Ak sa vyberiete na výlet či dovolenku autom smerom na juhozápad a budete prekračovať Rakúsko a Švajčiarsko, možno si ani nevšimnete kedy prejdete cez územie jedného z najbohatších štátov na svete, Lichtenštajnska. o na väčšom slovenskom sídlisku (takmer 33 tisíc). Hoci ročný príjem na hlavu dosahuje hodnoty 35 tisíc dolárov (čo oproti desaťnásobne menšiemu slovenskému príjmu je astronomické číslo), štát nevydáva zbytočne peniaze na nejaké pozlacovanie striech, či nezmyselnú výstavbu ultramodernej budovy.
Prechádzajúc popri skromných drobnými kvietkami ozdobených domoch a úplne obyčajne vyzerajúcich hoci maximálne čistých budovách, vôbec nenadobudnete dojem, že sa jedná o jeden zo štátoch, o ktorom mnohí snívajú ako o „bohatom raji“. Avšak v skutočnosti sa jedná o veľmi bohatú krajinu. Svoju vysokú životnú úroveň vďačí tento miništátik hlavne bankovému sektoru. Pohodlne si totiž žije z neustáleho obratu kapitálu. Nízke dane, liberálne bankové právo a donedávna možnosť otvorenia anonymných účtov v 15 bankách činných na jeho územiu (v ktorých pracuje 1 500 osôb) spôsobilo, že Lichtenštajnsko sa môže pochváliť nie bagateľným ročným prínosom dosahujúcim niekoľko stoviek miliónov švajčiarskych frankov (od r.1924 je švajčiarsky frank oficiálnou menou v FL). Pravdou je tiež, že veľká časť peňazí na anonymných účtoch je pochybného pôvodu. Väčšina týchto peňazí je korisťou z II. svetovej vojny a je uložená v bankách v Lichtenštajnsku a nie ako sa možno každý mylne nazdáva v povestných švajčiarskych bankách. Nuž ale! Ak by lichtenštajnským bankám nečestné peniaze smrdeli, určite by sa nenachádzali na takom vysokom mieste v svetovom rankingu prestížnych bánk (napríklad jedna z najbohatších bánk svetového mena - Liechtensteinische Landesbank).
K rozvoju tohto kraju sa pričinili taktiež iné faktory. Nezanedbateľným je neutrálnosť Lichtenštajnska a jeho bohatého suseda Švajčiarska a taktiež colná a valutová únia týchto dvoch štátov. Ďalej vysoká úroveň vzdelania obyvateľstva a niečo čo je u nás a pre nás absolútne nepredstaviteľné. Totiž dbanie o spoločenské dobro (toto slovo sa v našom slovníku ani nenachádza) a taktiež o čistotu životného prostredia (vyhodiť na ulicu nejakú špinu je totiž pre Lichtenštajnčana nepredstaviteľné). Od mala sa v Lichtenštajnsku deti učia ako dbať o prírodu a ako triediť smeti. Všetci kladú veľkú váhu na ekológiu. V tejto rovine pracuje veľmi usilovne aj vláda. Za týmto účelom vytvorila totiž aj tri špeciálne úrady: Úrad lesu, prírody a krajiny; Úrad pre ochranu životného prostredia a Úrad národného hospodárstva. V prípade Lichtenštajnska to bola nielen potreba, ale aj nutnosť. Z väčšej časti sa táto krajina skladá totiž z hôr – môže sa pochváliť 29 štítmi, ktoré majú viac ako 2 000 m, napr. najvyšší vrch Granspitz 2 599 m. Hory sú využívané v lete na túry, v zime znovu na lyžovanie (napr. stredisko Malbun). Okrem toho tu existuje 90 km perfektne označených cyklistických trás (len máloktorý štát môžete za jeden deň prejsť na bicykli tam a späť). Raritou týchto čistých hôr je aj neuveriteľné množstvo odvážnych svišťov, ktorí zvedavo vykukujú a pišťia na prekvapených turistov. V neposlednom rade k dobrej finančnej situácii prispel aj ohraničený počet pracovníkov, ktorí majú čo do činenia s byrokraciou (u nás v hojnom množstve rozmnoženej a to v rôznych nepredstaviteľných a nezmyselných funkciách) Žiť v Lichtenštajnsku má teda aj svoje striktné pravidlá. O tom sa majú možnosť presvedčiť aj cudzinci, ktorí majú v úmysle sa tu usadiť nastálo. Len málokto tu totiž môže získať občianstvo. Počet prisťahovalcov je prísne obmedzovaný a títo sú dopredu dokonale preverovaní. (len pre zaujímavosť Švajčiari a Rakúšania tu tvoria 35 % obyvateľstva). Niekedy obdržanie lichtenštajnského pasu trvá dokonca až dvadsať rokov (takže treba mať len trpezlivosť a vydržať!). Čo sa týka vlastných prírodných surovín, nie je na tom táto krajina priam najlepšie. Za to sa môže pochváliť ale dôležitým exportom - to hlavne do USA a Japonska - precíznych elektronických zariadení, vákuových systémov a vysokej kvality porcelánových protéz. Na chválu tejto krajine je tiež nutné spomenúť aj 100% využiteľnosť malej plochy ornej pôdy a to nielen na pestovanie chutnej zeleniny, ale aj výnimočného vínového hrozna a to aj vďaka vysokému obsahu vápnika v pôde (pre zaujímavosť: na 22 ha dopestujú hrozno až na 100 tisíc litrov vína).
Neprehliadnuteľným faktom dobrých základov terajšej vysokej životnej úrovne je určite aj spravovanie krajiny kniežacou rodinou a to už od roku 1719. Veľkorysosť bola od dávna znakom modrej krvi a takto to bolo tiež v prípade kniežaťa Lichtenštajnska v 18.storočí, ktorý stál za svojim ľudom a radšej zaplatil vysoký obnos akoby mal poslať pár svojich mužov do vojny. Alebo napríklad v r.1918, v čase veľkého hladu, knieža Ján II. udelil svojmu ľudu pôžičku v hodnote 550 tisíc švajčiarskych frankov, za ktorú sa nakúpilo jedlo a rozdelilo medzi tých, ktorí to najviac potrebovali. Nuž a päť rokov neskôr zničil doklad zaväzujúci obyvateľov na jeho splatenie. Znovu otec terajšieho kniežaťa František Jozef II. (1906-1989) sa tešil takej obľube, že 15. august – deň jeho narodenín - bol stanovený ako štátny sviatok. Zažiť 15.august v hlavnom meste Lichtenštajnska, vo Vaduze (vyslovuje sa ako Vaduc), patrí k nezabudnuteľným zážitkom. Napríklad tento rok. Vďaka priaznivému slnečnému počasiu, sa ráno uskutočnila na lúke pred zámkom z 13.storočia (ktorý nie je dostupný turistom, pretože ho obýva a sídli v ňom knieža), slávnostná omša. Okrem bezplatných koncertoch na každom rohu a príhovoru kniežaťa (s ktorým odporcovia konštitučnej monarchie dosť hlasno verejne nesúhlasia), bolo napoludnie podávané zadarmo skromné občerstvenie. A to nielen kniežacej rodine, ale aj všetkým obyvateľom tejto krajiny, hosťom zo zahraničia a turistom, ktorí prišli do zámockej záhrady. O 22,00 hod. sa uskutočnil veľkolepý ohňostroj, ktorým sa môže pochváliť len málokto. Čo sa týka terajšieho vládcu, jeho urodzenosti Jána Adama II. (ženatého so šľachtičnou Máriou Kinsky von Wchinitz und Tettau, narodenou v r.1940 v Prahe, súdiacou sa momentálne s Čechami o vrátenie územia 1 600 km2, ktoré museli celá rodina v r.1945 násilne opustiť) reprezentuje svoju krajinu navonok, podpisuje ústavy, menuje členov vlády a ambasádorov (posledne menovaných výlučne z členov kniežacej rodiny, pre zaujímavosť: konzulárne zastúpenie má FL len v piatich štátoch) a taktiež členov parlamentu - Landtagu, ktorý sa skladá z 25 osôb (pre zaujímavosť: politicky činné sú len tri strany a ženy tu získali volebné právo až v r.1984). Svoje práva využíva knieža však dokonale. V r.1998 totiž rozpustil Landtag a to len preto, že poslanci boli proti jeho návrhu projektu budovy nového múzea jeho vlastnej zbierky umenia. Kunstmuseum (v ktorom sa nachádza jedna z najbohatších zbierok Rubensa) ale vybudoval a slávnostne otvoril už v r.2000. Nuž konštitučná monarchia nie je republika s demokratickým systémom. Knieža je predsa len vladár s neobmedzenou mocou. Územie Lichtenštajnska patrí do kniežacieho majetku už skoro 300 rokov. No a kto má právo rozhodovať o svojom vlastnom bohatstve v Lichtenštajnsku ak nie samotný knieža Lichtenštajnska? A že by to nemusel uskutočňovať až tak tvrdohlavým spôsobom a to ešte proti všetkým, na tom už až tak nezáleží…
Alexandra Szeliga