dva metre, takže má vzadu málo miesta na nohy. Pani nám sľúbila miesta vpredu – dve za šoférom a jedno vedľa sprievodkyne. Hneď sme sa cítili lepšie. Pre istotu sme ešte dva dni pred odchodom volali do cestovky, či sa nič nezmenilo a všetky údaje, ktoré nám poskytli platia, vrátane miest v autobuse. Samozrejme, všetko nám potvrdili a my sme už horúčkovito rozmýšľali, čo všetko na dovolenke podnikneme. V stanovenom čase sme spolu s inými nádejnými dovolenkármi čakali na autobus. Prišli štyri a vzhľadom na to, že nemali označenie ku ktorej cestovnej kancelárii patria, tak mi – vzhľadom na to, že som prišla prvá neostávalo nič iné ako chodiť od autobusu k autobusu a pýtať sa, či to práve nie je ten autobus, ktorý nás má odviesť na dovolenku. Konečne som sa dopracovala k tretiemu autobusu, slečna v ňom mi povedala, že je to ten náš, pán šofér mi naložil tašky do kufra a už som len čakala na ostatných. Prišli taxíkom, s radosťou som im oznámila, že „toto“ je ten náš autobus, naložili si batožinu a šli sme za sprievodkyňou, ktorá na nich nechápavo pozerala, vraj už v autobuse nie je miesto a že nás síce má na zozname, ale s ňou v autobuse nejdeme, že my ideme až ďalším, ktorý príde o hodinu a máme si vyložiť batožinu. Boli sme naštvaní a našu mrzutosť ešte znásobil nervózny šofér, ktorý na nás vyslovene vrieskal, že jemu sa hneď nezdalo, že by bolo toľko veľa batožiny a či sme nejaký dementi a nevieme sa pozrieť, či sme v danom autobuse. Vyložil nám kufre a sprievodkyňa nám povedala, že máme hodinu čakať na ďalší autobus. Kolega bol nahnevaný, pretože potreboval ešte niečo v práci dokončiť, ponáhľal sa a musel zobrať taxík, aby to všetko tak – tak stihol a niekto mu ešte oznámi nevhodným spôsobom, že máme čakať. Otázky typu: „Načo sme teda v sobotu telefonovali do cestovky, či je všetko v poriadku? Prečo nám nikto nič neoznámil?“ atď nemali zjavne zmysel, pretože odpoveď „Ja za to nemôžem“ sme mohli očakávať. Nedalo sa nič robiť, museli sme čakať. Rozčarovanie nás ešte len čakalo, keď prišla obyčajná karosa, ktorá nemala ani zozadu sedadiel odkladaciu sieťku, nieto opierku na nohy, či televízor. Vrchol všetkého nastal, keď sme zistili, že sedíme vzadu, na zadnom kolese. Opýtali sme sa novej sprievodkyne, či by sa s tým nedalo čosi urobiť, že sme mali sľúbené miesta vpredu. Poslala za koordinátorkou, ktorá stále telefonovala, vôbec si nás nevšímala, otáčala sa nám chrbtom a reagovala až na opakované „šťuchanie“. Tá nám oznámila, že ona s tým nič nemá a vybavuje dôležitejšie veci a na starosti také veci má sprievodkyňa, takže máme ísť za ňou. „Paráda“, pomysleli sme si a šli znovu za Máriou (medzičasom sme si zistili jej meno). S ľahkosťou nám oznámila, že sa máme dohodnúť s ľuďmi, ktorí už sedia v autobuse, takže sem si uvedomili, že to nemá zmysel a plní zlosti sme si šli sadnúť. To najhoršie ale ešte len malo prísť a síce to, že sa nám „podarilo“ pri našom úžasnom výstupe s predchádzajúcim šoférom zabudnúť v autobuse jeden kufor. So zovretým žalúdkom sme šli znovu za koordinátorkou, vysvetlili jej čo sa stalo a spýtali sme sa, či by nemohla zavolať tej pani sprievodkyni do autobusu, aby sa nám batožina nestratila. Povedala, že ráno zavolá do Tučepi a my sme si šli sadnúť do autobusu. Medzitým sme si ale uvedomili, že to môže byť neskoro v prípade, že by sa na hraniciach niečo stalo a colníci by dali vyložiť autobus aj s batožinou. Každý by si vzal tú svoju a naša by ostala na hraniciach. Pochytil nás ešte väčší stres a v duchu sme nadávali na neschopnú koordinátorku, ktorú to absolútne nenapadlo. Mali sme ale šťastie v nešťastí, pretože v jednom z dvoch autobusov, ktoré už odišli, cestovali ďalší naši priatelia a akurát stáli na maďarských hraniciach, takže po našom naliehavom telefonáte (chvalabohu, že niekto vynašiel mobilné telefóny a jeden sme mali) nám to jeden z priateľov šiel vybaviť. Až keď zavolal naspäť, že tú batožinu našli a budú na ňu dávať pozor sme sa trošku ukľudnili. Ďalší šok sme zažívali cestou, keď sme zistili, že aparatúra ktorou nám chcela Mária (sprievodkyňa) niečo oznámiť nenormálne šušťala, polovicu sme nepočuli a z druhej sme vydedukovali, že Mária nevie ani poriadne čítať. Zmierili sme sa s cestou a namrzení čakali, čo nás ešte čaká. Po príchode do Tučepi sme zistili, že je síce 9.00 hod., ale ubytujú nás až približne o 13.00 hod. a osobné veci si nemôžeme nechať u pobytových sprievodkýň, lebo keby si tam všetci chceli nechať nejaké veci... atď... atď.. Celý znechutení sme šli teda na pláž a čakali do 13.00 hod. Našťastie sme dostali peknú izbu s výhľadom na more a brali sme to ako satisfakciu za všetko, čo nás sprevádzalo ohľadne dovolenky, aj keď izby boli pridelené dávno predtým, ako sme prišli. Nezávideli sme ale tým, čo mali izby s oknami priamo na cestu po ktorej chodili kamióny, nemali balkón a zakaždým, keď šiel nejaký kamión, tak sa im triasli skrine a stoly. Zaplatili si takú istú sumu ako my, len mali proste smolu.
Zbytok dovolenky sme sa zabávali naozaj v prekrásnom prostredí Makarskej riviéry a snažili sme sa nevnímať „maniere“ cestovky, ktorej sa daril jeden kiks za druhým a zdalo sa nám, ako keby niektorí ľudia, ktorí pracovali pre cestovku vyšli priamo z pomocnej školy. Našťastie sme boli perfektná partia 7-mych ľudí, ktorí sa vedia baviť, takže sme si to užili, urobili pár fantastických fotiek naozaj nádhernej krajiny a nevšímali si ani to, že sme pravidelne na raňajky dostávali nahnité rajčiny a šalátový stôl sa skladal viac – menej z nastrúhanej papriky. Pri jednej večeri sme sa dokonca nasmiali na tom, že v mape v prospekte cestovnej kancelárie je namiesto Chorvátsko napísané Jugoslavija (ten prospekt som si pre srandu odložila). Jedno sme ale cestovke museli uznať – prekvapil nás pomerne bohatý výber fakultatívnych výletov, ktoré sa dali platiť aj v korunách a to, že sme si napr. mohli bezplatne požičať na celý deň bicykle, alebo rôzne spoločenské hry.
V deň odchodu domov síce pršalo a museli sme od 9.00 hod. čakať do 16.00 hod. na autobus, ale nič nám už nemohlo vziať naše zážitky. Dostali sme inú sprievodkyňu, ktorá bola milá a úplne iná ako Mária. Cestovali sme tým istým autobusom ako sme prišli, čo ma veľmi netešilo aj preto, že šoféri zabudli zavrieť okno a vzhľadom na to, že pršalo, moje sedadlo bolo úplne mokré, ale našťastie autobus nebol plný, takže som si mohla presadnúť. Každopádne sme sa ale jednomyseľne všetci zhodli na tom, že s cestovnou kanceláriou Tiptour už tak skoro nikam nepocestujeme, aj keď Tučepi ešte určite navštívime.
miriam